Keď Progresívne Slovensko v prieskumoch voličských preferencií začalo predbiehať Hlas, javiac sa ako strana, ktorá môže poraziť Smer, v podvedomí mnohých voličov sa spustil efekt „kto má, tomu bude ešte pridané“.

Inak povedané, aj pri existencii množstva iných strán sa pre mnohých ľudí volebný súboj akoby zúžil na súťaž dvoch dominantných strán, Smeru a PS, o volebné víťazstvo. Kto chcel vládu bez Smeru, začal uvažovať, že bude voliť progresívcov, hoci predtým mohol preferovať iné strany. Po PS začala poškuľovať dokonca aj časť voličov KDH.

V centrále Progresívneho Slovenska mohli otvárať šampanské. Veď čo viac by si mohli na vrchole kampane priať, než stať sa lievikom, ktorý stiahne väčšinu protismeráckych hlasov.

No pred pár dňami nadšenie z rastu PS medzi voličmi, ktorí sa obávajú návratu Roberta Fica a s ním aj uneseného štátu, schladil exprezident Andrej Kiska. Na Facebooku pripomenul, že ak sa všetci tí, ktorí zvažujú voliť SaS, Demokratov alebo KDH, nechajú zvábiť vidinou volebného víťazstva PS nad Smerom a dajú svoj hlas progresívcom, pôjde pre túto stranu o Pyrrhovo víťazstvo. Progresívci totiž nebudú mať s kým zostaviť vládu, ak sa ich potenciálni koaliční partneri ani nedostanú do parlamentu.

Pod statusom sa na Andreja Kisku zniesla vlna kritiky od ľudí. Mnohí mu vytkli, že založením strany Za ľudí spôsobil pred tromi rokmi presne to, pred čím teraz varuje – rozdrobenie hlasov, pre ktoré sa PS/Spolu nedostalo do parlamentu.

No exprezident má pravdu. Voľby na Slovensku nevyhráva strana, ktorá získala najviac hlasov, ale strana, ktorá dokáže dať dokopy koalíciu s aspoň 76 poslancami. SDK, respektíve SDKÚ, nikdy nezískala vo voľbách najviac hlasov, ale trikrát obsadila premiérsky post, lebo dokázala vytvoriť povolebnú parlamentnú koaličnú väčšinu.

Kiskov status vyvolal aj ďalšie reakcie. Okolo PS sa okamžite zoradili ich mediálni prétoriáni.

„Ak vyhrá Robert Fico, vládu zostaví za každú cenu,“ straší čitateľov šéfredaktor Denníka N Matúš Kostolný. „Preto je kľúčové, aby ho niekto porazil. V minulých voľbách to bol Igor Matovič, v týchto má najväčšiu šancu Progresívne Slovensko.“

V denníku SME si zase Peter Schutz položil otázku, či má predseda PS Michal Šimečka vyzývať voličov: „voľte SaS alebo Demokratov, my už máme dosť.“

Líder progresívcov sa zase nechal počuť, že nerozumie, prečo Kiska presviedča ľudí, že netreba vo voľbách poraziť Smer.

Šimečkov postoj je pochopiteľný. Jeho úlohou je maximalizovať výsledok svojej strany. Po tom, ako sa koalícia PS/Spolu v roku 2020 tesne nedostala do parlamentu, už progresívci nechcú riskovať a naznačovať svojim voličom, že majú radšej zachraňovať menšie strany. Zvlášť ak sa tie nevedeli dohodnúť ani medzi sebou (ako Hegerovi Demokrati a Dzurindovi Modrí).

Nikto by určite nemal očakávať od Michala Šimečku, že bude vyzývať voličov PS, aby namiesto tejto značky zachraňovali politický planktón. Je tiež prirodzené, že nad voľbou inej strany nebudú uvažovať presvedčení ľavicoví liberáli, ktorým nikto iný (možno okrem SaS) neponúka to, čo im ponúka PS.

Kiskov argument by však mali zvážiť voliči, ktorí sa za ľavicových progresívcov nepovažujú, no boli by ochotní odovzdať Progresívnemu Slovensku hlas, aby šimečkovci získali vo volebný deň viac percent ako Ficov Smer. Inak povedané, nech pokojne ľavicoví liberáli volia PS, pravicoví liberáli SaS, konzervatívci KDH alebo KÚ a podobne.

Ak si želáte vládnu koalíciu bez účasti Smeru Roberta Fica, Progresívne Slovensko bude potrebovať koaličných partnerov. Zároveň platí, že ak si želáte vládnu koalíciu bez účasti Smeru, Progresívne Slovensko nesmie byť príliš dominantné.

PS si totiž dalo do programu niektoré mimoriadne extrémne požiadavky, najmä pokiaľ ide o kultúrno-etické témy (ale aj v nákladných zelených témach či pri ďalšom obmedzovaní slobody prejavu), pre ktoré si mimo SaS bude ťažko hľadať spojencov. Tieto požiadavky doslova desia potenciálnych koaličných partnerov PS a oni potrebujú silný mandát od voličov, aby najväčšie výstrelky z progresívneho programu dokázali vetovať už pri rokovaniach o koaličnej dohode.

Aj keby volebný úspech PS nestiahol pod 5 percent napríklad KDH, Milanovi Majerskému by sa ťažko obhajovala identita svojho hnutia vo vládnej koalícii, v ktorej by medzi progresívnym a konzervatívnym krídlom vládol príliš veľký nepomer. Čosi podobné platí aj pre hnutie Sme rodina, ak sa teda dostane do NR SR a bude prípadným jazýčkom na váhach.

Je to trochu paradox, no PS môže relatívne úspešne viesť povolebnú koalíciu približne porovnateľne silných strán, no koalícia, kde by progresívci príliš dominovali číselne aj ideologicky, má len malú šancu vôbec vzniknúť.

Ako už bolo uvedené vyššie, keď sa niekto pokladá za progresívneho ľavičiara, voľbu Progresívneho Slovenska mu asi nikto nevyhovorí. No tradiční voliči inak orientovaných strán, najmä konzervatívci, by mali racionálne zvážiť všetky možnosti, skôr než podľahnú pokušeniu radosti z víťazstva PS nad Smerom, ktorá bude trvať tak jeden víkend. Zvlášť ak pôjde o prehru na ďalšie štyri roky, lebo víťaz nebude mať s kým zostaviť vládu.