Kňaz Anton Ziolkovský Je ilúzia, že v hodnotových veciach sa dá dohodnúť na statuse quo

Anton Ziolkovský je farárom v podtatranskej obci Nová Lesná a odborným asistentom na Katedre systematickej teológie Univerzity Komenského.

V rokoch 2009 až 2019 pôsobil ako výkonný sekretár Konferencie biskupov Slovenska, kde sa okrem iného podieľal na zlepšení vzťahov so židovskou náboženskou obcou či na úprave financovania cirkví. Viacero rokov bol výkonným redaktorom časopisu Nové Horizonty.
 

V slovenskom parlamente aj vo vláde sedelo azda najviac praktizujúcich katolíkov, respektíve sebadeklarovaných konzervatívcov. Ako hodnotíte tieto tri roky?

Predovšetkým ako premárnenú príležitosť. Ukázalo sa, že väčšina z nich nemala takmer žiadne politické skúsenosti. Neboli schopní vygenerovať niečo, čím by dokázali osloviť širšiu spoločnosť.

Pôvodne som dúfal, že je tu potenciál na vznik novej konzervatívnej alebo kresťanskodemokratickej sily alebo projektu.

Väčšina konzervatívcov bola z OĽaNO a bolo vidieť, ako sú v nešťastnom zábere Igora Matoviča a nevedia sa spod neho vymaniť. Neviem, či si to uvedomujú, ale myslím si, že mnohých z nich to diskvalifikuje.

V akom zmysle? Politicky, keďže Igor Matovič je celkovo veľmi nepopulárny, alebo morálne, lebo sa od neho nevedeli odpútať?

Existovali témy, kde sa mohli emancipovať, na čo mali relatívne veľa príležitostí, ale uprednostnili lojalitu voči nemu. Počas pandémie boli zatvorené kostoly a vieme, že išlo o pomerne ťažký vnútorný boj. Niektorí sa osobne stretli aj s premiérom Hegerom a Matovičom, ale keď došlo na lámanie chleba, všetci nakoniec ustúpili.

Títo politici však tvrdia, že vďaka vernosti Matovičovi dosiahli veľké víťazstvá, napríklad masívne navýšenie výdavkov na rodinnú politiku.

To im nemožno uprieť. Otázka však je, za akú cenu a čo sme tým ako konzervatívci alebo kresťanskí demokrati z dlhodobého hľadiska získali. Nemám pocit, že by to bola až taká kľúčová vec, na ktorej sa budú lámať voľby, alebo že by to malo zásadný vplyv na rozhodovanie ľudí. Iste, je dobré, že to urobili, ale ostáva v tom marketingová pachuť.

Hovoríte, že tá cena za to nestála?

Skôr by som povedal, že to mohli urobiť inak. Všeobecná atmosféra je výrazne antimatovičovská, vidím to aj v našej dedine. Všetci majú plné zuby chaosu, toho, že sa veci neustále menia. Napríklad aj o problémoch energetickej krízy vedela vláda oveľa skôr, nespadlo to zo dňa na deň. Nemyslím si, že je v poriadku, že to riešila na poslednú chvíľu a spôsobovala ľuďom infarktové stavy.

Na druhej strane je faktom, že vo všetkých iných európskych krajinách rástli ceny energií pomerne prudko, u nás zostali domácnosti stabilizované, čo je unikát.

Samozrejme, to je samo osebe pozitívne. Ale pýtam sa, za akú cenu. Čo sa stane, ak ceny nepôjdu celkom nadol, bude treba robiť opatrenia aj v ďalších rokoch, ale štát na dotácie už nebude mať zdroje? Keď sa má niečo zvyšovať, radšej to robme postupne po malých častiach.

„Všeobecná atmosféra je výrazne antimatovičovská, vidím to aj v našej dedine. Všetci majú plné zuby chaosu, toho, že sa veci neustále menia.“

Neviem, či je rozumné vyvolávať ilúziu, že všetko zostane po starom, keď vieme, že to tak vôbec nemusí byť. Nový predseda vlády a ekonómovia vravia, že krajina bude musieť v budúcich rokoch urobiť silné konsolidačné opatrenia, teda niekde bude nevyhnutné šetriť. Nie som si istý, či problémy s energiami sú úplne uzavreté.

Dlhší čas ste boli v Bratislave, teraz pôsobíte na Spiši. Z celoštátnych prieskumov, ktoré mapujú nálady spoločnosti, vychádza, že klesá dôvera v inštitúcie a čoraz viac ľudí má tendenciu veriť rôznym konšpiráciám. Cítite to tak aj vy?

Ľudia na veľkú politiku ani zďaleka nereagujú tak, ako si to činitelia v Bratislave myslia. Vnímajú ju cez pár hesiel, správ a ľudí, ktorí vyvolávajú nejakú emóciu. Neriešia detaily, ale to, aké to bude mať na nich konkrétne dosahy.

Čo sa týka konšpirácií, aj ja vidím, že k nim majú niektorí ľudia sklony. Čím viac sú sociálne marginalizovaní alebo menej zarábajú, tým je pravdepodobnosť veriť konšpiráciám väčšia. Všetci používajú internet, no rozlišovať kvalitu správ nevedia.

Pod pojem konšpirácie sa dnes zmestí všeličo. Čo si pod nimi predstavujete?

Mám na mysli napríklad tvrdenie, že koronavírus vytvorili umelo Američania, aby ho odskúšali, a podobne.

Ľudia však majú silnú dôveru v samosprávy. Sú pre nich istotou v bežných veciach, ktoré musia riešiť. Ak potrebujete akékoľvek povolenie, vypadne prúd alebo sa čosi stane, voláte na obecný úrad alebo priamo starostovi. Tam vedia, ako to funguje. Samospráva bola funkčná aj počas všetkých nedávnych kríz.  

Aj v cirkvi sú rôzne skupinky veriacich s vlastnými teóriami a so zabudovanou nedôverou voči pápežovi a predstaviteľom cirkvi. Cítite to ako masívnejší problém?

V mojej farnosti je to v podstate neexistujúca alebo marginálna záležitosť, ale sú farnosti, kde je tento problém oveľa väčší. Keď som ľuďom vysvetlil, že počas pandémie sa dáva prijímanie iba do ruky, nemal som žiadneho „rebela“, ktorý by ostentatívne trval na prijímaní do úst. Ale boli farnosti, kde s tým bol veľký problém.

U nás na dedine ani necítim nedôveru voči pápežovi. Všetci konštatujú, že je iný, je napokon Latinskoameričan, ale od svojich farníkov som na neho nepočul vyslovene negatívne názory.

Často sa hovorí, že slovenská spoločnosť je konzervatívna. Je z vašej skúsenosti vidiek stále ešte takýto alebo sa to mení?

V niečom je naďalej konzervatívny. Ľudia si veľmi vážia tradičné sociálne väzby, ktoré stáročia existovali, veľmi dôležitá je rodina, miesto, kde bývajú, širšie príbuzenstvo, ale aj vzťah k majetku a to, aké majú väzby v rámci oblasti alebo regiónu. 

Liberálnejšie je to možno v tom, že keď aj trvajú na týchto ideáloch, rešpektujú, že pri zlyhaní sa nájdu iné riešenia. Rozvodom sa nikto nepochváli a nepovažuje ho za víťazstvo, ale všeobecne sa akceptuje ako riešenie v niektorých núdzových situáciách.

„Nemáme takého človeka, z ktorého by sme mali pocit, že vie, čo chce, a má entuziazmus to potiahnuť. Možno Milana Krajniaka, ale ten je v strane, ktorá konzervatívnou nie je.“

Isté veci sa jednoducho tolerujú a chápu ako súčasť života. V minulosti by to bolo spojené aj s ostrakizáciou človeka, dnes to tak nie je. Na dedine mám množstvo párov, ktoré žijú spolu dlhé roky, majú deti a sú bez sobáša.

Debatujete s nimi o tom?

Je to právno-teologická debata. Ak sú si navzájom verní, chcú byť spolu až do smrti a existuje medzi nimi nejaká forma súhlasu, podľa prirodzeného práva možno de facto manželstvo žijú, aj keď ho nemajú uzavreté. A nerozumejú tomu, prečo po nich niekto chce ešte nejaký papier.

Nie sú už mimo farnosti?

Práveže nie. Do kostola síce až tak často nechodia, ale hlásia sa k cirkvi, chcú všetky sviatosti, deti automaticky krstia, dávajú ich na prvé sväté prijímanie, na birmovku a, samozrejme, budú chcieť cirkevný pohreb. Keď sa požehnávajú príbytky a domovy, tiež sa automaticky prihlásia. Ale neviem ich presvedčiť, aby urobili formálny manželský úkon.

Čo pandémia spravila s náboženským prežívaním a životom u vás? Vrátilo sa to do starých koľají alebo to zostalo narušené?

Nedokážem to úplne posúdiť, lebo som do farnosti prišiel na konci prvej vlny. Neviem povedať, koľko ľudí odbudlo, ale určite nejakí pribudli, počas môjho obdobia prichádzali aj takí, ktorých som na začiatku nevidel. Dokonca som počas pandémie mal asi deväť krstov dospelých.

To je slušný počet, keďže vaša Nová Lesná má 1 600 obyvateľov. Ako sa vám to podarilo?

Akurát tak, že som to v pravý čas zachytil a ponúkol im krst. Samozrejme, vnútorne už boli „načatí“. Nová Lesná nie je však typický slovenský a už vôbec nie spišský vidiek. Pôvodom bola evanjelická a nemecká, po vojne museli Nemci odísť, dedina ostala fakticky prázdna a prisťahovali sa sem ľudia z celého Slovenska. Nie je teda komunitou v pravom zmysle slova, je to skôr akási prímestská oblasť medzi Tatrami a Popradom, kde sa žije z cestovného ruchu s kompletnou infraštruktúrou. Má aj pomerne veľkú skupinu neveriacich.

Počas pandémie som sa snažil, aby sme boli s ľuďmi viac v kontakte. Mal som sväté omše online, využíval som na prípravu s deťmi alebo birmovancami Zoom, sem-tam som nakrúcal krátke videá, veriacim som pravidelne posielal e-maily. Aj keď nemohli byť omše, pomerne často som kostol nechával otvorený na osobnú modlitbu.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Je pár mesiacov pred voľbami. V akom stave je slovenská konzervatívna scéna?

Chaos, chýba snaha o integráciu a líder. Nemáme takého človeka, z ktorého by sme mali pocit, že vie, čo chce, a má entuziazmus to potiahnuť. Možno Milana Krajniaka, ale ten je v strane, ktorá konzervatívnou nie je.

Ak hovoríte, že chýba integrácia, bol pokus o spoločný postup KDH a KÚ do volieb, ktorý sa však nepodaril. Ako ste to vnímali?

Mnohí z nášho kresťanskodemokratického spektra potrebovali vidieť a počuť, že je tu niekto, kto dokáže na seba niečo ďalšie nabaliť a ukázať, že sa vie dohodnúť. Pri KDH to momentálne vnímam ako veľký problém, neviem, či tých pár mien, ktoré zobrali, ich zachráni. Mnohí voliči, ktorí hnutie volili v predošlých dvoch voľbách a ktorých hlasy prepadli, budú veľmi váhať, či to urobiť tretíkrát.

Hoci priznávam, že nemám alternatívu, nateraz nemám veľa dôvodov myslieť si, že sa do parlamentu dostanú. Keď sme malí, ako chceme presvedčiť ďalších, že máme potenciál rastu, ak ani s najbližšími sa nevieme dohodnúť? Nepoznám príčiny neúspechu, ale vnímam to ako veľkú chybu smerom k voličom.

V prípade Kresťanskej únie, ale aj samotného OĽaNO hrali dôležitú rolu charizmatické spoločenstvá. Pred vyše desiatimi rokmi vstúpili do politiky prví ľudia z týchto spoločenstiev, ktorých aj mnohí predstavitelia cirkvi podporovali, videli v nich evanjeliový entuziazmus, aj sa často venovali témam, ktoré od nich cirkev očakávala. Ako spätne hodnotíte pôsobenie týchto spoločenstiev v politike?

Prešiel som si v tejto veci istým vývojom. Na začiatku som ich podporoval. Videl som, že potrebujeme mladú strednú generáciu, ktorá bude schopná živiť myšlienku kresťanskej demokracie. Fandil som im, lebo to mohla byť pozitívna provokácia aj smerom ku KDH, mohli sa navzájom hecovať, aby išli dopredu a spolupracovali.

Smutné však je, že keď sa dostali cez OĽaNO do exekutívy, ukázalo sa, že väčšina z nich nie je na túto prácu odborne pripravená. Eduard Heger je ľudsky veľmi príjemný človek, nemám pochybnosti, že aj jeho konverzia bola úprimná. Ale ukázal sa ako nespôsobilý.

Politicky či odborne nespôsobilý?

Podľa mňa aj odborne. Nerozumel som, prečo vzal funkciu ministra financií. Viedol síce firmu, ale nikdy predtým nebol známy tým, že by sa bol špeciálne venoval ekonomike.

„Je pre mňa veľkou záhadou, prečo Eduard Heger ako človek, ktorý prešiel konverziou a bol vnímaný ako veľká nádej kresťanskej demokracie, sa zrazu stáva politikom kennedyovského typu.“

Dávnejšie som v komentári pre Postoj napísal, že „hra na kresťanov v politike sa skončila“, čím som reagoval na situáciu okolo zatvárania kostolov počas pandémie. Zmýšľanie človeka sa väčšinou ukáže v krízovej situácii a oni v nej neobstáli. Pretože kto iný sa mal zastať cirkvi v tejto téme, keď nie oni? Boli veľmi neprezieraví a zachovali sa spôsobom, ktorý mnohých sklamal.

Na druhej strane asi rozumiete vtedajšej obave, že otvorené kostoly mohli ohrozovať starších ľudí.

Rozumiem, ale koreňom celého problému bolo, či boli vtedajšie opatrenia primerané. Podľa môjho názoru neboli. Cirkev by si z toho mala vziať ponaučenie a v budúcnosti by mala hrať v tejto veci vlastnú hru.

V Rakúsku si katolícki biskupi vymysleli vlastný systém opatrení a rešpektovalo sa to. Úplné obmedzenie na také dlhé obdobie vyvolávalo obrovské napätie a navyše to bolo spôsobené naším vlastným spektrom politikov. Nemal som pochopenie pre takéto rozhodnutie.

Ale tu bol problém nielen nelíderstva v politike, ale aj v cirkvi, nemyslíte? 

Neviem, kto s kým rokoval alebo nerokoval, ale mohli sme byť v rokovaní so štátom sebavedomejší. To je fakt.

Vráťme sa k charizmatickým spoločenstvám. Politika je do veľkej miery racionálnou záležitosťou, nezlyhalo to aj v tom, že títo ľudia vnášali do svojej argumentácie a politických zápasov až príliš duchovný rozmer?

Neprekážalo by mi to, ak by boli politicky zdatní. Mohla to byť pomôcka, lebo v politike je emotívny rozmer potrebný. Ak s ním viete pracovať, môžete na tom získať, ale musíte vedieť, čo chcete dosiahnuť. Obávam sa, že z ich strany to bola hra s otvoreným koncom a nikto neuvažoval niekoľko krokov dopredu.

Viackrát sme zažili, že títo politickí zástupcovia charizmatikov voči svojim spoločenstvám vysvetľovali vlastné rozhodnutia Božím vnuknutím. Napríklad vstup do politiky, zakladanie strany a podobne. Čo si o tom ako kňaz myslíte?  

Pripúšťam, že je možné, že im to vnukol Boh, ale je to iba začiatok. Aj mne Boh vnukol, že mám ísť do kňazského seminára, ale musel som pre to aj niečo urobiť. Aby ste sa mohli stať kňazom, musíte absolvovať šesť rokov teológie. Keď na sebe nepracujete a ostanete len s vnuknutím, tak vás nevysvätia.

Nemôže ísť však aj o istý druh duchovnej manipulácie, ktorou sa daný človek po rozhodnutí chráni pred kritikou?

Tak to nevnímam. Vnuknutie je pozitívna vec, lebo môže dať vnútornú motiváciu a entuziazmus do ďalšej činnosti. Pripúšťam, že sa to môže využívať ako výhovorka, ale ako sme si povedali, vždy je potrebná istá remeselná zdatnosť.

Ako sa pozeráte na politické smerovanie Eduarda Hegera, ktorý to z charizmatikov v politike dotiahol suverénne najvyššie?

Je pre mňa veľkou záhadou, prečo on ako človek, ktorý prešiel konverziou a bol vnímaný ako veľká nádej kresťanskej demokracie, sa zrazu stáva politikom kennedyovského typu.

Ako to myslíte?

Striktne oddeľuje pôsobenie viery v súkromí a vo verejnom živote. Takýto prístup je popretím zápasu o náboženskú slobodu, ktorý tu bol počas komunizmu. Vtedajší režim hovoril, že cirkev má pôsobiť len v kostoloch a viera sa má prežívať len v súkromí. A to, čo robí on, je presne to isté.

Prečo podľa vás išiel touto cestou?

Možno si povedal, že keď sa nebude správať vo verejnom živote ako katolík, bude prijateľnejší pre väčšiu skupinu ľudí. Môže si úprimne myslieť, že je to najlepšie riešenie. Len si neuvedomuje, že je to istým spôsobom zrada vlastnej viery.

Boj o náboženskú slobodu bol predsa aj o tom, aby argumenty viery zaznievali aj vo verejnom živote a boli považované za legitímne. Keď sa ich vzdávame, nie je to v poriadku.

Nemám rád takéto oddeľovanie. Zápas medzi liberálmi a konzervatívcami alebo kresťanskými demokratmi je istým sporom o idey a je legitímny. Vždy to však prirovnávam k pretláčaniu sa rukou – nikdy nie ste v neutrálnej pozícii.

Je ilúzia myslieť si, že v hodnotových veciach sa dohodneme na statuse quo, ktorý budeme zachovávať. Nebudeme, lebo každá strana je o svojich ideách presvedčená a má záujem ich rozširovať.

Asi teda nie ste veľkým fanúšikom projektov spájajúcich liberálov s konzervatívcami.

Nie som zástancom spájania v jednej strane, ale viem si predstaviť koalíciu. Konzervatívci a kresťanskí demokrati si musia uvedomiť, že každá politická idea žije len vtedy, pokiaľ má svojho nositeľa. Ak sa svojich ideí dobrovoľne vzdáme a nebude ich mať kto niesť bez ohľadu na to, akú máme silu a politický výtlak, dáme najavo, že pre nás nič neznamenajú, a tieto idey proste zmiznú. Nebudú vnímané ako dôležité.

Rád by som upozornil na jednu vec. Sila kresťanskej demokracie ako hodnotového prúdu úzko súvisí s postavením a silou kresťanských cirkví. Kresťanská demokracia v slovenských podmienkach je ešte toho starého typu, teda hlási sa k istým hodnotovým otázkam a aspoň trocha sa snaží korešpondovať aj so sociálnou náukou cirkvi. V západných kresťanských demokraciách to už tak nie je.

Keď to otočím, aj kresťanom v politike – a teraz nemyslím len charizmatikov, ale vôbec ľudí, ktorí majú kresťanskodemokratické zmýšľanie a sú v rôznych stranách – by malo záležať na tom, aby sa postavenie cirkvi na Slovensku neoslabovalo. Ide o priamu úmeru – nakoľko sa budú cirkvi oslabovať, natoľko sa bude oslabovať aj kresťanská demokracia starého typu.

To sedí, ale na Slovensku máme iný typ rizika, ktorý kresťanskú demokraciu dlhodobo oslabuje. V 90. a nultých rokoch si kresťanskí demokrati viac dávali záležať na odbornosti. Kultúrno-etické otázky hrali vždy dôležitú rolu, ale najmä v poslednom desaťročí sa konzervatívna politika tohto prostredia na ne veľmi redukuje. Tieto témy sú pritom nevyhnutné, vychádzajú z učenia cirkvi, ale nezdá sa vám, že takáto redukcia je na škodu?

Súhlasím. Hlavnou témou kresťanskej demokracie na ďalšie obdobie by mala byť prezentácia, vysvetľovanie a hľadanie rovnováhy medzi dobrom jednotlivca a spoločným dobrom.

Ako spoločnosť skáčeme z extrému do extrému. Za komunizmu existovalo iba spoločné dobro. Potom prišla liberalizácia v dobrom zmysle slova a spoločnosť sa postupne stala individualistickou, keď sa všetko stavilo na jednotlivca. Paradoxne, pandémia ukázala, že musíme narábať aj s témou spoločného dobra, bolo to vidieť napríklad v téme vakcinácie.

„Práve rovnováha medzi dobrom jednotlivca a spoločným dobrom by mala rámcovať pôsobenie konzervatívcov. Nemôže ísť len o individuálne práva, musíme zohľadňovať aj to, čo je dobré a najosožnejšie pre spoločnosť.“

Práve rovnováha medzi dobrom jednotlivca a spoločným dobrom by mala rámcovať pôsobenie konzervatívcov. Tieto dva póly treba vyvažovať a ukázať, že sa musíme držať istých prirodzených hodnôt, ktoré sa jednotlivca bytostne týkajú. Patrí sem napríklad rodina, manželstvo, komunita, v ktorej žijem a ku ktorej mám nejaký vzťah, ako sú obec, vlasť alebo národ. Nemôže ísť len o individuálne práva, musíme zohľadňovať aj to, čo je dobré a najosožnejšie pre spoločnosť.

Takéto vyvažovanie teda chápete ako tému na najbližšie desaťročie.

Áno, ale súčasne spomínané redukovanie na kultúrno-etické otázky viem aj pochopiť. V otázke potratov sme v istom zmysle vnútorne traumatizovaní z toho, že ako krajina so silnými kresťanskými koreňmi máme jeden z najliberálnejších potratových zákonov v Európe. Bol nám vnútený za komunizmu, bez akejkoľvek slobodnej diskusie, a je úplne paradoxné, že nie sme v stave sa v tejto téme nijako posunúť. Hoci sú pokusy, ako iba zlepšiť pomoc tehotným ženám a matkám, aj pri nich narážame na obrovský odpor.

Je tu ešte iné riziko: kým kresťanskí konzervatívci sa budú zaoberať bioetickými témami a živoriť s nimi na hranici zvoliteľnosti, konzervatívne prostredie si adoptujú dravci typu Fica a Republiky, ktorí využijú globalizačnú úzkosť a pocit straty identity či iných istôt u veľkej časti ľudí a tento priestor ovládnu.

Rozhodne súhlasím s tým, že bioetické témy by nemali byť v rámci konzervatívneho spektra najviditeľnejšími.

Vidíte v priestore kresťanskej demokracie potenciálnych lídrov, ktorí to budú vedieť uchopiť lepšie?

Úprimne? Nevidím. Možno Milan Krajniak.

Smer dokáže aj v niektorých veľmi kresťanských regiónoch dosiahnuť veľmi slušné volebné výsledky. Je úspešný vďaka silnému lídrovi alebo jednoducho vďaka tomu, že tento typ strán ako HZDS a Smer najviac vyhovuje slovenskému konzervativizmu?

Budem iba hypotetický. Smer ide intuitívne po najväčších obavách, ktoré ľudia majú. Nesnaží sa ich vychovávať. Rešpektuje ich nastavenie a vzťah k hodnotám, ktorý je historicky a kultúrne daný. Varí z vecí, ktoré sa javia ako isté. Neviem, či je to iba lídrom, lebo Ficov osobný príbeh nie je ktovieaký, ale ľudia pri ňom zrejme majú istotu, že im zabehaný spôsob života neplánuje zásadne meniť, a keď sa im niečo stane, tak im pomôže. A nepôsobí ako chaosák, to je v ich očiach ďalšie plus.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Robert Fico sa veľmi efektne chopil aj vojny, teda útoku Ruska na Ukrajinu. Táto téma bolestne rozdeľuje slovenských konzervatívcov. Ako ju vnímate vy?

Nemám pochybnosti o tom, že Rusko je agresor a Ukrajina je obeť. Nepochybujem, že Ukrajine treba pomáhať.

Aj vojensky?

Nerád by som išiel do detailov, ale áno, aj vojensky.

Na začiatku tu bola veľká vlna solidarity s Ukrajincami ako obeťami ruskej agresie. Čoskoro sa to začalo meniť, až prišli prieskumy, z ktorých vyplynulo, že porovnateľná časť ľudí na Slovensku drží palce Ukrajine aj Rusku. Ako si to vysvetľujete?

Aj na dedine mám pár ľudí, ktorí sú proruskí, a takých, ktorí sú proukrajinskí, hoci neviem odhadnúť, koho je viac.

Súvisí to s hlbšími vecami. Stále sme boli perifériou na severnom okraji Uhorska, vlastný štát máme len pár desiatok rokov. Nemáme povedomie vnútorného ukotvenia a aj to málo, čo bolo, komunizmus preformátoval. Región strednej a východnej Európy, ktorý je mentalitou západný, ponechal Západ byzantskému ruskému vplyvu. Zmiešalo sa to.

Navyše ako národ sme nikdy nemali ochotu byť v prvej línii, išlo o istý pud sebazáchovy ostať v závetrí, do ničoho sa nemiešať a čakať, kým to prehrmí, potom sa prispôsobíme a bude pokoj. Toto v nás ostáva.

Teda dnešné nastavenie má hlbšie historické príčiny, preto sa nálady ani veľmi nezmenia?

Absolútne nie som proruský, ale v kľúčových momentoch nám Západ nepomohol. Počas novovekých tureckých výbojov zachraňovali Viedeň Poliaci, teda zástupcovia nášho regiónu. Fašizmu nás Západ vydal mníchovským diktátom. Povedomie, že v kľúčových situáciách sa na vás tí veľkí vykašlú, tu existuje a následná potreba do ničoho sa nemontovať a ostať v závetrí je najistejšia možná pozícia, ktorá sa väčšine obyvateľov Slovenska javí ako zásadná.

Preto si myslím, že veľká časť spoločnosti neznáša aktivizmus v tomto konflikte. Myslím, že ani chystaná kampaň NATO s tým nič neurobí, naopak, ešte to všetkých nahnevá a vo voľbách pomôže Smeru.

Nemajú na to vplyv aj niektoré súčasné faktory?

Panuje tu aj obava, že západné progresívne inštitúcie nám preformátujú naše hodnoty a Rusko je to, ktoré ich zachová. S týmto zručne narábajú aj niektorí politici.

Na druhej strane niektoré európske inštitúcie nám v tomto vôbec nepomáhajú a robia medvediu službu. Regionálnou skúsenosťou celej strednej Európy je veľká citlivosť na to, keď nám niekto chce hovoriť, aký spôsob života si máme zvoliť.

Narážate na natláčanie ľavicových kultúrnych tém z centra európskych inštitúcií?

Som rád, že sme členom EÚ, ale cítim v tom veľa nezdravého aktivizmu. Miera integrácie musí zodpovedať vôli občanov. Nemôže sa robiť nejaký krok, voči ktorému v danej krajine panuje ostrý nesúhlas. V Európe to zašlo priďaleko a dôsledkom toho je napríklad aj brexit. Podobne je absurdné, že sa opakovalo niekoľko referend, aby sa dosiahlo schválenie Lisabonskej zmluvy.

„Som rád, že sme členom EÚ, ale cítim v tom veľa nezdravého aktivizmu. Pokiaľ tu bude existovať akákoľvek snaha zhora o tlak v otázkach týkajúcich sa bežného národného života, bude vnímaná negatívne a bude sa zneužívať aj vo vzťahu k externým silám, povedzme k Rusku.“Zdieľať

Treba zásadne upustiť od toho, aby sme sa snažili vytvoriť z Európy nové Spojené štáty. To nejde. Sme kontinentom národov a nezávislé štáty musia zostať zachované. Pokiaľ tu bude existovať akákoľvek snaha zhora o tlak v otázkach týkajúcich sa bežného národného života, bude vnímaná negatívne a bude sa zneužívať aj vo vzťahu k externým silám, povedzme k Rusku.

Opäť sa hovorí o registrovaných partnerstvách. Ministerka Dubovcová povedala, že legislatívu budeme musieť tak či tak prispôsobiť. Nemyslím si to, práve naopak. Mali by sme sa normálne vzoprieť a povedať nie, možno aj za cenu, že vystúpime z Rady Európy a budeme za radikálov. Ak by to bola vôľa občanov Slovenska a schválil to domáci parlament, nepoviem ani slovo. Ale žeby niekto zhora účelovým spôsobom cez súdne rozhodnutia nanucoval spôsob, ako máme niektoré veci týkajúce sa životných hodnôt robiť, to je absolútne cez čiaru.

Majú ľudia na Spiši pocit, že sú obliehaní väčšinovo progresívnymi médiami z Bratislavy, alebo to ani výrazne nevnímajú?

Nemyslím si, že by týmito témami žili, ale všímajú si ich. Viac ich reflektuje mladá generácia, ktorá je častejšie na internete. Ľudia niekedy povedia, že niektoré veci vidia ako tendenčné. Keď došlo k vražde na Zámockej, bolo nutné odsúdiť ju, vtedy nebolo o čom špekulovať, ale povedzme pri niektorých sprievodných veciach už bolo vidieť, že je to hra a snaha využiť túto udalosť na politické ciele.

Ako vnímate budúcnosť slovenských konzervatívcov v najbližšej dekáde? Myslíte si, že ich pohltia draví populisti alebo postupne zoslabnú a rozriedia sa vinou vlastných sporov a slabostí,  rozpadnú sa alebo sa nájdu skutoční konzervatívni lídri?

Skúsim to uchopiť trochu vizionársky. Ako som povedal, sila kresťanskej demokracie bude závisieť od sily cirkvi. Pokiaľ sa cirkev udrží a počet veriacich nebude významne klesať, kresťanská demokracia starého typu môže fungovať.

Zároveň si myslím, že by bolo potrebné apelovať na konzervatívnych podnikateľov, aby prispeli na založenie troch-štyroch elitných katolíckych gymnázií. Potrebujeme vychovať lídrov, ktorí by boli v budúcnosti schopní prevziať riadenie krajiny. Ak chceme, aby šli do hĺbky, musíme ich v tom formovať. Bez investícií do vzdelávania to nepôjde. Vnímam to ako veľkú výzvu, ktorá sa musí po malých krokoch napĺňať.

Ani úloha charizmatikov sa nemusí skončiť. Je medzi nimi veľa schopných ľudí, ak sa poučia a ich názory budú zrelšie, môžu vytvoriť niečo nové. Podobne Spoločenstvo Ladislava Hanusa v Bratislave dokázalo vytvoriť veľa zmysluplných projektov. Je tu teda potenciál a to je dobrá správa.

Rozhovor bol uverejnený v letnom predvolebnom špeciáli denníka Postoj.