Rodina 20. máj 2023

Už 30 rokov sa pohybuje len na vozíku Najskôr som mal nádej, že mi pomôžu liečitelia. Nestalo sa

Jana Holubčíková
Jana Holubčíková

Východniar Vladimír Dóci pracuje ako motivátor a pomáha tým, ktorí skončili ako on. Hovorí o tom, že pre zdravotne znevýhodnených ľudí je ešte stále všade plno bariér. Do niektorých reštaurácií ani nemá šancu sa dostať.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jana Holubčíková

Najskôr som mal nádej, že mi pomôžu liečitelia. Nestalo sa
Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Východniar Vladimír Dóci pracuje ako motivátor a pomáha tým, ktorí skončili ako on. Hovorí o tom, že pre zdravotne znevýhodnených ľudí je ešte stále všade plno bariér. Do niektorých reštaurácií ani nemá šancu sa dostať.

Vladimír Dóci je štyridsiatnik, ktorý žije pri Michalovciach a 33 rokov patrí medzi zdravotne znevýhodnených ľudí. Pred pár rokmi sa rozhodol, že začne motivovať tých, ktorí utrpeli úraz alebo pre chorobu skončili ako on.

Za rodinou, v ktorej sa stane nešťastie, prichádza niekoľko týždňov po nehode, niekedy už priamo v nemocnici ponúka svoje skúsenosti a pomoc. Hovorí, že nie vždy sa stretáva s prijatím, častý je hnev a odmietanie.

„Zažívam z ich strany väčšinou odpor. Väčšina z nich si myslí, že sa vylieči, málokto hneď prijme svoj pravdepodobný osud,“ hovorí pre Postoj.

Okrem projektu Sme si rovní, ktorý financujú európske fondy, má aj menší úväzok na základnej škole, kde pracuje ako administrátor počítačovej siete. Športuje a aktívne šoféruje už vyše 20 rokov.

Na svoj facebook zverejňujete fotky z bežného života, ako odpratávate sneh, rúbete drevo, ste na koncerte, na hokeji. Rúbanie dreva je fyzicky dosť náročné aj pre zdravého človeka.

Odpratávanie snehu je síce trikrát-štyrikrát namáhavejšie, ale dá sa. Nesneží nejak často. Priznám sa, že s tým drevom to bola viac-menej štylizovaná fotka. Ale to tam nemusíte dávať. (Smiech.)

Sú rôzne termíny, ako volať vás, ktorí potrebujete vozík. Niektoré by sa už ani nemali používať. Ako sami seba nazývate, čo vás neurazí?

Je to asi individuálne. V minulosti o tom bola obrovská debata v odborných kruhoch, kto sa na čo uráža. Ale myslím, že sú aj oveľa väčšie problémy, ako je názvoslovie. Ja sa neurazím osobne na nič.

Ani sa nestretávam s ľuďmi, ktorí by sa urážali. Ale asi „najpríjemnejšie“ a najvhodnejšie je zdravotne znevýhodnení.

Postihnutí, to je asi trošku staromódne a trošku dehonestujúce. Ale používalo sa to dlho.

Je bežné, že ľudia vám chcú iniciatívne pomáhať, napríklad keď sa niekam potrebujete dostať? Ako na to reagujete?

Asi podľa nálady. V Košiciach sa mi to stáva, keď idem hore Mostom lásky, to je taký kopec v mestskom parku, tam sa mi občas ponúknu, že ma potlačia.

Je to tam trošku náročné, ale ja si chcem zašportovať. (Úsmev.) Keď už som unavený, tak neodmietnem. Ak vidím, že to nezvládam, aj sám si vypýtam pomoc.

Pomoc mi ľudia napríklad iniciatívne ponúkajú, keď prechádzam cez električkové koľajnice. Ale tam je to aj nebezpečné, ak by pomáhali. Občas si tú pomoc treba zvážiť, lebo ten, kto nemá skúsenosť, môže toho človeka prevrátiť dozadu, teoreticky ho aj vyhodiť z vozíka.

Ale nie je problém prijať pomoc. Vnímam to pozitívne, keď sa ľudia ozvú. Hoci mám pocit, že voľakedy sa ozývali viac. Teraz človek ani nevie, či sa môže, či nemôže, je to taká divná doba.

Vy športujete. Čomu sa teraz venujete?

Začínal som stolným tenisom, aj doma mám pingpongový stôl. Skúšal som lukostreľbu s naším úspešným košickým paralukostrelcom Marcelom Pavlíkom, ale to ma neoslovilo.

A potom jazdím súťažne na handbiku – špeciálne upravenom bicykli na ručný pohon. Keď sa mi chce, prihlásim sa na preteky, ale tam skončím väčšinou vždy posledný. Neberiem to vážne, takže to nevadí. (Smiech.) Niektorí na tom však natrénujú týždenne aj stovky kilometrov.

Tento rok som sa znova prihlásil aj na košický Medzinárodný maratón mieru, na polmaratón. Už som dlho nebol vzhľadom na koronu.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ste motivátorom v projekte Sme si rovní, ako ste sa k tomu dostali?  

Iniciatíva sa začala ešte v roku 2015 v rámci Paralympijského výboru. Vtedy sa tento projekt volal ešte Paralela a bol pilotný. Dostal som vtedy ponuku zúčastniť sa na školení na pozíciu motivátora, ktorá už vo svete bežne funguje.

Našou hlavnou úlohou je peer-to-peer práca, teda odovzdávanie skúseností ľuďom, ktorým sa stane nejaký vážny úraz alebo prekonajú vážnu chorobu a nemôžu už fungovať tak ako predtým.

Aktuálne je nás v rámci celého Slovenska asi 50.

Ako konkrétne dokážete pomáhať?

Málokto má skúsenosti s vyše 30 rokmi na vozíku. Ako motivátori vieme poradiť často oveľa viac ako sociálne úrady.

Človek, ktorý sa na nás obráti, si tým nemusí prejsť úplne sám. Vieme mu poradiť aj to, aký vozík si má vybrať.

Pre mňa je to ideálna práca. Mám to odžité, odtrpené.

Ako to v praxi vyzerá?

Prídeme za dotyčným do nemocnice alebo do rehabilitačného zariadenia. V rámci úvodného rozhovoru zistíme, ako je na tom, čo potrebuje. Či nejakú špeciálnu rehabilitáciu, vozík na mieru a podobne.

Väčšinou je to tak, že tí, ktorí skončia v nemocnici, dostanú nejaký starý veľký vozík, na ktorom sa ťažko pohybuje. To ho môže po zdravotnej a psychickej stránke ešte viac zničiť.

My prídeme a zameriame všetky parametre, poradíme mu to najlepšie. To je prvá pomoc.

Vravíte, že chodievate do nemocnice či na rehabilitáciu. Pre človeka po úraze je to čerstvé a zároveň je asi aj psychicky náročné rozprávať sa o tom, ktorý vozík je pre neho vhodný, keď ho donedávna vôbec nepotreboval.

Zažívam z ich strany väčšinou odpor. Väčšina z nich si myslí, že sa vylieči, málokto hneď prijme svoj pravdepodobný osud. My to tiež nevieme, možno sa vylieči, ale tá šanca je tam väčšinou dosť malá aj napriek dnešnej liečbe.

Stáva sa, že vás pošlú preč?

Jasné, že nás posielajú preč, ale prídeme druhýkrát, tretíkrát. Nám volá väčšinou rodina a nie je to hneď. Až keď vidia, že klient je zádumčivý, pesimistický a pomaly vhodný na nejakú psychologickú liečbu. Vtedy prichádzame a snažíme sa.

My to nevzdávame, necháme rodine kontakty, nech si to premyslia. Niekedy sa stane, že ideme príliš skoro, je to práca s ľuďmi, nevieme to vždy odhadnúť.

Ale musíme prijať aj veľa odmietnutí, dokonca aj krik. To je najťažšie. Tí ľudia musia v sebe aspoň zapáliť nejaký plamienok, ktorý sa potom vznieti, a už chcú pokračovať. Sú aj smutné prípady, keď sa klient aj naštartuje, ale napokon zomrie pre zdravotný stav. V tejto práci majú, bohužiaľ, viacerí motivátori aj túto skúsenosť.

Potrebujú ľudia, ktorým sa stal takýto trvalý úraz, automaticky aj psychologickú pomoc?

Väčšina, si myslím, ani nepotrebuje. Sú to mladí ľudia a tí sa vedia prispôsobiť novej situácii.

Aká je najčastejšie príčina, že mladí ľudia skončia s trvalými následkami?

Najčastejším dôvodom sú skoky do vody, havárie, motorky. Ale tí skokani do vody – ako ich voláme –, to je najčastejšie.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Čo sa pri tom skoku stane?

Nechcem generalizovať, ale často sú pod vplyvom alkoholu, skočia do plytkej vody, do bazéna, z útesu, nezistia, čo je pod vodou, a zlomia si všetko možné. Často môžu mať ochrnuté nielen ruky, ale aj nohy, záleží, v ktorom mieste si zlomia krčnú chrbticu.

Mladých ľudí, ktorí vyhľadávajú našu pomoc, je asi tretina.

Hovoríte im aj o vlastnej skúsenosti, ako ste to mali vy? Pýtajú sa na to?

Samozrejme, chcú vedieť. Osobná skúsenosť človeka, ktorý to prežil, je najlepšia. Pracujeme tiež s rodinou. Ale dnešná doba je taká, že sa všetko dá zistiť na internete.

Vy ste sa na vozíku ocitli pred 30 rokmi. Vtedy to asi nebolo také jednoduché, internet ešte nebol dostupný, aby ste si o tom našli nejaké informácie, komunitu a už vôbec nie motivátorov.

Bol som dieťa, mal som 10 rokov, šlo to samo, čo už. Bol som asi pol roka v nemocnici, potom v Chuchelnej v Čechách. Tam posielali všetkých, Národné rehabilitačné centrum Kováčová vtedy ešte nebolo.

Z toho obdobia si pamätám ešte také kuriozity ako drevené vozíky. Niektorí starší pacienti ich mali ešte také predpotopné, veľké, ťažké. Teraz je taký výber kompenzačných pomôcok, že ani nevieme, čo skôr.

Začiatkom 90. rokov to bolo divoké. Nebola skoro žiadna bezbariérovosť, chodníky neboli prispôsobené, nedalo sa dostať takmer do žiadnej inštitúcie.

Keď sa rozprávam s ľuďmi, ktorí sú zdravotne znevýhodnení, konštatujú, že musia stále zápasiť s predsudkami, so zazeraním aj s ignoranciou.

Zlepšilo sa to. Priznám sa, že prvých 5-6 rokov som ani veľmi nevychádzal z domu. Základnú školu som navštevoval v dedine, kde som žil, ale mal som skrátené vyučovanie.

Na strednú školu som išiel do Michaloviec, ale tam som tiež mal niečo také ako individuálny plán. Čiže chodil som do školy, ale nie každý deň.

Ako ste sa potom zžili so zdravými spolužiakmi?

Teraz mi je ľúto, že som so spolužiakmi zo strednej školy nikam nechodil, nezažil som si klasický tínedžerský život. Určite mi to chýbalo, ale v dedine mi zostali kamaráti. Mám aj veľkú rodinu.

Je pravda, že mi bolo ľúto, keď niekam spolužiaci šli a ja som nemohol, lebo sa nedalo.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

V čom bol problém? Vo fyzických bariérach?

Vtedy boli bariéry v podstate všade. Na strednej som tak ani nemal šancu vytvoriť si nejaký veľký vzťah so spolužiakmi. Boli to pre mňa spolovice cudzí ľudia, boli v kuse spolu, ja som k nim chodil len niekedy.

Ale vychádzali mi v ústrety, pomáhali ma napríklad tlačiť. Ale čo sa týka spoločenského života, im asi ani nenapadlo spýtať sa, či s nimi niekam nechcem ísť.

Bežne ani teraz nevídať veľa ľudí so zdravotným znevýhodnením. Nie je to tým, že vaša komunita sa do seba uzatvára? Alebo je to skôr spoločnosťou, ktorá vám hádže polená pod nohy a neumožňuje vám lepšie začlenenie?

Myslím, že inklúzia je už na tom lepšie, ako to bolo kedysi. Je pravda, že nás vonku veľmi nevidieť. Ale ja som napríklad každý pondelok v centre Košíc, rozdávam letáky.

Skúste na konkrétnom prípade povedať, ako u nás nefunguje bezbariérovosť.

Ak je šírka dverí pod 60 centimetrov, veľmi málo ľudí sa cez ne dostane, hoci sú niektorí takí chudí, ktorí majú užšie vozíky.

Ja sa zmestím do šesťdesiatok dverí. Ale staré domy majú aj úzke schody.

Môžu to byť tiež vyššie obrubníky, všade je plno malých schodíkov a prekážok. Ak sú to staré budovy, výťahy tam väčšinou nie sú. Sú aj reštaurácie, kde nie je šanca sa dostať.

Pravda je, že v novších budovách výťahy sú. Niekedy sa treba len opýtať, či majú nejaký skrytý výťah pre personál.

Ak narazíte na to, že potrebujete ísť k lekárovi či na úrad a nedá sa, čo potom?

Dá sa napríklad zatelefonovať, či nemajú nejaké vlastné bezbariérové vchody alebo či sa nedá ísť cez iné kancelárie. A ak nie, tak musím zohnať ľudí, ktorí mi fyzicky pomôžu. Potrebujem väčšinou dvoch. Niekedy za mnou vyjdú aj von, sú už celkom ochotní.

Lekári, ktorí sú v nedostupných objektoch, prichádzajú o nás ako pacientov. Musím však povedať, že k lekárom sa už dá dostať skoro všade.

V historickej budove sa dá ťažšie urobiť bezbariérová plošina.

Keď ste si vyberali strednú školu v Michalovciach, bolo hlavné kritérium to, či je bezbariérová?

Áno, bolo to jediné kritérium, aby to bolo čo najmenej bariérové. Študoval som poľnohospodársku školu, viac-menej som sa všade dostal, aj do telocvične. Tam mi urobili taký malý zázrak – rampu. Nebola to zlá škola. (Smiech.)

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ktoré športy zvládajú zdravotne znevýhodnení ľudia, ktorí sa nevedia pohybovať?

Pre úplne najťažšie zdravotné znevýhodnenie je boccia. To je šport, ktorý môžu robiť aj tí, ktorí sa vôbec nehýbu, napríklad len palcami. Je to niečo ako petang.

Pre mňa je to nudný šport, ale ani ho nemôžem hrať súťažne, lebo som na to zdravý. (Smiech.) Je to pre DMO, svalové dystrofie.

Tí, ktorí nehýbu rukami, to ovládajú hlavou, na ktorej majú prilbu. Potrebný je pri tom aj asistent, ktorému hlási, čo všetko treba, aby to dobre zameral. Je to aj paralympijský šport.

Ďalším športom je lukostreľba. Tú vedia aj ľudia bez rúk, ovládať sa to dá pomocou nôh. Stolný tenis takisto. V týchto športoch sú rôzne kategórie.

Pre zdravotne znevýhodnených existujú aj kolektívne športy, napríklad parahokej, ale to je dosť nebezpečný šport. Hrá sa na saniach, v oboch rukách sa držia krátke hokejky. Občas sa do toho tak vžijú, že sa pritom aj viacerí polámu. (Smiech.)

Pri športoch je to individuálne, záleží, kto sa na čo cíti, koľko má času. Sú ľudia, ktorým sa veľmi nechce nič. (Smiech.) A potom sú takí, čo by chceli všetko, ako napríklad ja, ale nemajú na to čas ani energiu.

Čiže sú aj takí, ktorí sa uzavrú pred svetom.

Ak má niekto finančné prostriedky, povie si, že mu stačia, tak si len tak žije. Ale sú aj takí, čo chcú pracovať.

Vy ste teda v tej druhej kategórii.

Ja som v podstate stále pracoval. Nastúpil som do základnej školy ako správca počítačových sietí. V tejto oblasti pracuje pomerne dosť ľudí z našej komunity.

Najznámejším človekom odkázaným na vozík je Bekim (stand-up komik, moderátor, ktorý po nehode v 16 rokoch zostal ochrnutý a s nadhľadom hovorí o svojom živote na vozíku), ktorý ukázal, že sa dá žiť plnohodnotným životom, zároveň o svojom znevýhodnení hovorí veľmi otvorene.

Vďaka médiám je to veľká pomoc pre našu komunitu, jednoznačne. Je to človek s bláznivými nápadmi. Priznám sa, že zo začiatku som ho veľmi nemusel, lebo mi to najskôr pripadalo ako extrém, zdalo sa mi, že veľmi tlačil na pílu.

Ale teraz musím povedať, že ho akceptujem a súhlasím s takmer všetkými jeho aktivitami.

Vy ste od 10 rokov na vozíku. Chcete hovoriť o tom, čo sa vtedy stalo?

O tom by som nerád hovoril z rodinných dôvodov.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Zasiahlo vás to na začiatku puberty.

Keď som zistil, že je veľmi ťažké fungovať v normálnom živote, bolo to veľmi náročné obdobie. Bol som vtedy skôr zavretý doma. Od 13 rokov som začal chodiť aspoň pozerať na hokej.

Až po strednej škole som si uvedomil, že som ten čas premrhal a nevyužil som ho poriadne. Nechodil som ani do kúpeľov, kde bola šanca sa nejak začleniť.

Prečo?

Vedel som, že mi to nepomôžu vyliečiť, nevidel som v tom zmysel. Jedine že ma mohli rozhýbať, ale to som vedel aj doma. Spätne naozaj ľutujem, že som ten čas nevyužil viac.

Ako prežíva 10-ročný chlapec fakt, že nebude nikdy chodiť?

Najskôr tam boli nejaké nádeje. Boli to 90. roky, otvorili sa hranice, chodili všelijakí liečitelia, zo Západu prichádzali nejaké lieky. Prišiel Kašpirovskij, ľudia odhadzovali barly. (Úsmev.) Čiže aj moji rodičia mali nádej, že niečo mi pomôže.

Chodili sme po štadiónoch aj súkromne k rôznym liečiteľom. Prikladali ku mne ruky, mal som pocit, že to trošku pomohlo.

Neboli ste potom aj s rodičmi sklamaní?

Určite to bolo sklamanie. Keď som mal 15 rokov, tak sme s tým už prestali. Pochopili sme, že to už nemá zmysel. Chodieval som potom na kratšie liečebné pobyty, ale už nie kvôli vyliečeniu.

Kedy sa to obrátilo, že ste vyšli medzi ľudí?

Do konca strednej školy som chodil k nám na dedinu na futbal, na hokej. Postupne sa to otváralo, videl som, že ma prijali. A keď som skončil strednú školu, jedného dňa som si povedal, že dosť, a rozhodol som sa, že si urobím vodičský preukaz v Kováčovej. Mal som pocit, že potom sa mi rozbehne život, a tak sa aj stalo.

V Kováčovej mi to dobre padlo, po dlhom čase, čo som nikde nebol. Tam som aj stretol pár ľudí, s ktorými som dodnes v kontakte. Ľutujem, že som na tie liečenia nechodil častejšie, mal by som ešte viac kamarátov, kontaktov, aktivít.

Ako fungujete ako šofér?

Mám upravené auto na ručné ovládanie. Vodičák som urobil klasicky s policajtom, ktorý prišiel do Kováčovej. Už v tom čase som mal aj upravené auto. (Úsmev.)

Nastupovanie zvládnem sám, dám dole kolesá z vozíka, opierku a viem si ho dať vedľa seba. Nie som v tom odkázaný na pomoc.

Čo sa týka vozíka, koľko stojí?

Najdrahšie stoja približne 6- až 7-tisíc, priemerná suma odľahčeného aktívneho je 3 500 eur. Štát prispieva nejakými 1 600 eurami.

Koľko vydrží?

Ťažko povedať, mne vydrží štyri roky, potom sa už začne rozpadať. Ale snažím sa ho už šetriť. (Smiech.) Niekomu vydrží aj 10-15 rokov.

Vaši kolegovia opisujú svoje osudy, vtipkujú pri tom a zároveň sa neboja otvárať aj intímne témy, ako napríklad fungovanie v sexuálnom živote.

Aj toto patrí k životu a treba sa o tom tiež baviť. Najskôr musím získať nejakú dôveru u klienta, aby sme prešli aj k týmto oblastiam. Preto tá spolupráca s klientom trvá aj vyše roka.

V súčasnosti je už spoločnosť otvorenejšia, existuje internet, sú o tom knihy.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Žijete sám, ako ste na tom s partnerskými vzťahmi?

Nechávam to na osud, čo prinesie. Dalo by sa o tom rozprávať v teoretickej rovine, ale zdravotný stav sa stále mení. Posledné dva roky som na tom nebol najlepšie. Moja predstava dať sa dokopy a potom riešiť aj rodinu. Vzťahy boli, sú aj budú. (Smiech.)

Ako pracujete s deťmi a mládežou ako mentor?

Hlavne cez rodičov, najmä matky sú aktívne. Pracujem teraz s chlapcom, ktorý má svalovú dystrofiu. Hľadali sme mu školu, športovú činnosť. Tam je spolupráca veľmi dobrá.

Ak ide o ťažký prípad alebo úraz, tak je to ťažšie. Čím ťažší úraz, tým ťažia spolupráca. Rodičia sa často pýtajú, či im reálne vieme pomôcť.

Ak mladý človek sníval pred úrazom, že pôjde na vysokú školu, má možnosti?

Teraz už vysoké školy musia byť bezbariérové. Horšie je to so strednými školami, ale tiež sa to zlepšuje. Potrebujú plošiny, schodolezy, je to ťažšie.

Vyrastali ste na dedine, kde každý každého pozná. Ako reagovali na vašu diagnózu?

Väčšinou to bolo fajn, ale našli sa aj takí, ktorí boli viac smutní než ja, len zalamovali rukami. To bolo horšie.

Ale cítil som väčšinou povzbudenie. Na začiatku som bol pre nich taká exotika. V tom čase ešte boli zdravotne znevýhodnení v ústavoch. Zmenilo sa to až po revolúcii. Živého chlapa na vozíku ani v mestách nebolo vidieť. Aj ja som ho videl po prvýkrát možno po piatich rokoch.

Cítite, že pomoc iným pomáha aj vám?

Pri svojich klientoch sa viem aj sám motivovať, s čím som ani nerátal. Musí to byť však obojsmerné, niekedy je to len jednosmerka.

Spätne ľutujem, že som sa v začiatkoch viac nevenoval športu, nechodieval medzi ľudí.

V tínedžerskom veku, keď človek spoznáva svet, som premrhal čas. Teraz to hovorím svojim klientom, majú dnes veľa možností, nech sa zbytočne nezablokujú.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0