Očaril Rím demokratický socializmus?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Očaril Rím demokratický socializmus?

Senátor za štát Vermont a kandidát na prezidenta USA za Demokratickú stranu Bernie Sanders. Foto: TASR/AP

Minulý týždeň sa vo Vatikáne odohralo čudné podujatie – čudné dokonca i v tejto čudnej dobe pre pápežstvo a Cirkev.

Pápežská akadémia sociálnych vied usporiadala konferenciu, ktorou chce (asi) osláviť dvadsiate piate výročie encykliky sv. Jána Pavla II. Centesismus annus z roku 1991. Pápež v tomto bohatom texte zhodnotil 100 rokov (preto ten názov) od chvíle, čo Lev XIII. uviedol „moderné“ sociálne učenie Cirkvi (SUC) vo svojej vlastnej veľkej encyklike Rerum novarum (1891). Ján Pavol II. však nehľadel iba späť, hľadel aj dopredu a analyzoval, ako by mali národy sveta po páde komunizmu správne využívať slobodu.

Program konferencie veľa hovorí o „zmenenom svete“ od roku 1991 a akoby zabudol na katolícku tradíciu i nedávne dejiny. Zdieľať

Asi by ste očakávali, že Pápežská akadémia pozve ľudí, ktorí si s Jánom Pavlom II. rozumeli a ktorí na vlastnej koži zažili nacizmus a komunizmus (ako aj hrôzy neslobody). Miesto toho zorganizovala čosi dosť znepokojivé – a možno aj výrečné. Naše americké médiá sú vzrušené, lebo bol pozvaný aj prezidentský kandidát Bernie Sanders, ktorý sa vyhlasuje za socialistu (alebo podľa niektorých sa pozval sám). V každom prípade sa mu tam nejako podarilo dostať. (Vedúce osobnosti pápežskej akadémie, biskup Marcelo Sánchez Sorondo a Margaret S. Archerová, mali v tejto súvislosti medzi sebou rozkošnú potýčku, takú typickú pre Vatikán v týchto dňoch, keď navzájom spochybňovali slová toho druhého.)

Hovorcovia síce tvrdili, že sa to nestane, no pápež František sa so Sandersom krátko stretol – čo je zvláštny krok vzhľadom na to, že sa nachádzame uprostred urputných predvolebných bojov – ešte pred svojím odletom na grécky ostrov Lesbos. Diskutovali o utečencoch a o „morálnej ekonómii“.

To všetko je však iba úvod. Ak ste chceli pozvať politikov, sú tu ľudia ako elektrikár, vodca Solidarity a neskorší poľský prezident Lech Walesa, ktorý počas annus mirabilis 1989 pomohol zvrhnúť marxizmus. Stále žije a – môžem osobne dosvedčiť – teší sa dobrému zdraviu. Mnohí z tejto generácie sú už na pravde Božej, no mnohí iní tam mohli byť ako živé spojivá s hrdou tradíciou.

Prečítajte si:
Proletári všetkých krajín, spojte sa! Vo Vatikáne
Evo Morales vs. bolívijskí biskupi Zdieľať

Miesto toho Vatikán pozval ľudí, ktorí sa nedajú nazvať inak než ideologickí kamaráti – a navyše ešte aj provinční: bolívijského prezidenta Eva Moralesa, ktorý dal pápežovi Františkovi krucifix s Kristom ukrižovaným na komunistickom kosáku a kladive, ekvádorského prezidenta Rafaela Correu, ďalšieho „demokratického socialistu“, podobne ako je náš senátor z Vermontu.

A Jeffreyho Sachsa, šéfa Earth Institute a horlivého zástancu kontroly populácie a potratov.

Podľa niektorých katolíkov má z moderných politických strán najbližšie k SUC demokratický socializmus. Je to nebezpečný omyl. Socializmus bol terčom SUC už od čias Leva XIII.

Lev XIII. na obraze Franza von Lenbacha, 1885 (Frye Art Museum, Seattle)

Ľudia si väčšinou myslia, že Cirkev vystupovala proti socializmu pre svoju previazanosť s ancien régime. V skutočnosti však Lev XIII. starostlivo formuloval pozície, ktoré hlboko vychádzajú z prirodzenoprávnej tradície:

- „Socialisti, nahrádzajúc rodičovskú starostlivosť štátnou starostlivosťou, postupujú proti prirodzenej spravodlivosti a rozvracajú rodinné zväzky.” [11]

- „Socializmom predloženú myšlienku zoskupenia dobier treba celkom odmietnuť, pretože škodí práve tým, ktorým treba priniesť pomoc; protiví sa prirodzeným právam jednotlivcov, rozvracia úlohy štátu a ruší všeobecný pokoj. Nech je teda jasné, že v diele vylepšenia situácie robotníckej triedy musí ako neotrasiteľný základ ostať právo na súkromné vlastníctvo.“ [12]

- „Je nemožné odstrániť sociálne nerovnosti zo sveta... Prejavujú sa totiž u ľudí veľké prirodzené rozmanitosti: nie všetci majú to isté nadanie, tú istú šikovnosť, zdravie a sily v rovnakej miere. A z týchto nevyhnutných rozdielov sa nutne rodí aj rozdielnosť v sociálnom postavení. Toto však je na prospech tak jednotlivcom, ako i občianskemu spoločenstvu, pretože spoločenský život potrebuje rôzne schopnosti a rôzne funkcie. A základným podnetom, ktorý vedie ľudí vykonávať tieto funkcie, je nerovnosť stavu.“ [14]

- „Socialisti, rozdúchavajúc v chudobných nenávisť voči bohatým, dožadujú sa zrušiť vlastníctvo a urobiť zo všetkých jednotlivých majetkov spoločný majetok, ktorý by spravovali obce alebo štát... Avšak tento návrh, okrem toho, že nerieši problém, len poškodzuje samotných robotníkov. Navyše je v mnohom nespravodlivý, keďže porušuje práva zákonitých vlastníkov, vnáša zmätok do kompetencií a úloh štátu a rozvracia celý spoločenský poriadok.“ [4]

Je toho i viac, no vidíme základné smerovanie. Socializmus a socialisti majú sklon nahrádzať rodinu, vlastníctvo a dokonca aj duchovnú autoritu pomýleným odvolávaním sa na rovnosť, kolektivizmus a predovšetkým štátnu moc.

Čo však novšie verzie „demokratického“ socializmu? Prekonali tieto nedostatky? Aby sme to mohli posúdiť, museli by sme vidieť celý program konkrétneho socialistického režimu. Vo všeobecnosti má však socializmus stále veľkú a slepú vieru v štát, ktorý prakticky všade poškodzuje občiansku spoločnosť, od rodiny cez ekonomiku až po náboženstvo. Možno si to veľmi nevšímame, pretože naše vlastné, údajne nesocialistické demokracie robia viac-menej to isté.

Lev XIII.: Socialisti, nahrádzajúc rodičovskú starostlivosť štátnou starostlivosťou, postupujú proti prirodzenej spravodlivosti a rozvracajú rodinné zväzky. Zdieľať

Ján Pavol II. citoval takéto a podobné úryvky z Rerum novarum a pridal aj svoj vlastný postreh: „Základný omyl 'socializmu' má antropologický charakter. Socializmus totiž pokladá jednotlivca len za obyčajný prvok a molekulu sociálneho organizmu tak, že dobro jednotlivca je celkom podriadené fungovaniu sociálneho a ekonomického mechanizmu. Z druhej strany tvrdí, že to isté dobro sa môže realizovať aj bez samotného rozhodovania a bez jedinečnej a výlučnej zodpovednosti za dobro alebo zlo.“

Lev XIII. i Ján Pavol II. boli kritickí, hoci nie systematicky, aj voči „liberalizmu“ a „kapitalizmu“, zvlášť keď ignorujú morálne a duchovné hodnoty. Niektorí z akademikov, ktorí vystúpili na konferencii – zvlášť Rocco Buttiglione (Wojtylov blízky spolupracovník) a Russell Hittinger – podávajú verný výklad pohľadu Jána Pavla II.

Svet si však akademikov príliš nevšíma. Berie podnety od lídrov a celebrít. Program konferencie veľa hovorí o „zmenenom svete“ od roku 1991 a akoby zabudol na katolícku tradíciu i nedávne dejiny. Mnohí si z tohto podujatia odnesú toľko, že Cirkev požiadala severo- a juhoamerických socialistov, aby znovu premysleli jej sociálne svedectvo a praktický úspech proti zlému systému, ktorý už zabil 100 miliónov ľudí, pričom ďalšie obete stále pribúdajú.

A že ich chápanie politiky, ekonomiky, životného prostredia a rozvoja je programom pre Katolícku cirkev a svet v dvadsiatom prvom storočí.

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone D. C. Jeho najnovšia kniha A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v dvadsiatom storočí) vyšla vo vydavateľstve Ignatius Press.

Pôvodný text: A Rome Charmed with Democratic Socialism?

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo