Hľadanie liberálneho kandidáta Šimečka hovorí o kultúre parlamentarizmu, ale jeho návrh kastruje parlament

Predsedovia PS a SaS, Michal Šimečka a Richard Sulík, sa stretli v diskusii Denníka N. V diskusii s titulkom „Kto zvíťazí medzi liberálmi“ Sulík a Šimečka predstavili svoje vízie „poctivého“ a „progresívneho“ liberalizmu a napriek nezhodám simulovali harmóniu nádejných budúcich koaličných partnerov.

Na Richardovi Sulíkovi môže slovenský volič oceniť najmä jednu vec – konzistentnosť. S jeho názormi možno vrelo súhlasiť i nesúhlasiť, ale platí, že ich mení len zriedka. Zlé jazyky by však povedali, že rovnako sa slovenský volič môže spoľahnúť aj na to, že ak nejaká vláda vznikne s účasťou SaS, strana v nej nepochybne nezotrvá.

Zaujímavejší je z tohto pohľadu Michal Šimečka. Mladý a vzdelaný politik, ktorý sa zatiaľ príliš nezašpinil koaličnými spormi, je ideálnou projekčnou plochou pre mnohých voličov, ktorí sú unavení z konfliktov tejto vlády. V tomto tóne sa pohybuje aj diskusia, Šimečka sa snaží pôsobiť šarmantne, Sulík zas buduje mosty k potenciálnemu koaličnému partnerovi.

Bez lacného pátosu to nejde

Aj Šimečka vie, že politika nie je iba o suchých faktoch – tam je neraz presvedčivejší Sulík, ktorý si je vedomý, že na úplnú elektrifikáciu dopravy aj priemyslu v dohľadnom čase nemáme dostatok elektriny ani nerastných surovín, počnúc od medi cez lítium a kobalt až po nikel. Nehovoriac o tom, že v ich dodávkach budeme temer úplne závislí od Číny.

Politika je aj o emóciách a pekných príbehoch. A tak Šimečka vysvetľuje, že súčasný kurz zelenej politiky je správny, pretože má dvojročnú dcéru a chce jej zachovať čistú a neprehriatu planétu.

Rozprávanie o deťoch je, samozrejme, vždy dobrou stratégiou. Veď kto by nechcel pre svoje deti len to najlepšie a ktorý odľud by bol ochotný riskovať zdravie či dokonca život svojho dieťaťa?

Informačná hodnota tohto rozprávania je však nulová. Menilo by na správnosti či nesprávnosti zákazu áut so spaľovacím motorom čosi, keby Šimečkova dcéra nemala dva, ale dvanásť či dvadsaťdva rokov? Sotva.

Šimečkova rétorika je tak v otázke zelenej politiky skôr citovým vydieraním než úprimnou argumentáciou.

So svojou kritikou protežovania elektromobility Sulík síce môže dúfať v hlas nejedného motoristu, mediálne však bude musieť plávať proti prúdu.Zdieľať

Napokon, Šimečkove aj všetky ostatné deti o dvadsať rokov nepochybne poteší, ak im klimatická zmena spôsobí čo najmenej komplikácií do budúcna. A rovnako ich poteší, ak regulácie nezruinujú európsky priemysel. Ak by Sulík veľmi chcel, nepochybne by dokázal nájsť aj nejakého päťročného chlapca, ktorý by vysvetlil, že viac než po zastavení klimatickej zmeny túži po dvanásťvalcovom Ferrari so spaľovacím motorom.

Bolo by toto solídnou politikou? Samozrejme, že nie.

Sulík to bude mať ťažké

So svojou kritikou protežovania elektromobility Sulík síce môže dúfať v hlas nejedného motoristu, mediálne však bude musieť plávať proti prúdu. Denník N vo svojom „Zelenom newsfiltri“ vyčítal SaS, že jej reč o konci spaľovacích motorov „hraničí až s konšpiráciami“ – teda inými slovami, čo Sulík hovorí, síce žiadna konšpirácia nie je, ale aj tak sa im to nepáči a pán predseda by mal radšej držať jazyk za zubami.

Iritujúce, ale nie neobvyklé je aj to, že Sulík i Šimečka často kladú rovná sa medzi ochranu životného prostredia a ochranu klímy.

Šimečka tak napríklad hovorí jedným dychom o znížení emisií CO₂ a respiračných ochoreniach (ktoré s CO₂ žiaden súvis nemajú, tam hrá rolu dioxid dusíka či síry alebo monoxid uhlíka), Sulík zas uisťuje, že napriek svojej kritike niektorých v jeho očiach nezmyselných opatrení nechce žiť v krajine, kde „ryby plávajú hore bruchom“.

To, že ochrana klímy a ochrana životného prostredia nejdú vždy ruka v ruke, ale niekedy sú v príkrom rozpore, vie každý, kto sa čo i len povrchne zaujímal o ťažbu lítia, medi či iných surovín, ktoré sú potrebné na tranzíciu na „zelené“ energie. Rovnako aj repkové monokultúry, pestované pre zisk bionafty, zanechávajú neblahú stopu na európskych ekosystémoch. To by si však vyžadovalo dlhšiu debatu, než akú 90 minút o všetkom, čo hýbe Slovenskom, môže obsiahnuť.

Vo všeobecnosti sa však divák pri pozeraní diskusie nedozvedel priveľa noviniek. Šimečka reprezentuje presvedčeného zástupcu Bruselu na Slovensku, i keď na teoretickej úrovni pripúšťa, že aj on vraj má nejaké výhrady. Sulík zas razí dobre známu líniu skeptickú voči ďalším reguláciám, nedokáže však uspokojujúco vysvetliť, prečo problém neriešil, kým bol ešte ministrom hospodárstva.

Chce Šimečka vykastrovať parlament?

Pozoruhodnejší je nápad Šimečku pozmeniť legislatívny proces: „Dokonca navrhujeme do parlamentu zákon, ktorý sa netýka prílepkov a procesu, ale toho, aby poslanci nemohli cez pozmeňovacie návrhy alebo aj samostatné atómovky, ktoré budú stáť neviem koľko, stámilióny, ale aby všetky aj poslanecké návrhy prešli podobne ako vládne návrhy cez hodnotu za peniaze. Aby kontrolný proces alebo posledná záchrana, posledný audit fungoval aj v parlamente,“ hovorí.

Jedným dychom dodáva, že „kultúra parlamentarizmu by sa na Slovensku mohla pohnúť dopredu“.

Na prvý pohľad môže Šimečkov návrh pôsobiť rozumne. Pri pohľade na Národnú radu SR môže mať nejeden občan pochybnosti, či táto inštitúcia svoju prácu spĺňa kompetentne a zaobíde sa bez ďalšej pomoci. Navyše je problémom málo kvalitných poslaneckých návrhov čosi, o čom sa diskutuje už nejaký ten rok, a nájdu sa aj hlasy, že poslanecké návrhy zákonov by mali jestvovať „len pre výnimočné prípady“.

Kto je nikým nevolený Útvar hodnoty za peniaze alebo iná inštancia, aby vraveli, čo je a čo nie je dobrým návrhom? A kto vôbec vraví, že finančná stránka je tá jediná rozhodujúca?Zdieľať

No pri krátkom zamyslení nad úlohou parlamentu nie je ťažké nájsť problém so Šimečkovým opatrením „aby poslanci nemohli“. Veď kto je nikým nevolený Útvar hodnoty za peniaze (ÚHP) alebo trebárs iná inštancia, aby vraveli, čo je a čo nie je dobrým návrhom? A kto vôbec vraví, že finančná stránka je tá jediná rozhodujúca?

Nepochybne na mnohé politické otázky možno nájsť iné parametre. Záväzné posudzovanie legislatívnych návrhov akoukoľvek inštitúciou iba z perspektívy toho, čo niečo bude stáť, nielenže nemusí viesť k lepším rozhodnutiam, ale predstavuje aj masívny zásah do slobodného výkonu mandátu poslancov.

Navyše už dnes posudzuje návrhy zákonov ministerstvo financií. Nie je teda vôbec jasné, v čom má byť prínos ďalšieho grémia, ktoré by malo zasahovať do legislatívneho procesu.

Prinajmenšom z historického pohľadu je obmedzovanie moci parlamentu zavádzať či rušiť výdavky scestné. Dnešné európske parlamenty sa vyvinuli z práva tých, ktorí dane platia, kontrolovať, čo sa s nimi udeje. Otázka, na čo budú vynaložené dane, je tak inherentne otázkou politickou, nie otázkou toho, čo by si želali nikým nevolení technokrati. Dokonca aj vtedy, ak tí tomu rozumejú lepšie než zvolení poslanci.

Úlohou ÚHP je kontrola exekutívy, nie umlčanie parlamentu

Šimečkov návrh je kontroverzný aj z iného dôvodu. Znamená totiž aj to, že ÚHP kvôli úlohe, ktorá nespadá do jeho kompetencie – kontroly legislatívy –, bude mať menej kapacít na plnenie tej úlohy, ktorú skutočne má – teda kontroly exekutívy.

To je problém, ktorý si uvedomuje aj Sulík: „Ja osobne považujem za chybu [nechať posudzovať] len návrh pred prvým čítaním, lebo mnohé z nich sú čisté hlúposti, napríklad notárom overený podpis, keď si chcete pozrieť nejaký večerný film po 22.00 hodine. Ak by išlo ÚHP posudzovať, aký toto bude mať dopad na verejné financie...“

Šimečka nato relativizuje svoje predošlé tvrdenie, že by to bolo úlohou ÚHP, a odvoláva sa na existenciu odborných služieb v Európskom parlamente a ďalších parlamentoch v zahraničí. Aj keď tento systém nechce okamžite zavádzať na Slovensku, hovorí, že tam by mohla cesta smerovať.

Predseda PS má v tom zjavne zmätok, pretože úlohou týchto inštitútov nie je žiadna kontrola legislatívy, ale informovanie poslancov.

Príkladom môžu byť napríklad odborné služby nemeckého Bundestagu, ktoré boli aj inšpiráciou pre odbornú službu Európskeho parlamentu. Tie majú desať oddelení, z ktorých sa len jedno venuje financiám a rozpočtu, ostatné informujú poslancov o histórii, zahraničnej politike, obrane a medzinárodnom práve, ústave, sociálnych veciach či životnom prostredí, a šéfuje im doktor katolíckej teológie. Samozrejme, takýto parlamentný inštitút máme aj na Slovensku.

Čo je skutočne navrhnuté v parlamente?

Ako teda vyzerá návrh, ktorý PS cez svojho člena Tomáša Valáška predložilo v parlamente? Podľa jeho znenia sa v zákone č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky dopĺňajú dve veci. Ak podáva poslanec návrh zákona, môže požiadať Kanceláriu NR SR o posúdenie vybraných vplyvov návrhu vrátane vplyvov na rozpočet. Kancelária sa môže o spoluprácu obrátiť na Radu pre rozpočtovú zodpovednosť a na vypracovanie stanoviska by mala 30 dní. Toto stanovisko by následne poslanec priložil k svojmu návrhu.

Poslanec PS Tomáš Valášek zaväzuje parlament nechať každý zákon už pri predložení posudzovať nevoleným grémiom.Zdieľať

Podľa druhého bodu v prípade, ak by poslanec o takýto posudok nepožiadal, Kancelária NR SR by ho mala povinnosť tak či tak doplniť, opäť s možnosťou spolupráce s Radou pre rozpočtovú zodpovednosť. Stanovisko od pracovníkov kancelárie by sa tak stalo nutnou súčasťou každého poslaneckého návrhu zákona.

Kým prvá časť návrhu nie je ničím problematická, ba možno ju nazvať dobrým nápadom (i keď sa tu núka otázka, či túto úlohu už nespĺňa parlamentný inštitút a či má kapacity posudzovať taký obrovský počet návrhov), druhá je už diskutabilnejšia – zaväzuje parlament nechať každý zákon už pri predložení posudzovať nevoleným grémiom.

(Ne)volení experti?

Dosah takejto zmeny legislatívy síce netreba preceňovať, poslanci aj naďalej budú môcť hlasovať, ako sa im zapáči, ale ďalej okliešťuje moc parlamentu. Pritom v parlamentnej demokracii je v prvom rade parlament, nie prezident či vláda, tým suverénom, ktorý reprezentuje vôľu ľudu. V progresívnych predstavách však legislatíva neexistuje ako nezávislá moc, ale iba ako poslušný inštrument na schvaľovanie politiky vlády a jej ministerstiev.

V progresívnych predstavách legislatíva neexistuje ako nezávislá moc, ale iba ako poslušný inštrument na schvaľovanie politiky vlády a jej ministerstiev.Zdieľať

Nie je to celkom prekvapivé – za posledné roky sa Progresívnemu Slovensku podarilo naverbovať celý rad odborníkov z rôznych ministerstiev a úradov od exdiplomata Tomáša Valáška, ktorý sa do PS dostal okľukou cez Za ľudí, cez Štefana Kišša z ÚHP až po bývalého policajného prezidenta Jaroslava Spišiaka.

Tí so sebou prinášajú aj kompetencie, vďaka ktorým môže PS dúfať, že v úrade sa vyhne tým najhorším začiatočníckym chybám a na viaceré pozície nájde schopných ministrov.

Zároveň však nie je prekvapením, že odpoveďou profibyrokratov na každý problém bude „viac štátu“. A spoja to s presvedčením, že najlepšie sa vládne vtedy, ak sa do toho „tí diletanti“ v parlamente nemiešajú.