Slováci boli za komunizmu odvážnejší ako Česi, zrejme kvôli kresťanstvu

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Slováci boli za komunizmu odvážnejší ako Česi, zrejme kvôli kresťanstvu

Ako vo Veľkej Británii vydával samizdaty, ako ich pašoval do komunistického Československa a čo ho po roku 1989 prekvapilo. Hovorí Alexander Tomský.

Alexandra Tomského, politológa, vydavateľa a spisovateľa, som registrovala cez jeho texty a štúdie publikované na stránkach .týždňa. Príležitosť stretnúť ho aj osobne prišla v novembri 2015, keď bol hosťom Hanusových dní, ktoré organizovalo Fórum pre kultúru. Za bývalého režimu emigroval Alexander Tomský, dnes otec desiatich detí, s rodinou do Veľkej Británie, kde v roku 1982 založil vydavateľstvo Rozmluvy. Sústredilo sa na samizdaty a exilovú literatúru, ktorá by v tom období v Československu vyjsť nemohla. Podieľal sa tiež veľkou mierou na jej pašovaní do komunistických krajín.

Čo pre vás znamenal 17. november 1989?

Pre mňa ako politického exulanta znamenal predovšetkým návrat. Z Anglicka som sa vrátil 1. decembra 1989.

Dalo by sa aj na rokoch okupácie nájsť niečo pozitívne?

Na tomto svete je to trochu zvláštne. Ak je niekde strašný teror, tak je to, samozrejme, tragédia. Ale v 80. rokoch, keď už komunistický režim postupne chátral a upadal, mala nesloboda ohromné pozitívum: ľudia vďaka nej v sebe objavili vnútornú slobodu. Je to tak vždy, keď je o niečo núdza – čím viac zákazov, tým viac si ľudia cenia to, čo im zostalo. Čím sme chudobnejší, tým viac si vážime to, čo máme.

V 80. rokoch, keď už komunistický režim postupne chátral a upadal, mala nesloboda ohromné pozitívum: ľudia vďaka nej v sebe objavili vnútornú slobodu. Je to tak vždy, keď je o niečo núdza. Zdieľať

Na miernejšiu formu neslobody ľudia spomínajú s láskou. Keď je všetkého dostatok, sú unudení. Všimnite si bohaté rodiny – zvyčajne majú rozmaznané deti (aj keď chudák to nikdy nepochopí).

V akých pomeroch ste sám vyrastali – v dostatku alebo chudobe?

Vyrastal som v 50. rokoch v chudobnej rodine – pracoval len otec, mama sa doma starala o štyri deti. Pomaranč pod vianočný stromček – to bol zázrak. Tak to bolo aj s knihou za bývalého režimu – keď ľudia mali len deň-dva na jej prečítanie a museli ju posunúť ďalej, tak si ju vážili. Mal som knihy, ktoré boli časom nečitateľné – keď ich prečítalo sto ľudí, tak sa rozpadli. Preto sme začali do kníh vkladať ceduľku: Umy si pred čítaním ruky!

V exile ste nielen tlačili samizdatovú literatúru, ale mali ste aj účasť na jej pašovaní do bývalého Československa. Kto vám pomáhal?

Robili sme to „na kolene“. S vydavateľstvom mi pomáhala, samozrejme, moja manželka a anglickí študenti. České jazykové korektúry sa robili po svete.

Moji anglickí študenti, ktorým som prednášal, túžili po dobrodružstve, a tak si kúpili letenku do Československa a dúfali, že to zle dopadne a že ich tu zavrú (smiech). Aj tak im nič nehrozilo – vypočuli ich a na druhý deň vyhostili. V tých časoch však anglické Ministerstvo vnútra umožňovalo zmeniť si za päť libier meno a pas, a tak sa sem mohli zase vrátiť.

Spomínate si na chvíle, keď ste zažili niečo ako „mimoriadnu Božiu ochranu“?

Jeden z mojich študentov sa strašne bál, no jeho manželka ho nútila, aby tiež pomohol. Keďže mal strach, vymysleli to tak, že letel z Londýna do Nemecka a odtiaľ motoráčikom na Silvestra o polnoci prekračoval hranicu v nádeji, že všetci budú na mol. No mýlil sa. Navyše bol vlak úplne prázdny, iba v jednom vagóne sedeli dvaja Američania, a tak si prisadol oproti nim. Keď do vagóna vošla pasová kontrola, skontrolovala iba tých dvoch Američanov a odišla. Úplne nepochopiteľné. V rozsvietenom vagóne bol ten muž akoby úplne neviditeľný. Problém ale mal, keď opúšťal krajinu a nemal pečiatku v pase. Colníci premýšľali nad tým, ako tento špión mohol preniknúť do Česka (smiech).

Do krajiny sa vám podarilo prepašovať tisíce kníh – ako je možné, že sa systém nerozpadol, keď na niekoho prišli?

Komunisti systém nedokázali podchytiť, lebo jednotlivé skupiny pôsobili nezávisle od seba. Ak boli blízko odhalenia alebo aj odhalili nejakú skupinu či distribučný kanál, za krátky čas vznikol ďalší.

Kedy ste vlastne začali s tlačením a pašovaním samizdatov vo Veľkej Británii?

Bolo to pomerne prozaické. Mal som veľké šťastie – začal som ako jeden z posledných, najmladších českých exilových vydavateľov, spolu nás bolo osem. V tom čase (1979) som sa zamestnal v politologickom ústave Keston College, ktorý založil anglikánsky evanjelický farár. Tento ústav sa zaoberal prenasledovaním kresťanov, hlavne v Sovietskom zväze, potom svoju činnosť rozšíril na strednú Európu.

(Pozn. red. Evanjelický východ: dnešná Anglikánska cirkev sa delí na Low Church a High Church. Zatiaľ čo synonymami Low Church sú puritánske, evanjelikálne a charizmatické hnutia, pojmom High Church sa označujú spoločenstvá a smery majúce bližšie ku katolíckej tradícii.)

Ako akademici sme diskutovali o vzťahu cirkvi a štátu, o ochrane prenasledovaných, vydávali sme tlačové správy a bulletin. Bol som vedúcim oddelenia, ktorého úlohou bolo zbierať a archivovať slovenský, český, poľský a maďarský samizdat. Zistil som, že to nebude ľahké, lebo im za to budem musieť niečo dať na výmenu. Chceli odo mňa exilovú literatúru, a keďže často išlo o knihy dávno predané, nezostávalo mi nič iné, iba založiť vydavateľstvo.

V tom čase sa začala posledná fáza studenej vojny. A to bolo vlastne úžasné. V momente ako som začal vydávať knihy a premýšľať, ako ich dostať do Čiech, dozvedel som sa o organizácii, zriadenej pri americkom senáte a financovanej CIA, ktorá podporuje projekty zamerané proti komunistickému zriadeniu. Nadviazal som s ňou styky. Prostriedky, ktoré Reaganova administratíva poskytovala, boli v podstate neobmedzené. Mohol som vydávať, čo som chcel, a bez problémov posielať ľudí s knihami lietadlom za akékoľvek peniaze.

I keď sa pomery po Charte 77 začali už trochu hýbať, väčšina národa bola ustrašená. So Slovákmi sa to vôbec nedá porovnávať, tu bola úplne iná atmosféra. Zdieľať

V čom bol potom háčik?

Problém boli Česi. I keď sa pomery po Charte 77 začali už trochu hýbať, väčšina národa bola ustrašená. So Slovákmi sa to vôbec nedá porovnávať, tu bola úplne iná atmosféra. Zrejme to súvisí s kresťanstvom. Odvaha Slovákov bola obrovská, a to aj napriek tomu, že na Slovensku nebola taká miera slobody ako v Poľsku alebo Maďarsku (tu tiež bola cenzúra kníh, ale podstatne miernejšia ako v Československu). Na rozdiel od vás sme napríklad v Čechách nikdy nemali tajnú ofsetovú podzemnú tlačiareň.

Akým konkrétnym spôsobom prebiehalo pašovanie?

Vzali sme kufor kníh (20 kg) a leteli lietadlom do Prahy. Tam sme už mali podzemnú sieť, cez ktorú sa knihy rozdávali.

Lietadlom? A čo pasová a colná kontrola?

Do Čiech sme knihy posielali zvláštnym spôsobom – vysypali sme prací prášok, škatuľu sme naplnili knihami a zvrchu sme nasypali prášok. Na počudovanie na to neprišli ani raz, aj keď sme ich týmto spôsobom poslali stovky.

Mali sme tiež špeciálne upravené auto, ale zmohli sme sa iba na občasné pašovanie cyklostylu.

Ohromnou možnosťou bolo Poľsko, kde sme posielali balíky s knihami – na počudovanie Poliaci cudziu literatúru nezabavovali. Rovnako ani Maďari. Ako je to možné, neviem – jednoducho im to bolo úplne jedno. (Na Slovensko sa knihy pašovali cez Tatry z poľskej strany. Na tajných stretnutiach v horách si skupiny iba vymenili batohy rovnakej veľkosti a farby, aby nevzbudili pozornosť pohraničnej stráže, pozn. red.)

Stačilo to?

Posielali sme dosť veľa kníh, hlavne v 80. rokoch, keď odvahy ľuďom pribúdalo, ale napriek tomu to bolo málo. V tom čase ešte nebol internet, a knihy boli preto zdrojom informácií. Skúšali sme posielať aj miniatúry, ktoré sa čítali lupou. Robili sme, čo sme mohli, ale stále sme mali pocit, že je to strašne málo.

Čo bol podľa vás hlavný spúšťač prevratu?

Skutočný prevrat, za ktorý všetci vďačíme, spravili Poliaci a poľský pápež. Po páde režimu v jednom protestantskom meste v USA postavili súsošie ako poctu trom ľuďom, ktorí sa zaslúžili o víťazstvo nad komunistickým režimom: prvý je pápež, druhý Solženicyn (ako veštec predpovedal ešte v r. 1974, že režim padne a že sa toho dožije) a až na tretie miesto dali Ronalda Reagana.

Ak by ste mali definovať pojem sloboda, ako by ste ju pomenovali?

Sloboda je ako zdravie. Je neviditeľná a ocení ju len ten, kto ju stratil.

Dokáže Angličan pochopiť, čo je komunizmus?

Keď som pôsobil v politologickom ústave, snažil som sa ho Angličanom vysvetliť, ale zistil som, že sa to vlastne nedá. Tak ako ho dnes nemožno vysvetliť mladým ľuďom. Azda iba na osobných prípadoch mučeníkov, ale nie abstraktne. Celú tú atmosféru neslobody, to pokrytectvo, keď niečo iné hovorím doma a iné na verejnosti, keď si musím dávať pozor pred učiteľom v škole... Moja rodina bola antikomunistická, nesmel som byť pionierom ani zväzákom. Je to niečo, čo sa musí jednoducho prežiť.

Naplnili sa vaše očakávania po návrate z exilu?

Táto otázka ma vždy prekvapí, lebo ja som nemal žiadne očakávania. Keď som zbieral samizdat pre našu ústavnú knižnicu a čítal som ho intenzívne od roku 1979, tak som vedel, ako to v Československu vyzerá. Už Solženicyn napísal, že potrvá 3 – 4 generácie, kým sa národ uzdraví, takže som nebol ničím sklamaný.

A keďže som vyštudoval ekonómiu, nemal som predstavy ani o rýchlej ekonomickej transformácii. Bol som, naopak, pozitívne prekvapený mnohými javmi, ktoré, bohužiaľ, na Západe dávno upadli.

Ktoré javy vás pozitívne prekvapili?

Ľudia tu boli po Nežnej revolúcii oveľa priateľskejší a srdečnejší ako na Západe. Boli aj zvedaví, veľa čítali.  Zdieľať

Prvá vec, ktorá ma prekvapila – že ľudia boli oveľa priateľskejší a srdečnejší ako na Západe. To sa za tých 26 rokov už zmenilo, hlavne v Čechách, na Slovensku to ešte nie je také zlé. V Čechách došlo k tzv. atomizácii spoločnosti, ľudia sú nedôverčiví, žijú sami pre seba, so svojimi najbližšími, kamarátmi a rodinou. Už sa „pozápadnili“.

Druhá vec: ľudia boli zvedaví, veľa čítali. Celé 90. roky české nakladateľstvá chrlili knihy v státisícových nákladoch a okamžite sa vypredali. Preto som aj ja hneď po návrate začal vydávať knihy.

Budete sa možno čudovať, ale pre človeka, ktorý vyrástol v Čechách, nie je život v exile, emigrácii príjemný. Hlavne ak ste práve v puberte. Žil som v poľskej štvrti v Londýne a ľudia tam neboli šťastní, bola to pre mňa ťažká skúsenosť.

Možno k tomu prispelo celé Anglicko, ktoré je pochmúrne, stále pod mrakom a šedivé. Naraz som prišiel späť do štyroch ročných období, čo bolo úžasné. Samozrejme, konečne som sa najedol (smiech).

Dnes čítame o ekonomických pozitívach migrácie. Tá však nie je až taká pozitívna pre samotných migrantov – možno až pre ich deti, ktoré v danej krajine vyrastú a sú tam doma.

Dá sa povedať, že do tejto poroby nás de facto po vojne vtlačili západné veľmoci. Neboli sme vlastne akousi „kosťou“ hodenou Sovietom?

To je, samozrejme, pravda. Americký prezident Roosevelt v podstate sympatizoval so Stalinom, Američania sú v geopolitických otázkach často naivní. Iba Churchill, anglický premiér, presne vedel, o čo ide, a už v r. 1945 varoval, že od Dubrovníka až po Štetín padá Železná opona (práve on vymyslel tento názov), ale bol slabý. Angličania sa pokúšali o front, ktorý by prerezal Európu niekde medzi sovietskou a poľskou hranicou, ale Američania tento plán odmietli. Pokračovali síce v politike Studenej vojny a nakoniec ju vyhrali, ale trvalo to dlho, viac ako 40 rokov.

A druhá vec, národné záujmy sú vždy sebecké. Keď sa vojna šťastne skončila, aj Angličania si vydýchli.

V čo dnes ľudia veria – veria vôbec v niečo?

Väčšina ľudí si myslí, že sekularizácia znamená, že spoločnosť odpadla od kresťanstva. Ale ona neodpadla. Chesterton povedal: „Je omyl domnievať sa, že keď ľudia stratia náboženstvo, nebudú mať žiadne – naopak, budú veriť v čokoľvek.“ Dnešná viera je humanizmus, tzn. zbožstvenie človeka, ľudských práv, ľudskej dôstojnosti – sekularizované kresťanstvo.

Niektoré hodnoty a cnosti boli prevzaté z kresťanstva a ujalo sa z nich nové náboženstvo. Nejde o klasické náboženstvo, ale o anktikresťanský humanistický kult, pretože zložité cnosti, ktoré vyplývajú z viery „Miluj blížneho...“, sa automaticky (podľa Rousseaua) prisudzujú ľudskej prirodzenosti a zároveň sa jednotlivec považuje na úplne autonómnu, čiže imanentnú bytosť ako Boh. Zbožstvenie ľudskej autonómie a práv však vedie k degradácii, ako vidíme v tzv. transgenderovej komunite, a rozhodne neprispieva k morálnemu rastu.

Za rozhovor ďakuje E. Mihočová

Alexander Tomský štúdoval medzinárodné vzťahy na London School of Economics a tomistickú filozofiu na The London Institute of Education. Neskôr pracoval ako politológ v ústave Keston College, kde sa špecializoval na výskum cirkví a štátu, štátneho ateizmu a náboženskej opozície v strednej Európe (1980 – 1986). Zároveň bol šéfredaktorom exilového nakladateľstva Rozmluvy a konzervatívneho časopisu Rozmluvy, nakladateľom a riaditeľom ACN (medzinárodnej charitatívnej organizácie). Po návrate do Prahy sa stal riaditeľom nakladateľstva Academia a nakladateľstva Národného divadla. Prednášal na New York University v Prahe. Preložil a zostavil zbierky epigramov a paradoxov, najmä G. K. Chestertona a Oscara Wilda. Publikuje prevažne v Lidových novinách, E15 a Konzervatívnych listoch.

Rozhovor vychádza v spolupráci s mesačníkom Evanjelický východ, kde bol pôvodne uverejnený. Foto: Eugen Vaczi, Fórum pre kultúru.

Alexander Tomský bude v stredu 27. apríla hosťom Bratislavských Hanusových dní, diskutovať bude s Grigorijom Mesežnikovom a Michalom Vašečkom na tému „Oligarchovia, majitelia demokracie?“

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo