Politika 08. marec 2023

Boje o Bachmut Zelenskyj riskuje, že ak zopakuje Putinovu chybu, hrozí nový ilovajský masaker

Christian Heitmann
Christian Heitmann

V bojoch v Donbase sa ruským silám v uplynulých týždňoch podarilo dobyť mestečko Soledar aj ďalšie územia severne i južne od Bachmutu. Obrancovia v meste sa tak dostávajú do čoraz zložitejšej situácie.

V bojoch v Donbase sa ruským silám v uplynulých týždňoch podarilo dobyť mestečko Soledar aj ďalšie územia severne i južne od Bachmutu. Obrancovia v meste sa tak dostávajú do čoraz zložitejšej situácie.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Christian Heitmann

Zelenskyj riskuje, že ak zopakuje Putinovu chybu, hrozí nový ilovajský masaker
Foto TASR/AP

Analytik Michael Kofman ešte dávnejšie zhrnul význam Bachmutu lakonickým „Bachmut je dôležitý, lebo Bachmut je dôležitý“. Mesto malo strategický význam ako dopravný uzol, no ten už z veľkej časti stratilo, keďže ho boje posledných mesiacov zničili natoľko, že už len ťažko možno hovoriť o existencii mesta. Navyše aj po dobytí by sa nachádzalo príliš blízko frontu, na dosah ukrajinského delostrelectva.

Logika ruského útoku na Bachmut vychádzala ešte z vojnovej situácie minulého leta, keď ruské sily držali Izium a mohli odtiaľ podniknúť ofenzívu na posledné ukrajinské veľkomestá v Donbase Sloviansk a Kramatorsk. Po oslobodení Iziumu v septembri však Rusi už nemajú ako vziať Sloviansk a Kramatorsk „do klieští“. Ani dobytie Bachmutu tak už nebude mať ten účinok, aký by ešte mohlo mať v júli či auguste. Odvtedy mali Ukrajinci aj dosť času na to, aby opevnili územie za Bachmutom, môžu sa tak stiahnuť do už pripravených pozícií.

S Kofmanom súhlasí aj poľský analytik Konrad Muzyka: „Nikto skutočne nerozumie významu Bachmutu....“ Podľa Muzyku „Rusko [oň] bojovalo tak dlho“, že už je ochotné zaplatiť takmer každú cenu, nezávisle od toho, či dobytie Bachmutu za túto cenu skutočne stojí.

Rusi sa poučili

Výkon ruskej armády v tejto vojne možno označiť za podpriemerný, a to azda na všetkých úrovniach. Počnúc strategickou rovinou, v ktorej ruské velenie bolo absolútne nepripravené na dlhú vojnu, v ktorej by Ukrajinci kládli skutočný odpor, cez operatívnu rovinu, v ktorej sa ruská armáda s nedostatočnými prostriedkami vrhne na všetky možné ciele súčasne, až po taktické chyby v prvých dňoch vojny, keď sa ruské tankové kolóny bez krytia pechotou nechali v uliciach predmestí Kyjeva odstreliť ako zajace.

Ani v námornej či vzdušnej doméne si Rusi nepočínali výrazne úspešnejšie. Po strate svojej vlajkovej lode Moskva už Čiernomorská flotila nehrá žiadnu významnejšiu úlohu a ruské letectvo stratilo prinajmenšom desiatky lietadiel a ani po roku vojny nedokázalo vybojovať vzdušnú nadvládu nad Ukrajinou.

Podľa ukrajinských odhadov Rusi utrpeli takmer tretinu svojich personálnych strát len počas uplynulých dvoch mesiacov. Aj keď treba brať takéto tvrdenia zúčastnených strán s istou rezervou, denné ruské straty budú zrejme vyššie, než boli v jesenných mesiacoch. Dôvodom sú v neposlednom rade aj boje o Bachmut a zatiaľ neveľmi úspešne prebiehajúca ruská jarná ofenzíva, ale po mobilizácii aj menšia potreba Rusov šetriť svoje sily.

No na rozdiel od počiatočných dní vojny sa Rusi aspoň v istých ohľadoch poučili. Aj keď naďalej strácajú obrovské počty vojakov v útokoch na obranné pozície Ukrajincov, už sa snažia nedobýjať mestá len zdĺhavým a pre útočníka nákladným spôsobom dom po dome, ale dobýjajú terén okolo mesta a ohrozujú prístupové cesty, až sa obrancovia sami musia stiahnuť skôr, než ich Rusi odrežú.

Ukrajinské chyby v prvej vojne: ilovajský kotol a Debaľcevo

Túto taktiku používali ruské sily aj počas bitky o Debaľcevo v januári a vo februári 2015, kde ukrajinská armáda utrpela zdrvujúcu porážku. Stratila nielen mesto, ale aj veľký počet obrancov. Pád Debaľceva tým vrhol tieň na úradovanie vtedajšieho prezidenta Porošenka. Ten odvtedy čelil výčitke, prečo nechal ukrajinskú armádu príliš dlho brániť mesto, ktoré sa pre svoju zraniteľnú pozíciu na výčnelku frontovej línie stalo smrtonosnou pascou pre stovky ukrajinských vojakov.

Pritom rozhodnutie Porošenka neustúpiť bolo pochopiteľné – týmto dôležitým dopravným uzlom na hranici Doneckej a Luhanskej oblasti prechádzalo železničné spojenie medzi Doneckom a Luhanskom a Ukrajinci počítali s tým, že čoskoro sa v Minsku podpíše prímerie. Rusi však nakoniec odďaľovali podpis prímeria tak, aby sa boje neskončili pred pádom Debaľceva, dokonca svoj hlavný útok spustili až po jeho podpísaní.

Mesto obkľúčené z troch strán čelilo nielen jednotkám ruských satelitov (takzvanej Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky), no aj regulárnej ruskej armáde, okrem iného 8. a 18. gardovej brigáde motostrelcov a 25. regimentu Specnazu.

Podobne ako teraz, aj v druhej bitke o Donbas obrancovia Debaľceva čelili zhoršujúcej sa logistickej situácii. Hlavná cesta spájajúca ho so zázemím bola pod paľbou ruskej armády. Ukrajinská armáda sa pokúšala nájsť alternatívnu trasu, ako ustúpiť, no ich plán ústup utajiť zlyhal. Vojaci, ktorí opustili svoje opevnené pozície a pri ústupe zničili ťažké zbrane a muníciu, sa ocitli pod paľbou s katastrofálnymi následkami.

Ukrajinci utrpeli straty prinajmenšom 267 padlých a stovky ranených, vyše sto ukrajinských vojakov padlo do ruského zajatia. Posledné jednotky Ukrajincov, ktorým sa nepodaril ústup a zostali odrezané v okolí Debaľceva, ruské sily obkľúčili a zničili v nasledujúcich dňoch.

Práve ústup je momentom, keď je každá armáda najzraniteľnejšia, už v antike a stredoveku väčšinu strát armády utrpeli vtedy, keď sa ich jednotky rozpadli a dezorganizovaným ustupujúcim či rovno utekajúcim jednotkám padla nepriateľská jazda do chrbta.

Práve to sa stalo aj ukrajinskej armáde v zdrvujúcom ilovajskom masakri v lete 2014. Ukrajinská armáda sa vtedy pokúšala obnoviť kontrolu nad mestom Ilovajsk východne od Donecka, no proruské sily vlákali Ukrajincov do pasce a obkľúčili.

Pri tomto pokuse prelomiť nepriateľské obkľúčenie a dostať sa na slobodu padlo takmer 400 ukrajinských vojakov. Takmer každý desiaty ukrajinský vojak, ktorý padol v rokoch 2014 až 2022, prišiel o život práve v ilovajskom kotle.

Opakuje Zelenskyj Putinovu chybu?

Na rozdiel od prvej ruskej invázie v roku 2014 tentoraz sú to skôr Rusi než Ukrajinci, ktorí robia chyby a nechávajú sa nepriateľom vlákať do pasce. Sčasti to je spôsobené tým, že na rozdiel od bojov v rokoch 2014 a 2015, do ktorých boli zapojené len menšie časti ruskej armády, si tentoraz Rusi nemôžu dovoliť nasadiť len malé jednotky s najlepším výcvikom a výzbrojou. Ruská armáda tak podľa odborníkov postupuje omnoho diletantskejšie než pred deviatimi rokmi.

No nie všetky chyby ruských síl možno pripísať neschopnosti armády, za niektoré nesie zodpovednosť sám Putin. Ten podľa medializovaných informácií opakovane zasahoval do pohybov ruských vojsk, a to nielen do rozhodnutí v generálnom štábe, ale dokonca aj do takých otázok, o ktorých by bežne rozhodovali plukovníci v blízkosti bojiska.

Túto chybu podľa informácií nemeckých médií údajne opakuje aj ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj. Ako tvrdia noviny Bild-Zeitung, veliteľ ukrajinského generálneho štábu už pred dvoma týždňami žiadal ústup ukrajinskej armády z mesta, to však Zelenskyj odmietol. Bild sa síce radí medzi nemecký bulvár, ale v prípade Ukrajiny bol jeho reportér Ronzheimer jedným z prvých nemeckých novinárov v Kyjeve a je možné, že sa preto dozvie viac než mnohí jeho kolegovia z iných médií.

Dôvodom údajne bolo, že kým spočiatku sa Ukrajincom darilo nechať Rusov „vykrvácať“ a spôsobovať im až sedemnásobne vyššie straty, v posledných týždňoch stúpali straty aj na ukrajinskej strane a pomer bol výrazne menej výhodný.

Ukrajinci tvrdenie o nezhodách medzi Zelenským a Zalužným dementovali a vyhlásili, že aj Zalužnyj si myslí, že je potrebné brániť Bachmut naďalej. To môže byť pravdou alebo aj nie, v každom prípade však chýry o nezhodách hrajú do karát Rusom, ktorí sa snažia údajný vnútroukrajinský konflikt ešte rozdúchať.

Bude zo Zelenského nový Churchill?

Dôvodom, pre ktorý je Zelenskyj údajne už dlhší čas nervózny, je scenár, podľa ktorého by sa v blízkej budúcnosti mohol Zalužnyj postaviť proti nemu.

Obavy sa môžu zdať neodôvodnené. Zelenskyj je predsa mimoriadne obľúbený a aj väčšina tých Ukrajincov, ktorí boli voči nemu pred februárom z rôznych dôvodov skeptickí – napríklad pre jeho prepojenie na oligarchu Kolomojského, nedostatok skúseností či v porovnaní s Porošenkom väčšiu ústupčivosť voči Moskve –, si dnes cenia jeho líderstvo vo vojne.

Podľa prieskumu z júla 2022 Zelenskému dôveruje 85 percent Ukrajincov, čo je za mierových podmienok nedosiahnuteľný úspech. Na porovnanie, najpopulárnejší slovenskí politici Peter Pellegrini a Zuzana Čaputová majú podporu 42, respektíve 39 percent Slovákov, najpopulárnejší nemecký politik, nový minister obrany Boris Pistorius, o sebe presvedčil 52 percent Nemcov.

Samozrejme, je nutné položiť si otázku, aký dôveryhodný je prieskum počas vojnového stavu. Zjavne však dôvera inštitúciám nie je rozložená rovnomerne, napríklad ukrajinskému parlamentu, Verchovnej rade, v rovnakom prieskume vyslovilo dôveru len 40 percent opýtaných.

Len jedna inštitúcia požívala väčšiu dôveru než prezident – a tou je armáda, ktorej verí dokonca až 97 percent Ukrajincov. Nielen preto sa už dlhšie špekuluje, že by práve z radov armády mohol pochádzať Zelenského vyzývateľ v ďalších prezidentských voľbách.

Asi najväčšie šance by mohol mať práve náčelník generálneho štábu, už spomínaný Valerij Zalužnyj. Ten zatiaľ nejaví žiadne politické ambície, ale v spoločnosti je mimoriadne obľúbený a sympatie by ľahko dokázal pretaviť do politickej podpory. Ukrajinci Zalužnému venovali niekoľko piesní a už dlhšie rozprávajú tento vtip:

„Počul si? Na Ukrajine je úroveň podpory pre Zalužného 102 percent.“
„Hej? A odkiaľ pochádzajú tie ďalšie dve percentá?“
„No predsa zajatci.“

Ak by Zalužnyj kandidoval, mohol by skutočne zatriasť Zelenského popularitou. Ale aj bez Zalužného kandidatúry nie je samozrejmosťou, že Zelenskyj mandát v mierových podmienkach obháji. Nie preto, že by bol zlým prezidentom, ale preto, že volič je nevďačná bytosť a viac než minulé zásluhy ho zaujíma to, či spĺňa predstavy o budúcnosti.

Nikto to neokúsil horkejšie než najväčší britský štátnik 20. storočia Winston Churchill, ktorý roky varoval pred nacistickým Nemeckom, svoju krajinu víťazne vyviedol z druhej svetovej vojny a nakoniec v prvých povojnových voľbách podľahol opozícii.

Pre Churchilla to bola osobná tragédia, no britskej demokracii to prospelo. Nikdy totiž nie je dobré, ak sa v úrade zabetónuje nejaký politik – už vôbec nie vtedy, keď má auru vojnového hrdinu.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0