Keď mi koncom minulého roka pristál na rohožke recenzovaný výtlačok knihy Konstantina Kisina An Immigrant's Love Letter to the West (Imigrantov milostný list Západu), jeho autor bol do veľkej miery spisovateľským nováčikom a spolu s Francisom Fosterom tvoril chat-show Triggernometry, ktorá bola v istej obmedzenej geografickej oblasti celkom populárna. Milostný list je jeho prvou knihou.

Odvtedy sa z Kisina stal globálny fenomén. Jeho prejav, ktorý predniesol pre organizáciu Oxford Union, má dnes už desiatky miliónov videní na YouTube, rôznych spravodajských kanáloch a inde. Kniha sa stala britským bestsellerom a Američania, ktorí nechcú čakať na jej vydanie v USA v júli tohto roku, sú nútení si ju objednávať v britských kníhkupectvách a na britskom Amazone.

Kniha Imigrantov milostný list Západu viac než čokoľvek iné vysvetľuje, ako sa z Kisina stal človek schopný predniesť vyššie spomínaný prejav. Sú to sčasti memoáre, sčasti manifest, pritom napísané pútavým a populárnym štýlom, ako sa na jeho minulosť v stand-up komédii patrí. Milostný list je pripomienkou, že niekedy nám vonkajší pozorovatelia môžu o nás povedať viac, než vieme my sami.

V tomto prípade neplatí, že iba osobná „prežitá skúsenosť“ má dôkaznú hodnotu, že cestovatelia, ktorí idú do cudzích krajín a vracajú sa s rozprávkami aj pravdivými príbehmi, sa dopúšťajú orientalizmu, kultúrneho privlastňovania či kolonializmu.

Deštruktívne ideológie začali podkopávať západné krajiny a ich demokratické, liberálne hodnoty. Západ je lepší, než sa nám zdá. Zdieľať

Kisin, ktorý je práve dosť starý na to, aby zažil posledné desaťročie Sovietskeho zväzu a jeho vzdelávacieho systému, využíva memoárové prvky svojej knihy na osvetlenie svojho manifestu. Ten, stručne povedané, spočíva v tom, že deštruktívne ideológie začali podkopávať západné krajiny a ich demokratické, liberálne hodnoty. Západ je lepší, než sa nám zdá. Je lepší aj ako naivné a utopické alternatívy, ktoré ponúkajú ľudia zneužívajúci historicky vzácnu vlastnosť: ochotu priznať si, že vlastná krajina alebo tradícia sa mýlila.

Keď sa fakty zmenia, zmením názor. Čo robíte vy, pane?

Dve časti knihy sú obzvlášť výrečné. Po prvé, Kisinovo rozprávanie o zaobchádzaní s jeho starým otcom za kritiku invázie ZSSR do Afganistanu v roku 1979 a po druhé, dlhá časť o mimoriadne neúplnej histórii otroctva, ktorú sa Američania často učia.

Prejav Konstantina Kisina pre Oxford Union na tému „Myslíme si, že kultúra woke zašla príliš ďaleko“.

Z Ruska s láskou

Niekto, koho Kisinov starý otec považoval za priateľa, ho nahlásil KGB. Najprv mu polícia urobila raziu v dome, následne ho zatkla za vlastníctvo krátkovlnného rádia. Nebol verejne známou osobnosťou, ale schopným a uznávaným akademickým fyzikom. „Aby som to objasnil,“ pokračuje Kisin, „neprichytili ho pri aktívnom počúvaní BBC. Iba mal bezdrôtové rádio, ktoré malo potenciál zachytiť túto stanicu.“

Toto bol Sovietsky zväz v čase svojho úpadku. Generálnym tajomníkom bol Leonid Brežnev. Súostrovie gulag stále existovalo, ale v oslabenej podobe. Pomaly, ale isto sa imperiálne kolesá rozpadávali. Milostný list hovorí jasne, že porovnávať Brežneva s Josifom Stalinom z hľadiska vražednej viny je nezmysel.

Kisinov starý otec nebol uväznený ani deportovaný na Sibír. Namiesto toho ho vyhodili, ostrakizovali a stal sa nezamestnaným. Neskôr bola prepustená z práce jeho manželka. Prepustené boli aj jeho (pracujúce) deti. Konstantinovho otca – najmladšieho z nich – poslali preč z univerzity. „Jeho meno a povesť sa stali takými rádioaktívnymi,“ rozpráva Kisin, „že som ho začal volať dedko Novičok.“

Kisin poukazuje na to, čo sa stane ľuďom v dnešnej dobe, keď „na verejnom fóre“ presadzujú názor, že existujú len dve pohlavia. Môže sa to podobať na neskoré sovietske obdobie. Zdieľať

Tu už Kisin provokuje. Poukazuje na to, čo sa stane ľuďom v dnešnej dobe, keď „na verejnom fóre“ presadzujú názor, že existujú len dve pohlavia. Môže sa to podobať na neskoré sovietske obdobie.

Zatiaľ nie sme v Stalinovej krajine. Ale to, že sa západné liberálne demokracie podobajú na vyhasínajúce uhlíky ZSSR, je dosť znepokojujúce. Už len preto, že tento typ autoritárstva má tendenciu sa zhoršovať, nie zlepšovať. Sovietsky zväz bol nezvyčajný v tom, že sa časom stal menej represívnym, pričom tento proces sa úplne nezvrátil, až kým Vladimir Putin nezobral do svojich rúk všetky ruské mocenské páky a nezaútočil na Ukrajinu.

„Môj prastarý otec bol otrok,“ začína Kisin dvadsaťstranovú rozpravu o otroctve. Darí sa mu v nej vysvetliť poriadny kus ruskej a ukrajinskej histórie: holodomor, gulagy, falošné psychiatrické liečebne a to, ako komunisti znovu zaviedli otroctvo krátko po tom, čo nezvyčajne krutú formu nevoľníctva v krajine zrušili cári.

Potom sa venuje barbarským korzárom – moslimským otrokárom, ktorí sa zámerne zameriavali na Európanky a sexuálne vykorisťovali tie najkrajšie z nich, najmä Írky – a africkým kráľovstvám, ktoré si navzájom zotročovali ľudí dávno predtým, než sa na scéne objavili Arabi, Európania a Američania.

Je to odvážna kapitola a nielen preto, že sa v nej spája Kisinov belošský rodinný príbeh so širokozáberovým prístupom k otroctvu. Dáva aj formu a obsah tomu mdlému pocitu, ktorý majú mnohí Európania, keď na sociálnych sieťach vidia Afroameričanov a Palestínčanov pretekajúcich sa v role obete porovnateľnej so Židmi, Ukrajincami a Rómami.

Nemyslím si, že je nevhodné alebo nerozumné porovnávať holokaust, holodomor alebo Veľký skok vpred (kampaň Mao Ce-Tunga na zvýšenie hospodárskeho rastu Číny z rokov 1958 – 1961) s inými genocídami či historickými zverstvami, ktoré genocídami neboli. Napísala som celú knihu, ktorá to robí podobne. Ale malo by sa to robiť opatrnejšie, než sa zvyčajne deje u mnohých Američanov a Arabov. Kisinov obratný a premyslený historický prehľad je v tomto smere užitočným príkladom.

Konstantin Kisin: An Immigrant's Love Letter to the West (Imigrantov milostný list Západu). Foto: amazon.com

Vidieť sa tak, ako nás vidia iní

Celkovo možno povedať, že najcennejšou Kisinovou službou v knihe Imigrantov milostný list Západu je jednoduché nastavenie zrkadla Británii a opísanie toho, čo vidí. Často je to pozitívne a zároveň zábavné.

„Ako človek s tmavými vlasmi a tmavou pleťou som vo svojej vlasti zažil viac rasizmu než v tejto zelenej a príjemnej krajine,“ hovorí na jednom mieste. „Moje jediné stretnutie s rasizmom bolo v škole, keď mi niekto povedal ‚ťahaj späť do Ruska‘ a potom dodal ‚ty Paki‘. Prirodzene, odvtedy som sa s tým učiteľom nerozprával. Najhorší učiteľ zemepisu na svete.“

„Nikto z ľudí, ktorí vám hovoria, aký je Západ zlý, bigotný, rasistický a sexistický, sa do niektorej z tých iných ‚oveľa lepších‘ krajín nikdy nepresťahoval. Žeby to chceli odo mňa?“ Zdieľať

Kisinovo skúmanie západných prejavov toho, čo sir Roger Scruton nazval oikofóbiou – nenávisťou voči domovu, bežnou medzi elitnými ľavicovými liberálmi –, núti zastaviť sa. Po dlhom období, keď nepočul nič iné než kritiku Spojeného kráľovstva a toho, aké je hrozné, začal uvažovať, či mu niekto nedáva jemné a nie až také jemné náznaky na zbalenie si kufrov a navrátenie sa do Ruska. „Nikto z ľudí, ktorí vám hovoria, aký je Západ zlý, bigotný, rasistický a sexistický, sa do niektorej z tých iných ‚oveľa lepších‘ krajín nikdy nepresťahoval. Žeby to chceli odo mňa?“

Rozpráva aj o svojich reakciách na tých, ktorí sa ho pokúšajú presvedčiť „sladkými rečami o komunizme“, ako to nazýva. Diskusie podľa jeho vlastného priznania viackrát skončili niekoľkými charakteristickými ruskými odkazmi. „Títo ľudia, ktorí majú väčšinou viacslovné mená a nóbl prízvuk, sú buď hluchí či ignorantskí, alebo mi hovoria, aby som sa vrátil do Ruska.“

V poslednom čase začal v týchto témach konfrontovať „woke“ a ľavicových diskutérov a opisovať, ako ich tvrdenia vyzerajú pre cudzincov. Zmena názorov, ktorá tým vzniká, je rýchla, zatiaľ čo pre nás ostatných ide o cenné ponaučenie. „Poriadne sa na seba pozri, ako vyzeráš“ – väčšina ľudí niečo také počula v detstve, zvyčajne od rodičov alebo učiteľov. Podobne sa dá použiť aj rímsky stoický príkaz rozvíjať povedomie o tom, ako človek pôsobí na ostatných.

Robbie Burns, škótsky národný básnik, vo svojej slávnej básni To a Louse (On Seeing One on a Lady's Bonnet at Church) pripomína, že sa môžeme zbaviť svojich predsudkov, keď sa dokážeme pozrieť na seba očami niekoho druhého. Krásna, bezúhonná, dobre oblečená žena, ktorá si o sebe myslí, že je pekná, naozaj pripadá úplne inak návštevníkom kostola, ktorí spozorujú vši lezúce po jej vlasoch.

Ach, keby nám nejaká moc darovala,
aby sme sa videli tak, ako nás vidia iní!
Od mnohých omylov by nás oslobodila
a hlúpej predstavy:
Aké elegantné obleky a chôdze by nás opustili,
a dokonca aj horlivosť!

Západniari nenávidiaci svoje krajiny sa môžu považovať za morálnych, osvietených a lepších než ich spoluobčania. Ale cudzincom, ako je Konstantin Kisin, tak nepripadajú. Už len pre tieto postrehy je Imigrantov milostný list Západu plný hlbokej jasnozrivosti.

Autorka je spolupracovníčka Law & Liberty a autorka niekoľkých kníh. Píše pre The Spectator, The Australian, Standpoint, a Quillette.

Pôvodný text: To See Ourselves as Others See Us. Uverejnené v spolupráci s Law & Liberty, preložil Lukáš Obšitník.