Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Šport
03. január 2023

Tridsať rokov hokejovej republiky

Ako najpopulárnejší šport pomáhal budovať národnú identitu

Rozdelenie federácie so sebou prinieslo aj snahu ľudí identifikovať sa s novým štátom. Slovákom pri tom významne pomohol aj hokej.

Ako najpopulárnejší šport pomáhal budovať národnú identitu

Tisícky fanúšikov sledujú finálový zápas majstrovstiev sveta 2002 na Námestí SNP v Bratislave. Foto: TASR/Štefan Puškáš

Počas tridsiatich rokov existencie samostatného Slovenska nebolo príliš veľa udalostí, ktoré by národ postavili na nohy a priviedli ľudí na námestia. Jednou z nich bol a stále je hokej. Stal sa symbolom spájania Slovákov aj v časoch, keď bola spoločnosť rozdelená.

Krivda a prvý ošiaľ

Po tom, ako sa v hokejovom svete stalo Česko nástupníckym štátom po rozdelenej federácii, zavládol na Slovensku hnev a pocit krivdy.

Reprezentácia padla na dno. V januári 1993 sa Slovensko dozvedelo, že na najbližších majstrovstvách sveta hrať nebude a musí začať odznova v C-kategórii. Chvíľu nám dokonca hrozilo aj to, že budeme začínať ešte o kategóriu nižšie s hokejovo exotickými krajinami.

Oproti súčasnosti bola C-kategória kvalitnejšia, keďže tam okrem nás spadli aj nástupnícke štáty Sovietskeho zväzu. Pred reprezentáciou tak stála náročná úloha dostať sa v čo najkratšom čase späť medzi hokejovú elitu.

Paradoxom je, že ešte predtým, ako sme nastúpili na prvý zápas, sme sa predstavili na olympijských hrách. Výraznou mierou k tomu pomohol Peter Šťastný, ktorý mal už v tom čase v zámorí status legendy. Presvedčil predstaviteľov amerického a kanadského hokejového zväzu, aby hlasovali za našu účasť v kvalifikácii na olympiádu. Jeho diplomacia slávila úspech, a tak sa mohlo Slovensko prvýkrát pripomenúť, že už je na hokejovej mape.

A úspech prišiel aj na ľade. Tím trénera Júliusa Šuplera vyhral skupinu v konkurencii Kanady, Švédska a USA. Svetu sa ukázali Miroslav Šatan a Žigmund Pálffy. Spanilú jazdu ukončili až Rusi vo štvrťfinále gólom v predĺžení.

Olympiáda v Lillehammeri vytvorila základ pre ďalšie smerovanie slovenského hokeja. V zahraničí sa dozvedeli, kde je Slovensko. No čo je dôležitejšie, vytvorila aj základ na budovanie národnej identity. Slovensko ako novovzniknutý štát potrebovalo impulz, vďaka ktorému by ľudia mohli byť hrdí na svoj národ a krajinu. Hokejisti im tento pocit dali.

Po olympiáde sa to odrazilo na domácich šampionátoch nižších kategórií v rokoch 1994 a 1995. Tie vyvolali obrovský záujem verejnosti. Štadióny boli počas slovenských zápasov beznádejne vypredané a národné vlajky boli všade. Bol to ošiaľ, v ktorom vznikla hokejová republika.

Pozitívne emócie umocňovali aj príbehy, ktoré sa už medzičasom stali legendárnymi. Napríklad ten, ako Ota Haščáka pustil klub iba na posledný zápas v C-kategórii a on v ňom rozhodol dvoma gólmi o postupe.

Zlatá generácia

Po tom, ako sme sa dostali v najkratšom možnom čase medzi hokejovú elitu, boli očakávania fanúšikov vysoké. Naplniť sa ich podarilo začiatkom nového milénia. So ziskami striebra, zlata a bronzu tvoria roky 2000 až 2003 najúspešnejšie obdobie slovenského hokeja. Zábery z 11. mája 2002 pôsobia dnes až neuveriteľne. Finále sledovali zaplnené námestia a oslavy po góle Petra Bondru prebiehali až do rána. Vtedy sa zrodila zlatá generácia. Z nej dokázalo Slovensko napokon vyťažiť len jeden titul majstrov sveta.

Definitívne sa však dostalo medzi hokejovú špičku, čo sa prejavilo aj na vysokom počte hráčov v NHL. V kluboch dokonca vznikali slovenské útoky ako Demitra, Handzuš, Bartečko v St. Louis. Najvýraznejšiu stopu v najlepšej lige sveta zanechali počas tridsiatich rokov dvaja Slováci: Marián Hossa a Zdeno Chára.

Prvý menovaný sa stal legendou Chicaga Blackhawks a jeho dres s číslom 81 už bude navždy visieť pod strechou štadióna. Bol zaradený aj do siene slávy NHL k najlepším hráčom v dejinách. V nej je len tretím rodákom zo Slovenska po Stanovi Mikitovi a Petrovi Šťastnom.

K rovnakej pocte má blízko aj Zdeno Chára. Obor, ktorého v mladosti neprajníci posielali hrať basketbal, získal Stanley Cup ako druhý kapitán z Európy. Počas svojej bohatej kariéry patril medzi najlepších obrancov sveta a v aréne Bostonu Bruins mu už určite chystajú miesto na jeho dres s číslom 33.

Inzercia

Sila Slovenska s hráčmi z NHL sa ukázala aj na olympiádach, kde súperili najväčšie hviezdy. Na turnaji v roku 2006 v Turíne Slovensko z pohľadu predvedeného výkonu –  možno najlepšieho, aký kedy odviedlo – excelovalo. Dokázali sme zdolať tímy nabité hviezdami. Trio Hossa, Demitra, Gáborík zabávalo tribúny. Nádeje však ukončilo vo štvrťfinále Česko.

Možnosť na reparát pod piatimi kruhmi prišla v roku 2010. Vo Vancouveri hviezdil Pavol Demitra. Bolo však z toho nešťastné štvrté miesto po jednej z najkrutejších prehier v zápase o bronz. Slovensko vstupovalo do tretej tretiny proti Fínsku s dvojgólovým náskokom, ktorý neudržalo.

Vrchol zlatej generácie mal prísť na majstrovstvách sveta v roku 2011, ktoré sa prvýkrát konali na Slovensku. Výber kanadského trénera Glena Hanlona nezvládol veľký tlak a skončil ešte pred bránami štvrťfinále. S domácimi divákmi sa so slzami v očiach rozlúčil kapitán Pavol Demitra. Následná tragédia v Jaroslavli dala lúčeniu symbolický nádych.

Pavol Demitra sa lúči po domácich MS 2011.  Foto: TASR

O rok neskôr sa Slovensko ešte poslednýkrát pred dlhou odmlkou pripomenulo svetu striebrom. Nasledovalo obdobie, ktoré prinieslo viac pádov ako vzostupov. A vyzeralo to tak, že hokejová reprezentácia už bude len upadať.

Reštart so Šatanom a Ramsaym

Slovenský hokej mal veľké množstvo hrdinov. No jeden z nich je jeho dôležitou súčasťou od začiatku až doteraz. Miroslav Šatan ako tínedžer pomohol vytiahnuť reprezentáciu z hokejového suterénu.

Na prvej olympiáde sa stal najlepším strelcom. Bol pri tom, keď Slovensko vstúpilo medzi elitu na prvých majstrovstvách sveta. Ako kapitán priviedol Slovensko k medailám a titulu v Göteborgu.

Pri hokeji zostal aj po skončení hráčskej kariéry a stal sa generálnym manažérom reprezentácie a neskôr aj prezidentom zväzu. Dnes je hlavným motorom znovuzrodenia.

Šatan sa vydal na funkcionársku dráhu v čase „temného obdobia“, keď bol slovenský hokej rozdelený. Viacerí hráči bojkotovali reprezentáciu. Výsledky boli mizerné a zdalo sa, že fanúšikovia môžu o lepších časoch len snívať. Do vedenia priniesol nový vietor. Nastavil jasnú koncepciu na najbližšie desaťročie. Spustil reformy, ktoré majú vrátiť deti na štadióny a vychovať ďalšie generácie vynikajúcich hráčov.

K reprezentácii pritiahol nové osobnosti vrátane Craiga Ramsayho. Skúsený kanadský tréner vybudoval nový systém a zmenil myslenie hráčov. Slovensko už zase dokáže hrať vyrovnané zápasy s tými najlepšími na svete. Priniesol radosť z hokeja a opäť dokázal zaplniť námestia oslavujúcimi fanúšikmi. Jeho štýl má už aj hmatateľné výsledky v podobe bronzovej olympijskej medaily.

Po odchode zlatej generácie zostala na Slovensku medzera, ktorú sa snažia Ramsay so Šatanom zaplniť. Dali šancu mladíkom. Vďaka nim sa na medzinárodnej scéne predstavili Juraj Slafkovský, Šimon Nemec či Pavol Regenda. Majú obrovský podiel na tom, že rok 2022 bol jedným z najúspešnejších v histórii slovenského hokeja.

Olympiáda a mimoriadne úspešný draft ukazujú, že nastolený trend je správny. Slovensku dali nádej, že by sa znovu mohlo zaradiť medzi hokejové veľmoci.

Mladšie generácie fanúšikov, ktoré nezažili najväčšie úspechy, už vedia, ako chutí pocit veľkého víťazstva. Nevideli hrať Bondru ani Pálffyho, ale nové vzory nájdu v Slafkovskom, Nemcovi či Mešárovi. Slovenský hokej sa v poslednom období vrátil tam, kde po rozdelení pred tridsiatimi rokmi začínal. Znovu aspoň na malý moment spojil spoločnosť, ktorá je dnes rozdelená oveľa viac ako v roku 1993.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.