Odchod budajovcov Igorovi Matovičovi sa rozpadá politická firma

Emancipácia takzvanej Občiansko-demokratickej platformy okolo Jána Budaja od OĽaNO je ďalším potvrdením konštanty slovenskej politiky, podľa ktorej založenie „platformy“ je vždy a bez výnimky prvým krokom k rozštiepeniu politickej strany. Alebo si spomeniete na nejakú platformu v dejinách slovenského straníckeho prostredia, ktorá nevyústila do odchodu jej tvorcov?!

Niekdajšieho tribúna Nežnej revolúcie sprevádzajú jedenásti poslanci. Popri menách, ktoré by k tváram mali problém priradiť aj dlhoroční parlamentní korešpondenti, je medzi nimi napríklad Kristián Čekovský, Monika Kozelová či Anna Remiášová. Pridal sa k nim aj skorší odídenec, exminister pôdohospodárstva Ján Mičovský, ktorý si tiež svoju vlaňajšiu demisiu rozmyslel, no prezidentka a premiér sa vtedy bez veľkých okolkov proste dohodli na jeho odvolaní.

Situácia v klube OĽaNO, alebo čo z neho zostalo, je teraz neprehľadná. Zvonka to vyzerá na vzájomnú vojnu všetkých proti všetkým. Niektorí by možno aj chceli dohodu so SaS na nejakej rekonštrukcii vládneho kabinetu bez Matoviča, Mikulca či Karasa, no zatiaľ to vyzerá ako dosť dobrodružná úvaha, ktorá by spôsobila nové konflikty aj voči hnutiu Borisa Kollára. Uvidíme, čo sa z toho chaosu upečie.

No Fico s Pellegrinim by na takúto rekonštruovanú vládu vyvíjali silný tlak od prvého dňa. A do karát by im hralo, že veľká časť verejnosti si skutočne želá úplný odchod súčasnej vládnej garnitúry.

Štiepenie OĽaNO je dôsledkom toho, aké neštandardné bolo od začiatku fungovanie tohto zoskupenia. Nikto by v roku 2022 nemal byť prekvapený, že Budaj a spol. odchádzajú.

Matovičovo hnutie sa vždy viezlo na vlne nespokojnosti s tradičnými politickými stranami. Podnikateľ z Trnavy si zakladal na tom, že chce cez svoju kandidátku do parlamentu dostať nových ľudí – skutočné osobnosti, ktoré budú na seba viazať voličov z rôznych prostredí.

Už to je politologicky neštandardné. Ak chceme do politiky dostať rôznorodé nezávislé osobnosti, nástrojom by nemala byť kandidátka jediného hnutia, ale skôr ústavná zmena, ktorá by trebárs zaviedla niečo ako senát. Inak povedané, dohodnime sa napríklad, že náš 150-členný jednokomorový parlament rozčleníme na dve komory: 120-člennú Národnú radu a 30-členný Senát, kde budú väčšiu šancu mať aj osobnosti mimo straníckych kandidátok...

V každom prípade, s ušľachtilým zámerom kontrastovala realita OĽaNO, ktoré dlho fungovalo, akoby ho Igor Matovič „vlastnil“. Iste, kandidáti i poslanci sa obmieňali, ale v hnutí nikdy nefungovala reálna vnútrostranícka súťaž, ktorá by napríklad mohla viesť k odstaveniu a nahradeniu lídra.

Toto je najväčší rozdiel oproti demokratickým politickým stranám v západnej Európe. Keď to napríklad predseda bavorskej Kresťansko-sociálnej únie (CSU) nedáva a vo verejnosti stráca podporu, tak ho vymenia skôr, ako so sebou stiahne celú stranu. Inštitúcia (politická strana) je dôležitejšia ako kariéra jedného jej predstaviteľa. A krajina by mala byť viac ako strana. No u nás spravidla platí, že líder a strana sú jedno. Spolu stúpajú a spolu padajú.

To sa však netýka len OĽaNO. Sme rodina alebo SaS v tom nie sú priveľmi odlišné. Nehovoriac o opozičnom Smere. Stotožnenie strany a lídra je zrejme dedičstvom ešte po Hnutí za demokratické Slovensko Vladimíra Mečiara.

Časť voličov Igora Matoviča môže dnes Jána Budaja so znechutením označovať za „zradcu“, lebo sa na chrbte OĽaNO vyviezol do parlamentu a teraz ho opúšťa. Lenže v tradičnej politickej strane by nespokojný politik mohol predsedu vyzvať na vnútrostranícky súboj, nahradiť ho a korigovať smerovanie strany. Mal Ján Budaj v OĽaNO reálne možnosť také niečo dosiahnuť?

A to sme sa ešte nedostali k hodnotovej a svetonázorovej rôznorodosti Matovičovho hnutia. V jednom poslaneckom klube sa zišli na jednom konci liberáli z Budajovej Zmeny zdola a na druhom konci konzervatívci okolo Kresťanskej únie Anny Záborskej. Popri nich boli za OĽaNO do parlamentu zvolené tiež obskúrne postavičky ako Romana Tabak, ktoré ťažko povedať, čo vlastne reprezentujú.

Igor Matovič sa túto svetonázorovú šírku snažil prekryť tým, že za spoločný menovateľ vyhlásil boj proti politickej mafii. To mohlo fungovať z opozície a za vlád Smeru. Teraz, po odchode liberálov, sa vraj OĽaNO má profilovať ako konzervatívny subjekt, ktorý sa bude pokúšať loviť v rybníku politicky pasívneho KDH. No ak poslednými vernými štatistami Igora Matoviča zostanú kresťanskí konzervatívci, nebude to dôvod na radosť, ale skôr na zahanbenie. Pretože s touto osobnosťou na čele bude koaličný potenciál OĽaNO v budúcnosti nulový.

Samozrejme, riziko strany ako zhluku jednotlivcov, ktorých náhoda zviedla dokopy a iná náhoda ich zase môže rozdeliť, hrozí aj tam, kde Ján Budaj a spol. smerujú. Teda k rodiacemu sa spojenectvu okolo SPOLU Miroslava Kollára a ODS Pavla Macka, ktoré dáva dohromady Mikuláš Dzurinda. Za ľudí by mohli veľa hovoriť o tom, aké to je, keď vám zo strany odíde jediný spojovník – líder, s ktorým bol každý jeden popredný člen zviazaný, no ľudia nemali väzby medzi sebou navzájom.

Ján Budaj môže argumentovať v prospech svojho výsadného miesta za stolom nového projektu tým, že vo voľbách v roku 2020 bol tretím najúspešnejším politikom na kandidátke OĽaNO z hľadiska preferenčných krúžkov po Igorovi Matovičovi a Gáborovi Grendelovi. Získal ich vyše 123-tisíc. To bolo však predtým, než označil medveďa za vegetariána...

Napriek odchodom kolegov z poslaneckého klubu má Igor Matovič šancu v politike prežiť. V robení volebných kampaní je silný. Možno zase vymyslí niečo ako výlet do Francúzska, kde vyhlásil „Počiatkovu vilu“ za majetok SR (podľa všetkého ňou doteraz nie je). A nájde sa viac ako päť percent voličov, čo mu na to skočia.

Následne sa v opozičných laviciach opäť môže hrať štyri roky na tribúna ľudu, keď bude s transparentom a v tričku kričať na ďalší kabinet pod vedením Smeru a/alebo Hlasu, že sú „vládou zlodejov“.