Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Porozumieť ekonomike Spoločnosť
18. máj 2022

Východonemecká lekcia

Ako by sme mohli zachrániť slovenskú ekonomiku

Východné Nemecko desaťročia zaostávalo za západnou časťou. No viac než tridsať rokov po páde Berlínskeho múru sa mu začína dariť. 

Ako by sme mohli zachrániť slovenskú ekonomiku

Trabant a Mercedes, foto Wikimedia

Bývalý minister financií Saska-Anhaltska a profesor ekonómie Karl-Heinz Paqué opísal pre nemecký magazín Cicero tri dôvody východonemeckého ekonomického úspechu – a niektoré ponaučenia sú zaujímavé aj pre Slovensko.

Nepodarený začiatok

„Kvitnúce regióny, v ktorých sa oplatí žiť a pracovať,“ tak to sľuboval kancelár Helmut Kohl východonemeckým voličom pred znovuzjednotením Nemecka v roku 1990. Bývalá NDR mala rýchlo dobehnúť životný štandard na Západe a prechod na trhovú ekonomiku mal vyriešiť problémy socializmu.

Realita 90. rokov však bola sivšia – (príliš) rýchly prechod na nemeckú marku zruinoval konkurencieschopnosť východonemeckého priemyslu. A keď niečo kvitlo, boli to skôr lúky pozdĺž bývalej hranice, ktoré po demontáži pohraničných opevnení rýchlo dobyli živly prírody.

Asi dva milióny Nemcov opustili svoje domovy a vydali sa na západ, vykrvácali najmä vidiecke oblasti, no aj veľkomestá často stratili desaťtisíce obyvateľov. Odišli najmä mladší, ekonomicky aktívni, lepšie vzdelaní, ženy.

Oproti ostatným postsocialistickým štátom boli síce východní Nemci v luxusnej situácii – vyššie sociálne dávky zo západného Nemecka tlmili sociálny úpadok nových nezamestnaných, ale menová únia so západným Nemeckom znamenala, že aj napriek masívnym štátnym investíciám konkurencieschopnosť postsocialistických firiem zaostávala.

Chýbali ambície

Svoju rolu tu zohrali aj západonemecké firmy, ktoré často nemali záujem na prežití východonemeckej konkurencie. Zlikvidované tak neboli len nerentabilné podniky, ktoré len ťahali dotácie z vreciek daňových poplatníkov, ale niekedy, naopak, aj tie konkurencieschopné, ktoré dokázali ohroziť svojich západných konkurentov.

Výsledkom bolo, že dynamický ekonomický vývoj, ktorý po roku 1989, prípadne po roku 1998 nastal v našich končinách, východné Nemecko z veľkej časti obišiel.

Sčasti to bolo aj vinou politických rozhodnutí – zatiaľ čo napríklad Viedeň veľmi uvedomelo ťažila zo svojej novej pozície v strede zjednoteného kontinentu, Berlín nemal ekonomické ambície. Dotácie z bohatého južného Nemecka novému hlavnému mestu stačili, dlhoročný starosta Klaus Wowereit vyhlásil, že „Berlín je chudobný, ale je sexy“. Bez zjavnej ambície, aby sa na tom čosi zmenilo.

Nie je náhodou, že dnes väčšina veľkých firiem má svoje centrály pre strednú a východnú Európu vo Viedni alebo v Prahe. Do Berlína sa často nevrátili ani tie firmy, ktoré ho po roku 1945 opustili.

Posledné roky však ukazujú, že východné Nemecko sa stáva atraktívnym miestom pre nové investície. V Sasku-Anhaltsku sa usadil Intel, v Brandebursku Tesla a Berlín už dlho priťahuje startupovú scénu z Izraela.

Centrálna poloha a infraštruktúra

Za prvý faktor východonemeckého úspechu považuje exminister a profesor ekonómie Paqué lokalitu. Kto sa pozrie na mapu Európskej únie, vidí, že východné Nemecko už dávno nie je perifériou. Aj keď sa pre mnohých Západoeurópanov mentálny svet končí kdesi na Odre či Labe, východné Nemecko nie je na okraji. Dynamický vývoj Poľska, ktorého HDP od roku 1989 vzrástlo päťnásobne a ktorého HDP na obyvateľa predbehlo to slovenské, ťahá napred aj nemecké pohraničie.

Podobný vývoj nie je obmedzený na Nemecko, ale badať ho všade pozdĺž starej hranice medzi Východom a Západom.

Aj pre Slovensko platí, že najlepším ekonomickým motorom je byť uprostred hospodárskeho diania. Štát má spôsoby, ako ekonomiku ovplyvniť, ale sám nevytvára prosperitu nejakého regiónu – to dokáže iba súkromný sektor. Bratislava nie je bohatšia než východné Slovensko preto, že by dostávala viac peňazí zo štátnej pokladnice, ale preto, lebo vďaka svojej polohe neďaleko hraníc s Českou republikou a Rakúskom je zaujímavá pre západné investície.

Aj východné Slovensko síce priťahuje zahraničné investície, ale oproti Bratislave sa nachádza na periférii Európskej únie a investícií je menej. Najväčším hospodárskym impulzom by pre Sobrance, Humenné či Michalovce nebolo rozdávanie peňazí daňových poplatníkov, ale keby sa z hospodárskeho okraja EÚ dostali bližšie k jej stredu.

V obmedzenej miere tu pomôžu investície do infraštruktúry, nielen tá nešťastná diaľnica do Košíc, ale aj rýchlocesty do menších miest, rýchla a spoľahlivá železničná doprava a lepšie prepojenie nielen na Západ, ale aj do Poľska či Maďarska.

Ale aj keď technologický pokrok istotne dokáže mnoho, teleportácia východného Slovensko ďalej na západ asi nebude schodným riešením. Alternatíva je jednoduchá – okraj Európskej únie musí ležať ďalej na východ.

Riešením je integrácia Ukrajiny do Európskej únie. To je v najbližších mesiacoch ešte nemožné, ale aj vojna na Ukrajine sa jedného dňa skončí – a EÚ by mala byť pripravená prijať Ukrajinu, trebárs aj za cenu, že jej spočiatku ponúkne len nejakú podobu pridruženého členstva, ktoré bude znamenať hospodársku integráciu okamžite a politickú integráciu neskôr.

Univerzity

Obzvlášť veľkú úlohu hrá podľa Paquého druhý faktor: veda a technológie. Aj keď ekonomicky východ Nemecka dlho zaostával, tamojšie univerzity sú rovnako dobré ako tie na západ odtiaľ, pre prepojenie s priemyslom a prilákanie mladých talentov boli kľúčové aj špičkové výskumné inštitúty.

V prípade Slovenska sa takýto scenár zatiaľ nepodaril. Nemecko podľa hodnotenia Times Higher Education v súčasnosti vykazuje 22 z 200 najlepších univerzít sveta. Oproti tomu tri najlepšie slovenské univerzity, Univerzita Komenského v Bratislave, Šafárikova univerzita v Košiciach a Žilinská univerzita, obsadzujú priečky v kategórii 1000 až 1200.

Inzercia

Nemusíme sa ani len porovnávať s Rakúšanmi (dve univerzity z najlepších dvesto), ale Slovensko vykazuje aj podstatne horší výsledok než Česká republika, kde sa Karlova univerzita v Prahe umiestnila v kategórii 500 až 600 a Masarykova univerzita v Brne a Palackého univerzita v Olomouci sú na priečkach 800 až 1000. Samozrejme, niektoré iné rankingy sú k Čechom a Slovákom trochu zhovievavejšie, ale na všeobecnom zaostávaní to nič nemení.

To, že by sa na Slovensku podarilo vybudovať univerzitu na úrovni Oxfordu či Stanfordu asi nie je realistickou ašpiráciou. Ale ambícia získať aspoň jednu univerzitu v prvej tisícke skutočne nie je prehnaná a aspoň dve-tri univerzity na strednom či východnom Slovensku by mohli (a mali) byť na takej úrovni, aby dokázali konkurovať Brnu.

Tu sa slovenské vysoké školy nachádzajú v štrukturálnej nevýhode. Je výuka v Oxforde a Stanforde skutočne o toľko lepšia než v Ríme, Berlíne či Edinburghu alebo iba dokážu profitovať z dobrého renomé, ktoré im zaručí výber najlepších študentov?

Slovenský vysokoškolský systém sa v tomto ohľade nachádza v začarovanom kruhu – kto má možnosť ísť študovať do Cambridgeu, si asi len zriedkakedy vyberie Slovensko. A ešte viac to platí pre študentov z tretích štátov, ktorí uvažujú nad otázkou, kam ísť študovať. Pri renomé slovenských univerzít o príchode na Slovensko často ani neuvažujú.

Veda a výskum

Slovensko takto nielenže nezískava nových študentov z tretích krajín, ale ročne stráca tisíce študentov, ktorí odchádzajú študovať do Českej republiky, Rakúska či Anglicka a ktorých časť sa už nikdy na Slovensko nevráti. A niet divu, macošský prístup tohto štátu k vede a výskumu znamená, že vedci často nezarábajú viac než ľudia bez vysokej školy.

Nemecké výdavky na vedu a výskum dosahujú 3,14 percenta nemeckého HDP – reálne vyše sto miliárd eur ročne, tie slovenské len 0,92 percenta (nepomerne menšieho HDP). Pätnásťnásobne ľudnatejšie Nemecko do vedy a výskumu tak investuje viac než stonásobok toho, čo Slovensko.

Týmto spôsobom je dohnanie rozvinutejších štátov nemožné. Nariekanie, že Slovensko je len dielňou na výrobky, ktoré vyvinul (a pri ktorých väčšinu zisku si ponechá) niekto iný, nepomôže. Slovensko sa musí posunúť vyššie na priečke v reťazci pridanej hodnoty a bez posilnenia výskumu to nepôjde.

Viac investícií by umožnilo viac vývoja a prilákalo by to aj lepších vedcov, ktorí dnes často stoja pred otázkou, či budú na Slovensku živoriť z neprimerane nízkych platov alebo odídu – buď do zahraničia, kde zarobia násobne viac, alebo do súkromnej sféry, kde budú ich schopnosti a znalosti lepšie ohodnotené. Vedcami sa tak často stávajú len nadšenci, ktorí sú ochotní sa pre svoju vášeň uskromniť.

Inštitúcie

Východonemecké univerzity sa pritom mohli oprieť aj o sieť vedeckých centier, s ktorými mohli spolupracovať. Nemecko systematicky vybudovalo sieť inštitútov Maxa Plancka, ktoré často vznikli práve tam, kde už existovalo lokálne zázemie.

V 90. rokoch tak vo východnom Nemecku vznikla celá sieť inovatívnych výskumných inštitútov, napríklad v roku 1994 pre molekulárnu rastlinnú fyziológiu v Postupime, v roku 1995 pre chemickú fyziku pevných látok v Drážďanoch, v roku 1996 pre matematiku v prírodných vedách v Lipsku alebo v roku 1997 pre biogeochémiu v Jene.

Všetky tieto kroky nevyriešili cez noc ekonomické problémy východného Nemecka – vytvorili však ekosystém, v ktorom študenti dokázali nájsť uplatnenie zodpovedajúce ich vzdelaniu, v ktorom sa usadili najinovatívnejšie spoločnosti a po štvrťstoročí tvoria štrukturálnu výhodu, ktorú Slovensko len ťažko bude doháňať.

Dobré vysoké školy prilákali študentov aj zo západného Nemecka, opisuje Paqué. „Keď sú už raz v regióne, jestvuje lepiaci efekt. Absolventi vysokých škôl zostávajú, keď vznikajú nové pracovné miesta, tak ako pri Tesle a Inteli. To zabraňuje, aby prišelci kvôli štúdiu hneď po ukončení vzápätí zas zmizli do západných metropol.“

Východné Nemecko pritom dokázalo obrátiť na prospech aj staré nevýhody. Po ťažkej ekonomickej adaptácii 90. rokov a vysokej nezamestnanosti si na východe mnohí Nemci našli zamestnanie, ktoré nezodpovedalo ich vzdelaniu a schopnostiam. „Z call centra do digitálnej ekonomiky“, tak nazýva Paqué tento model, ktorý umožňuje novým, dobre platiacim firmám aj napriek nominálne nízkej nezamestnanosti nájsť vo východnom Nemecku ešte schopné pracovné sily.

A aj ďalší efekt by mohol hrať rolu: mnohí z tých, ktorí pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi opustili domov, by sa radi vrátili, „uvažujú, či aj v starej domovine nie je miesto na napredovanie v kariére, možno pri Tesle v Grünheide alebo Inteli v Magdeburgu“. Paqué priznáva, že tento proces ešte nie je štatisticky podložený, ale tvrdí, že preň jestvujú silné anekdotálne indikácie.

Politika

Tretím faktorom popri infraštruktúre a vede je politika. Politická stabilita je výhodou, za ktorú sú investori ochotní si priplatiť, najmä tí, ktorí plánujú veľké investície, ktoré sa im vyplatia o roky, niekedy až desaťročia.

Dôležité je aj to, aby politika dbala nielen na veľké firmy, ale aj na tie menšie či stredné. Tie vytvárajú totiž ekosystém na hospodársky rast, sieť spoľahlivých subdodávateľov, od ktorých sú veľké firmy závislé. Ak sa takýto ekosystém už raz ujme, veľkí investori často zostanú aj vtedy, keď stúpnu mzdy. Istota, že majú dobrých lokálnych partnerov, je často dostatočne dôležitá, aby neodišli za vidinou lacnejších robotníkov do zahraničia.

Na záver Paqué varuje pred pokušeniami netrhového prístupu. Ako negatívny príklad uvádza Berlín, v ktorom ľavicový senát „nesie zodpovednosť za najväčší ekonomický motor Východu, ale túto úlohu už roky nevie splniť. Notoricky sa obracia proti zlepšeniam infraštruktúry a trhovú podporu stavby bytov, oboje podstatné prvky stratégie rastu, ktorá očividne úplne chýba“.

No aj keď Berlín zostáva čiernou ovcou východných krajín, socialistickým rajom prežívajúcim z finančných transferov zo Západu, v ostatných spolkových krajinách „na východe sme na dobrej ceste“, tvrdí Paqué. A preto by „ďalšia generácia mohla hodnotiť (výrok o kvitnúcich regiónoch) omnoho miernejšie než jej rodičia a starí rodičia“.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.