Strašidlo náboženstva

Strašidlo náboženstva

Indický moslim s transparentom počas demonštrácie proti Islamskému štátu v Naí Dillí 18. novembra 2015. (Foto - TASR/AP)

Sú Vianoce. V kostoloch postavili betlehemy, v nich jasličky s Jozefom, Máriou a dieťatkom. Nikto ich nechcel prijať, Mária musela porodiť v stajni.

So zbožným srdcom stojíme pred tými prastarými obrazmi. Obrazmi rodiny, ktorú nikto nechcel prichýliť, obrazmi rodiny, ktorá v obave o život narodeného dieťatka musela emigrovať do cudziny; zatiaľ čo v zberných táboroch budú podobné rodiny so svojimi deťmi tráviť Vianoce v špine a zime bez domova. Je možné hovoriť „áno!“ tej prvej dávnej Svätej rodine, a zároveň „nie!“ tým iným, ktoré sú tu a teraz s nami?

Nuž, toho roku budú Vianoce v znamení rozporu.

Náboženstvo nie je neškodné

Sú aj iné nenáboženské Vianoce, Vianoce nákupných centier, Vianoce v znamení sekulárneho náboženstva prosperity, tu nakupujeme svoju krátku spásu pri kaprovi, vianočnom stromčeku a darčekoch od božstva všadeprítomnej neviditeľnej ruky trhu. Vianoce zabezpečené pred temným, zastaraným svetom náboženstva.

Náš svet však (ako by možno povedal Marx) dnes znovu obchádza strašidlo náboženstva.

Keď som pred rokom čítal prejav, v ktorom sa Abú Bakr Baghdadí vyhlásil za Kalifa Ibrahíma, bol som znepokojený. Prekvapila ma vlažná reakcia západných komentátorov. Takmer nikto to vyhlásenie nebral vážne: Islamský štát vraj s islamom v podstate nemá nič spoločné. Jeho skutočné motívy nie sú náboženské.

Náboženstvo je predsa milé a neškodné, ako je neškodný každý folklór. Podľahli sme freudovskému predsudku – náboženstvo je iba maska skutočných motívov. Skutočné motívy – sociálne, ekonomické, sexuálne či politické – sú skryté za maskou náboženskej rétoriky.

Verejne sa staviam proti populárnej vlne démonizovania islamu. No ani na chvíľu som nepochyboval, že Islamský štát je v prvom rade náboženským fenoménom. Náboženstvo nie je len maska, náboženstvo je reálne, nie je neškodné, má reálnu – hrozivo reálnu moc.

Náboženstvo nie je len maska, náboženstvo je reálne, nie je neškodné, má reálnu – hrozivo reálnu moc. Zdieľať

Oni to myslia tak, ako to hovoria. Naozaj veria, že po tisícročí bez kalifa je tu znovu pravý kalif. Pod jeho autoritou sa môže konečne uplatniť celý zákon šárie v jej najbrutálnejšej fundamentalistickej interpretácii. Naozaj veria, že svet vstúpil do fázy apokalyptického konfliktu a smeruje k poslednej globálnej vojne. Bude napokon očistený od všetkých, čo sa nehodia, a na zemi zavládne raj. Práve v tejto náboženskej vízii spočíva sila Islamského štátu. Ona mobilizuje tisícky mladých mužov. Kde tisíc padne, ďalších tisíc nastupuje na ich miesto.

Bojovníkov môžete zabiť, ale ako zabijete víziu?

Najlepšie dobro aj najhoršie zlo

Ak je príčina v patologickom náboženstve, skutočné riešenie musí zahŕňať i uzdravenie náboženstva. Zodpovednosť však nemožno pripisovať iba islamu samotnému. Ide tu o čosi hlbšie; o dejiny úsilia kultivovať obraz Boha v kritickej reflexii, očisťovať interpretáciu posvätných textov od slepých fundamentalistických tendencií.

Predstavte si, že by sa tu niekde, v prostredí židovstva či kresťanstva, sformovalo radikálne hnutie, ktoré by v mene vernosti Biblii požadovalo uplatňovanie celého Mojžišovho zákona v doslovnom znení. Výsledkom by bolo čosi veľmi podobné Islamskému štátu.

„Náboženstvo je najnebezpečnejšia vec na svete,“ napísal Chesterton a dodal: „Teológia nás pred ním zachraňuje.“

V čom je vlastne sila náboženstva? Sféra náboženského sa dotýka centra našej existencie. Kierkegaard to vyjadril presne: „´Ja´ je sebauvedomelá syntéza nekonečného s konečným vo vzájomnom vzťahu. V plnosti sa preto môže prejaviť iba vo vzťahu s Bohom."

Smrteľný človek sa tu opiera o večnosť. Preto z náboženského vzťahu môže vzísť najlepšie dobro i najhoršie zlo. Sila náboženského postoja spočíva v princípe dobrovoľnej obety. Človek, ktorý sa rozhodne obetovať seba samého, presahuje smrteľný život k večnosti.

„Náboženstvo je najnebezpečnejšia vec na svete,“ napísal Chesterton a dodal: „Teológia nás pred ním zachraňuje.“ Zdieľať

Samovražední atentátnici sú pre sekulárnu myseľ nepochopiteľní. Konajú v sile posvätnej nenávisti, ktorú opierajú o večnosť. Oproti sile posvätnej nenávisti však môže obstáť iba sila posvätnej lásky. Tá sa tiež opiera o večnosť: Tak ako sa o ňu opieral povedzme páter Kolbe, keď v koncentračnom tábore ponúkol sám seba ako náhradu za muža, ktorý mal byť usmrtený v plynovej komore.

Skupina zadržaných etiópskych kresťanov kráča na pláži v Líbyi pred popravou militantmi ISIS. (Foto – TASR/AP) 

Médiá napísali veľa o brutalite páchateľov, málo si však všímali silu obetí, ktoré neustúpili zlu ani pred hrozbou smrti. Video, v ktorom na pobreží mora stínajú mužov, lebo sa odmietli zrieknuť kresťanskej viery, nám neukazuje iba šialenstvo páchateľov.

Ukazuje nám i hrdinskú silu obetí. I oni svoje „nie!“ opierali o večnosť. A ktoré z médií sa zmienilo o hrdinstve pozostalých? Tí namiesto nenávisti obrátili k páchateľom silu odpustenia. Proti sile posvätnej nenávisti opierajúcej sa o večnosť postavili silu posvätnej lásky opierajúcu sa o večnosť. O nich bolo treba písať a hovoriť, oni odkazujú na skrytú silu, ktorú sme stratili, na ktorú sme zabudli a ktorú bude treba objaviť znova. Keď to píšem, chvejem sa, lebo viem, že to hovorím i o sebe.

Boh ateizmu

Človek je transcendentná bytosť – presahuje sám seba. V tom sebapresahovaní je človek náboženskou bytosťou. Vždy sa bude pýtať na svoj zmysel. Vždy si bude odpovedať tým, že tvorí obrazy Absolútna – Toho, čo je večné a nekonečné a v čom sa všetko čiastočné zakladá.

V tom zmysle má i ateizmus svoj obraz Boha. Božstvo nevedomého absolútna večnej energie a hmoty. Takýto radikálne redukovaný obraz poslednej reality zbavuje svet zmyslu, ustanovuje v ňom kráľovstvo absurdity.

Poctiví ateisti, akým bol aj Albert Camus, to veľmi dobre vedeli. V takom svete najmenšie vládne nad najmenším.

Nevedomá hmota, bezcitná energia vládnu nad vedomím človeka schopným myslieť, rozhodovať sa, milovať i nenávidieť. V takom svete sa všetky hodnoty zakladajúce ľudskosť človeka – poznanie, tvorivosť či láska – javia iba ako subjektívne epifenomény.

Dokonca i sloboda tvoriť v nezmyselnom svete svoj osobný zmysel (v nej Albert Camus videl jedinú možnú odpoveď na absurditu bytia) je zo sveta boha slepej hmoty vylúčená. Objektivizovaný človek, uchopený a vysvetlený racionálnymi nástrojmi prírodných vied je nesporne dielom slepého reťazca mechanických príčin a následkov.

Aj náboženstvo ateizmu má svoju moc. Psychiater Viktor Frankl pozoroval na svojich pacientoch zvláštny jav. Nazval ho existenciálnym vákuom. Tí ľudia nemali žiadnu psychickú diagnózu, sociálny či ekonomický deficit, nič im nechýbalo, a predsa stratili dôvody pre to, aby žili. Existenciálne vákuum je podľa Frankla dôsledkom redukovaného obrazu človeka.

Kam vedie ateistický plán spásy

Na našich školách sa učíme, že človek nie je nič iné, iba klbko nevedomých pudov, človek nie je nič, iba produkt biologických procesov, človek nie je nič, iba sociálny konštrukt. Ak však človek nie je nič iné, iba toto, prečo má vlastne existovať – kde má v sebe nájsť chuť a vôľu žiť?

Nuž na náboženstve v tomto zmysle záleží. Meníme sa na obraz Boha, v ktorého veríme.

Ak má pre mňa Absolútno tvár nevedomej matérie, sám pre seba sa stávam slepou matériou.

Ak má Absolútno pre mňa tvár Kozmického tyrana, posadnutého ideou poslušnosti a homogénnej čistoty, sám sa budem stávať tyranom.

Ak má absolútno pre mňa tvár Lásky, tvár komunikácie – jednoty v rôznosti, sám sa budem meniť na obraz tej lásky a komunikácie.

Dnes nám však hrozí ešte čosi zásadnejšie, ako je ľahkovážne podceňovanie náboženstva. Strašidlo náboženstva vyvolalo renesanciu mesianistického antiteizmu. Pojem antiteizmu vynašli niektorí uvážliví ateisti, aby sa odlíšili od radikálov typu Richarda Dawkinsa. Antiteisti v náboženskom fenoméne nerozlišujú pozitívne a negatívne, zdravé a patologické. Pre nich je náboženstvo celé patológiou.

Plán spásy je jednoduchý: Odstráňme náboženstvo a svet bude konečne v pohode. V tomto zmysle ja antiteizmus pseudonáboženským fenoménom so spasiteľskými ašpiráciami. Jeho najväčšou slabinou je to, že sa zakladá na ilúzii. Pokus antiteizmu odstrániť náboženstvo sme predsa mnohí zažili na vlastnej koži. Triumf antiteizmu sa historicky uskutočnil v priestore Sovietskeho impéria. Výsledkom nebol raj, ale pekelná tyrania.

Oproti sile posvätnej nenávisti môže obstáť iba sila posvätnej lásky. Tá sa tiež opiera o večnosť. Tak ako sa o ňu opieral páter Kolbe. (Foto – Flickr.com)

Bez dialógu zdegenerujeme

Možno je múdrejšie radiť sa v tejto veci radšej s Jungom než s Freudom. Ten pôvod nacistického šialenstva videl práve vo vytesnení obrazu Boha. V eseji „Po katastrofe“ napísal: „Friedrich Nietzsche predpovedal, že Boh je mŕtvy a že jeho dedičom sa stane nadčlovek, fatálny tanečník na lane a blázon. Je to nemeniteľný psychologický zákon, že projekcia, ktorá sa stala vratkou, sa opäť vracia k svojmu počiatku. Keď teda niekto príde na podivnú myšlienku, že Boh je mŕtvy alebo že vôbec neexistuje psychický obraz Boha, ktorý predstavuje určitú psychickú dynamickú štruktúru, vracia sa späť do subjektu a vytvára „podobnosť Bohu“, totiž všetky vlastnosti, ktoré patria len šialenému človeku a vedú ku katastrofe.“

Náboženstvo z ľudskej prirodzenosti jednoducho nevymažeme. Tam, kde spoločnosť náboženstvo vytesní, tému Boha dá do zátvorky na okraj, tam hrozí, že odcudzené náboženstvo vtrhne medzi nás vo svojej šialenej patologickej podobe.

Náboženstvo z ľudskej prirodzenosti jednoducho nevymažeme. Zdieľať

Zaujali ma médiami zverejnené profily samovražedných útočníkov. Je prekvapujúce, že mnohí z nich nevyrástli v náboženskom prostredí, vyrastali na našich západných univerzitách, kde sa s témou Boha ani nestretli. Zdá sa, že ľudia s nereflektovanou, potlačenou sférou náboženského impulzu sú najzraniteľnejší.

Ľahko sa stávajú obeťou patologického náboženstva, tej transcendentnej vášne, ktorá skĺzla do svojej slepej predreflektívnej podoby. Také náboženstvo v človeku aktivuje náboženský impulz potlačený do nevedomia a strháva ho do vírov iracionálneho fundamentalizmu.

Patologické náboženstvo sa nelieči potlačením, lieči sa kultivovaním vedomia Boha.

Slabosťou západného sveta je to, čo T. S. Eliot nazval dezintegráciou kultúry: „Náboženské myslenie a prax na jednej strane, filozofia a umenie na druhej strane majú tendenciu stávať sa izolovanými oblasťami, ktoré sú rozvíjané skupinami bez akejkoľvek vzájomnej komunikácie. Umelecká senzibilita je ochudobnená svojím odlúčením od náboženskej senzibility, náboženská zase svojím odlúčením od umeleckej.“

Idea Boha v takej izolácii degeneruje na svoje úpadkové formy. Namiesto dialógu vedieme kultúrne vojny. Na Slovensku sme realitu kultúrnej vojny zažili naplno v referende o rodine. Je načase, aby si obe strany uvedomili, ako naliehavo ten dialóg potrebujeme.

Tomáš Halík v jednej zo svojich kníh vyjadril myšlienku, že kresťanstvo so svojou skúsenosťou ateizmu – dialógu medzi vierou a skeptickým rozumom –má potenciál v čase, ktorý nás chce vtiahnuť do „vojny civilizácií“ sprostredkovať dialóg medzi sekulárnym západom a islamskou civilizáciou. Nedávno vyšla kniha rozhovorov Umberta Eca s kardinálom Martinim – V čo verí ten, kto neverí. Taký dialóg je, žiaľ, skôr výnimkou než pravidlom.

Objaviť silu Vianoc

Sú Vianoce. V príbehoch evanjelia, ktoré v našej kultúre vybledli do neškodných sentimentálnych obrázkov, je ukrytá oná sila pozitívnej spirituality, ktorú sme stratili a potrebujeme ju v týchto ťažkých časoch objaviť znova.

Vianoce zvykneme nazývať sviatkom Božieho narodenia. Vtelenie večného Slova. „Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh. Ním všetko povstalo a bez neho nepovstalo nič z toho, čo je.“ Tak píše o Vianociach apoštol Ján: „To Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami a my sme videli jeho slávu, slávu, akú má u Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.“

Joseph Ratzinger o tajomstve vteleného Slova ako Kristovho bytia napísal: „Slovo podstatne „pochádza od niekoho iného“ a je „zamerané na niekoho iného,“ je existenciou, ktorá je úplne cestou a úplne otvorenosťou. Bytie Ježiša ako Krista je úplne otvoreným bytím, bytím „od“ a „ku“, ktoré nikde nezdôrazňuje seba samého a nikde nestojí iba na sebe, toto bytie je čistým vzťahom...“

Bytie ako vzťah. Bytie pre druhého, bytie ako radikálna otvorenosť lásky. Ježiš to vyjadril so šokujúcou jednoznačnosťou: „Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa. Ja vám však hovorím: Milujte svojich nepriateľov, dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú, robte dobre tým, ktorí vás nenávidia.“

Nuž, v tomto temnom čase, keď vášeň strachu vidí tiene nepriateľov i tam, kde prichádza opustený zranený blížny, potrebujeme hľadať stratenú silu Vianoc. Silu lásky prekračujúcu všetky hranice, lásky, ktorá sa opiera o večnosť. Situácia si pravdepodobne vynúti, aby sme sa postavili na odpor zlovoľným útokom.

Aj keď budeme musieť konať v napätí otázky: „Čo to znamená odporovať zlu v láske?“ zásadnou vecou zostane, či hrozbe čelíme v sile nenávisti alebo v sile obetavej lásky. Obávam sa, že bez znovuobjavenia tejto duchovnej sily sme zápas o našu vec vo svete už vopred prehrali.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo