Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
06. marec 2021

Ešte raz ku Krajniakovej výzve

O čom hovoríme, keď hovoríme o náboženskej slobode?

Liberálne prostredie, ktoré má plné ústa ľudských práv, si náboženskú slobodu asi predstavuje len tak, že nám veľkodušne umožní vo svojom vnútri veriť si, čomu chceme.

O čom hovoríme, keď hovoríme o náboženskej slobode?

Ilustračné foto – TASR

Minister práce, sociálnych vecí a rodiny Milan Krajniak pred časom otvoril debatu o možnosti otvárania kostolov. Síce sa zdá, že tému len pootvoril a tým to celé zhaslo, no napriek tomu sa mu dostalo celkom peknej nakladačky.

Šéfka Progresívneho Slovenska tento nápad nazvala „krajne nezodpovedným a nebezpečným“, Kočnerova kamoška a europoslankyňa za Smer Beňová reagovala výsmešnými slovami, v ktorých nazýva Krajniaka „posledný pavúk“, ďalší progresívec Kocúr hovorí o „krajne nebezpečnej iracionalite“.

Krajniak je jednoducho podľa tých, čo sa považujú za tých najosvietenejších, vlastne nebezpečný fanatik, ktorý patrí do stredoveku, a to všetko preto, lebo si dovolil v prospech otvorenia kostolov argumentovať udalosťou odvrátenia morovej epidémie v Trnave, na ktorej pripomienku sa koná známa Trnavská novéna.

Tu však je potrebné sa pristaviť. Sme totiž svedkami toho, že minister, teda predstaviteľ štátu, v debate o ukončení zákazu verejného slávenia bohoslužieb argumentuje udalosťou, ktorá sa dá posúdiť výlučne vierou. Akým spôsobom chceme dosiahnuť, aby neveriaci človek prijal takúto argumentáciu? A môžeme zazlievať, že sekulárne prostredie takúto argumentáciu odmietne? Obávam sa, že nie.

Polemika o otváraní kostolov a povolení verejného slávenia bohoslužieb nám však ukázala jedno obrovské zlyhanie konzervatívneho prostredia. Upozornil naň bývalý predseda KDH a splnomocnenec EÚ pre náboženskú slobodu Ján Figeľ, ktorý stav zákazu verejných bohoslužieb považuje za protiústavný a dokonca v tejto veci podal podnet na Európsky súd pre ľudské práva. Vo verejnej debate sa otvorenie kostolov vníma na takej istej úrovni ako otvorenie divadiel, kín či športových podujatí.

Tento postoj, hoci z epidemiologického hľadiska je možné ho chápať, je od základu nesprávny. Neexistuje totiž základné ľudské právo ísť do kina alebo do divadla.

No v prípade náboženstva Ústava Slovenskej republiky a taktiež aj Všeobecná deklarácia ľudských práv explicitne píše, že náboženská sloboda zahŕňa „prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne s inými, či už verejne, alebo súkromne, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou a zachovávaním obradov“ (18. článok Všeobecnej deklarácie ľudských práv) a že každý „má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní“ (článok 24 Ústavy SR).

Inzercia

Ústava myslí aj na možnosť obmedzenia výkonu týchto práv, pričom však výslovne hovorí, že ho „možno obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných“ (4. odsek spomenutého článku Ústavy SR). Isteže, zákon o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového, výnimočného a núdzového stavu uvádza, že pri núdzovom stave vyhlásenom z dôvodu šírenia pandémie je možné obmedziť základné práva a slobody, konkrétne však (v možnej súvislosti so zákazom bohoslužieb) obmedzenie slobody pohybu a právo zhromažďovať sa. Účasť na bohoslužbe však nie je uplatnením práva zhromažďovania sa, ale práva na slobodu náboženstva.

Je až neuveriteľné, že napriek vyjadreniam, koľkože to máme kresťanov v koalícii, sa nenašiel nikto z nich, ktorý by do verejnej debaty vstúpil s týmto pohľadom. Preto nás nemôže prekvapiť, že Krajniakova výzva okamžite zapadla prachom a vyslúžil si len odkazy na stredovek.

Iste, situácia je vážna a nechceme ju zľahčovať. Napriek tomu jednoducho musí platiť, že základné práva sú nedotknuteľné a pokiaľ je nevyhnutné ich zo zákonných dôvodov obmedziť, musí sa to diať zákonným spôsobom. Úplný a dlhotrvajúci zákaz verejného slávenia sa v tomto kontexte zdá byť absolútne za hranou ústavnosti, a to aj v súčasnej situácii.

Je totiž neobhájiteľné, že supermarkety môžu praskať vo švíkoch, ale kostol je úplne nedostupný. A rovnako treba povedať, že materiály ministerstva zdravotníctva, ktoré považujú kostoly za také rizikové miesta šírenia, že nebezpečnejšie sú pomaly už len bary a nočné kluby, sú hlboko zavádzajúce. Nehovoríme totiž o náboženských zhromaždeniach známych z amerického prostredia, kde je podstatou družnosť, spev a tanec, ale o bohoslužbe, ktorá je známa pietnou posvätnosťou, pokojom a tichom.

Áno, na mieste sú odstupy, dezinfekcia, respirátory či iné protiepidemické opatrenia, ale zároveň aj rešpekt k autonómii cirkví a k náboženskej slobode. Je to určite komplikovaný problém. Chceme chrániť seba aj iných, chceme byť zodpovední, ale to nemôže znamenať šliapanie po náboženskej slobode. Iste, je niečo úplne iné otvárať kostoly v ateistickom prostredí, kde do kostola príde len niekoľko jednotlivcov, a niečo iné v religióznom prostredí Slovenska, mali by sme však hľadať cesty a spôsoby.

Celá polemika, ktorá na túto tému vznikla, ukázala veľké paradoxy. Liberálne prostredie, ktoré má plné ústa ľudských práv, si náboženskú slobodu asi predstavuje len tak, že nám veľkodušne umožní vo svojom vnútri veriť si, čomu chceme. A konzervatívne prostredie trestuhodne mlčí a odvracia zrak pri flagrantnom porušení náboženskej slobody a argumentuje spôsobom, ktorému sekulárne prostredie nemôže rozumieť.

Odporúčame