Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
20. február 2021

Pohľad zvonka

Sledujeme úplný rozpad dôveryhodnosti politiky?

Nie, nechceme politických lídrov stojacich kdesi na piedestáli nad ostatnými ľuďmi. Ale rovnako tak nechceme ani infantilné a iné prejavy trápnosti.

Sledujeme úplný rozpad dôveryhodnosti politiky?

Igor Matovič a Peter Pellegrini. Foto – TASR/Jaroslav Novák

Pred rokom som na sociálnej sieti napísal tieto slová: „Zdá sa, že voľby vyhrá výrazne hnutie, ktoré malo pred pár mesiacmi 4 členov. Dnes má 45. A klub v minulom volebnom období opustila polovica poslancov. Nuž, uvidíme... Niekedy zodpovednosť prinúti človeka vyrásť a dozrieť... nechajme sa prekvapiť. Prichádza zmena, ale treba si držať klobúky, bude to zrejme dosť crazy jazda.“

Nie, tento text nemá byť typom „ja som to hovoril“.

Vedel to už Meyrowitz

Začnime však v informačnom staroveku. V roku 1985 napísal profesor komunikácie na University of New Hampshire Joshua Meyrowitz knihu s názvom Všade a nikde. Vplyv elektronických médií na sociálne správanie, ktorá dnes patrí medzi klasické diela v oblasti mediálnych štúdií. Jedna z jej kapitol opisuje, ako sa vplyvom elektronických médií (najmä televízie) mení vnímanie politického lídra. Kapitola, o ktorej hovoríme, nesie názov Ako znížiť hrdinu na našu úroveň a podtitul Prípadová štúdia meniacej sa autority.

Azda chápeme, o čo ide: politický líder bol kedysi v minulosti pred nástupom televízie na nedostupnom piedestáli, na ktorý bežní občania len vzhliadali. Svojho lídra poznali len z plagátov v tlači, prípadne zo starostlivo pripravených rozhlasových prejavov. Tušíme, čo sa zmenilo nástupom elektronických médií: ukazujú politika v mnohých spontánnych situáciách, už zďaleka nie je na všetko pripravený, je možné ho zaskočiť, je možné ho ukázať zaskočeného, spoteného, rozčúleného...

Výsledok je jasný. Už to nie je žiadny nedostupný a dokonalý hrdina, je to človek z mäsa a kostí, o ktorom sme sa dozvedeli možno aj viac, než by sme chceli. A všetko, o čom písal Meyrowitz, sa nástupom internetu a sociálnych médií ešte len mnohonásobne zvýraznilo.

Čo sme sa teda za ostatný rok dozvedeli o dôveryhodnosti politiky?

Nechcem vynášať súdy o tom, či sa potvrdilo, že zodpovednosť niekedy naozaj prinúti človeka vyrásť a dozrieť. Ale chcem sa skôr zamyslieť nad tým, čo politické správanie, akého sme dnes svedkami, môže priniesť do budúcnosti. A povedzme to priamo, dnes sa hrá o to, či relevantné množstvo voličov nestratí vieru, že politika môže mať dôveryhodnú tvár.

Sledovali sme to už pred voľbami: namiesto predloženého programu, s ktorým by sa strana uchádzala o dôveru voličov, sme mohli nájsť anketu, v ktorej si majú ľudia vybrať, čo má strana presadiť. Napríklad to, aby ten, kto nahlási úplatok, mohol si 50 % z neho ponechať. Alebo aby zdravotná poisťovňa do 14 dní musela pacientovi s podozrením na onkologické ochorenie zabezpečiť operáciu. Pamätáme si na úspech videa vytvoreného pri takzvanej Počiatkovej vile na francúzskom pobreží, pri schránke v bytovom dome na Cypre.

Inzercia

A „crazy jazda“ sa mohla začať. Facebooková anketa o tom, ktorá z dvoch žien života premiéra (matka či manželka) by mala byť zaočkovaná namiesto neho, je síce bizarnou, ale ešte neškodnou mediálnou aktivitou predsedu vlády. Odkaz, aby predseda inej koaličnej strany šiel „kopať hroby“, a najmä verejné obvinenie, že môže za tisíce obetí, je už ďaleko za čiaru.

Sledujeme politiku ako reality šou, ktorá sa tvorí na sociálnych sieťach a tlačových konferenciách a je oveľa viac emocionálna než racionálna. A k tomu to neustále hľadanie nepriateľov a postoj nepochopeného génia, ktorý však stráca posledné zvyšky dôveryhodnosti... Čo je horšie, spolu s ním aj politika ako kompetentné spravovanie vecí verejných. Po predchádzajúcich vládach, ktoré si sprivatizovali (alebo sa o to usilovali) ešte aj bezpečnostné a justičné zložky štátu, je to ďalšia facka do tváre dôvery v politiku.

Ani alternatíva to nezachráni

Aspoň nie tá parlamentná. Môžeme tam síce vidieť politika s výrazom štátnika (a jamkami v lícach), ani ten však nepredstavuje záchranu dôvery v politiku. Ako inak než ako cynického populistu možno nazvať politika, ktorý v súčasnosti opakovane vyzýva na ukončenie núdzového stavu, pričom on sám ho vyhlásil v čase, keď počet nakazených bol, prosím pekne, 61. Všetkých dokopy, nielen za jeden deň.

Ostatná parlamentná opozícia je na tom ešte horšie. Čo nám za posledný rok ukázala? To, že bola vlastne proti všetkému: rúškam, testovaniu, očkovaniu... A napriek tomu dokázala vládu obviňovať z nezvládnutia epidémie. A to už je teda svetový výkon politického pokrytectva.

Otázka z nadpisu je teda, nazdávam sa, veľmi aktuálna. Nie, nechceme politických lídrov stojacich kdesi na piedestáli nad ostatnými ľuďmi. Ale rovnako tak nechceme ani infantilné a iné prejavy trápnosti. A už vôbec nie falošné pokrytecké pózy. Potrebujeme si uchovať dôveru, že správa spoločnosti môže byť kultivovaná, kompetentná a pokorná.

Odporúčame