Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
17. február 2021

Náhorný Karabach

Arméni, ktorí neodišli: Dokedy nás tu ochránia Rusi pred Turkami?

Reportáž z Náhorného Karabachu, kde po vojne prežívajú Arméni na scvrknutom území a ťažko hľadajú novú nádej.

Arméni, ktorí neodišli: Dokedy nás tu ochránia Rusi pred Turkami?
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Reportáž z Náhorného Karabachu, kde po vojne prežívajú Arméni na scvrknutom území a ťažko hľadajú novú nádej.

Podpísanie prímeria 9. novembra 2020 zastavilo boje o Náhorný Karabach. Nezastavilo však ľudské utrpenie. Stále sa ešte nenašli všetky mŕtve telá vojakov a civilistov. Stovky ľudí sú nezvestné a stovky sú vojnovými zajatcami. Desaťtisíce ľudí stratili domy, sady, polia, vinice, domáce zvieratá aj poľnohospodársku techniku. Tisícky vojakov prišli o končatiny. Pribúdajú dôkazy o civiloch mučených azerbajdžanskou armádou.

Posledná vojna o Karabach sa tak 9. novembra skončila porážkou Arménov, prišli o 80 percent územia, ktoré obývali 30 rokov. Víťazom je Azerbajdžan, ktorý útok viedol za mohutnej podpory Turecka. Na pokoj v oblasti teraz dozerajú ruskí mierotvorcovia.

Tragický omyl

Charektar. Dedina v Náhornom Karabachu, len 10 kilometrov od svetoznámeho starobylého kláštora Dadivank. Ešte vlani tadiaľto prechádzali stovky turistov, stavalo sa tu, fungovali tu dve školy, stáda kráv sa miestnym farmárom utešene rozrastali.

Dnes je Charektar symbolom ľudského zmaru a utrpenia, ktoré so sebou každá vojna nesie a najviac decimuje životy obyčajných ľudí. Nie životy tých, ktorí o vojne rozhodujú. „Len čo na nás Azerbajdžan zaútočil, zišli sme sa my, starší chlapi z dediny, a utvorili sme jednotku domobrany. Mali sme len kalašnikovy, ale šli sme brániť svoju krajinu. To bola naša výhoda, poznáme tu každý kameň,“ spomína farmár Sejran.

„Robil som prieskumníka, ale armáda mi nedala ani ďalekohľad. Tak som predal kravu a kúpil si vlastný. V našej jednotke bojovalo 40 mužov, štyria zomreli. Potom prišla porážka, vrátili sme sa domov do dediny a povedali nám, že naša dedina pripadne Azerbajdžancom. Vošiel som do svojho domu a ten bol do poslednej kachličky vyrabovaný, bez okien aj dverí. Všetci moji susedia svoje domy spálili, aby neostali Azerbajdžancom. Ja som to nespravil a dobre som urobil. Naša dedina nám nakoniec zostala. A tak všetci teraz zase opravujú domy a stavajú. Aj školu sme si vypálili,“ lamentuje Sejran.

Dedina sa stala obeťou tragického omylu. Pri vyjednávaní o prímerí a jeho podmienkach totiž Arméni maľovali hraničnú čiaru podľa starších ruských máp. Preto deliacu čiaru zaniesli do mapy zle. Na omyl sa prišlo, až keď dedina horela a obyvatelia z nej – v domnienke, že pripadne nepriateľovi – odchádzali.

Nová hranica s Azerbajdžanom je však hneď za dedinou, mnohí Arméni sa tam už zo strachu nevrátia. „Je ťažké žiť tu, kravy nám utekajú k Azerbajdžancom, prišiel som už o 50 kráv a 10 koní, to je pre mňa životná strata,“ pokračuje Sejran v prázdnom dome, do ktorého zatiaľ dal len okná a dvere.

Keď miestni odišli, začali sem prichádzať Arméni z Arménska a rabovali domy, rúbali stromy, aby protivníkovi nič nezostalo. Sejran sa cíti byť zradený aj vlastnou vládou, ktorá podpísala kapituláciu a stratu 80 percent územia, ktoré predtým Arméni ovládali – teda Karabach a okolité nárazníkové zóny.

„Mali sme bojovať do posledného muža, toto je vlastizrada,“ rozčuľuje sa Sejran, keď pozoruje kolónu ruských vojakov. Po chvíli však aj Sejran priznáva, že nebyť prímeria, prišli by Arméni o úplne celý Karabach. „Rusi to zastavili a zachránili pre Arménov aspoň Stepanakert a pár miest a dedín naokolo.“

„Arménsky národ v Karabachu je na kolenách. Zdecimovaný. Stratili sme viac než 4000 domov, 135 bytoviek, 80 percent územia, prišli sme o desaťtisíce hospodárskych zvierat a 70 percent poľnohospodárskej pôdy,“ hovorí minister poľnohospodárstva Arcachu Ašot Bahšjan. To sú ohromné straty, Karabach bol vždy silno poľnohospodárskou oblasťou a ľudí mimo hlavného mesta živilo prakticky len ich hospodárstvo.

Arméni sú teraz oprávnene nahnevaní na súčasnú vládu, ale aj na predchádzajúce vlády. Najmä v období, keď boli pri moci prezidenti Kočarjan a Sargsjan, bujnela korupcia. A to sa zásadne prejavilo na dezolátnom a zastaranom vybavení arménskej armády.

Oproti tomu na ropu a plyn bohatý Azerbajdžan zbrojil posledných desať rokov za miliardy dolárov. Arménska armáda išla do vojny zúfalo zastaraná a nevybavená, skorumpované vlády neboli schopné sa na vojnu pripraviť. Turecko okrem toho poslalo do Karabachu na pomoc Azerbajdžanu vyše 1000 žoldnierov zo Sýrie a vďaka technickej prevahe boli arménske sklady zbraní a munície rozmetané za pár týždňov. A s nimi tisícky vojakov.

Arméni už ohlásili 5000 mŕtvych vojakov, vojna pritom trvala iba 44 dní. Znamená to 113 mŕtvych mladých mužov na každý deň. A ďalší budú zrejme ešte pribúdať, vláda postupne tieto bolestné čísla spresňuje a zvyšuje. Azerbajdžan potvrdil tri tisícky mŕtvych a zdroje zo Sýrie 516 mŕtvych Sýrčanov. Umierali však nielen vojaci, ale aj civilisti. Ľudskoprávna organizácia Amnesty International potvrdila, že obidve strany sa dopúšťali vojnových zločinov na civilistoch tým, že ostreľovali mestá a dediny. Celkovo rakety na obidvoch stranách zabili 146 mužov, žien a detí.

Azerbajdžanské jednotky navyše umučili a zavraždili 31 arménskych žien a mužov. „Ich telá ruské jednotky a Červený kríž objavujú až v posledných týždňoch. Často sú dobre ukryté. Sú to všetko starší ľudia, ktorí odmietli svoje domy opustiť. Trom mužom sťali hlavu, hlavu odrezali aj jednej staršej žene, jednej žene z dediny Karintag zaživa vyrezali jazyk.

Máme tu prípady, keď ľuďom vydlabali oči, odrezali nosy, uši. Všetko sa teraz vyšetruje. Existuje k tomu aj veľa videí, lebo azerbajdžanské jednotky si väčšinou všetko natáčali,“ potvrdzuje arcašský ombudsman Arsen Saradžan. Zapína počítač a ukazuje fotky zohavených tiel, tela bez hlavy, púšťa videá, ktoré verejnosť ani nemohla vidieť celé. Pravosť videí, na ktorých starým mužom azerbajdžanskí vojaci odrezávajú hlavy, už potvrdili aj organizácie ako Amnesty International či Human Rights Watch. Ďalší 236 Arméni zostávajú v azerbajdžanskom zajatí ako vojnoví zajatci.

Arméni vojnu prehrali, prišli tak o 80 percent územia Karabachu a územia, ktoré zabrali v roku 1994, keď vojnu nad Azerbajdžanom vyhrali. Odvtedy obývali Karabach iba Arméni, azerbajdžanská menšina bola odtiaľ vyhnaná. Teraz sa karta obrátila. Arménsky národ nielenže prišiel o generáciu mladých mužov a tisíce detí o otca. V Náhornom Karabachu teraz zostali rozdelené dediny, sady aj cesty. Pri Martuni sa vyrábalo víno, vychýrený arménsky koňak. Aj na vinársky priemysel mohutne doľahla vojna.

„Vinárstvo nám zostalo, ale viac ako polovica viníc je teraz na azerbajdžanskej strane, takto sme ich stratili,“ hovorí predseda vinárskeho závodu pri meste Martuni Ararat Hayrapetjan.

Z polorozpadnutej plošiny pozerá dolu na trosky kedysi úspešnej vinárskej produkcie. V jednej cisterne je diera, hneď vedľa totiž dopadla bomba. „Závod bombardovali Azerbajdžanci lietadlami Suchoj. Tu tento kráter v zemi, to je ono. Ešteže tu v ten okamih nikto nebol,“ ukazuje na novovzniknuté jazierko. Tohtoročná úroda je stratená, vinou vojny nikto na viniciach pracovať nemohol. A čo bude ďalej? „Začneme s opravami a pokúsime sa všetko znova oživiť. Ale o vinice, ktoré teraz pripadli Azerbajdžancom, sme prišli.“ Pripíja nám desaťročným koňakom. Sklad so súdkami vzácneho moku, našťastie, Suchoje netrafili.

Stratené sady a kravy

„V dedine teraz nemáme vodu, zavreli nám ju Azerovia, preto musíme tu k tejto studni,“ vysvetľuje Aram, starý vojak, ktorý v poslednej vojne bojoval ako dobrovoľník. S hrdosťou ukazuje novú pušku s optikou na zameriavanie cieľa. Dostal ju na fronte ako dar od prezidenta Arcachu Arajika Harutjunjana. A vzal si ju po vojne domov namiesto toho, aby ju odovzdal armáde. Bude sa ešte hodiť.

To si napokon myslí väčšina chlapcov v dedinách, kde sa bránili proti Azerbajdžancom skupinky domobrany, ktoré prišli na pomoc regulárnej armáde. Prehraná vojna je horká pilulka a zahŕňa aj trest v podobe prerušeného vodovodu.

„Desať mojich koní a 30 kráv zostalo na pastvinách, ktoré teraz pripadli Azerbajdžancom, stratil som veľkú časť zdroja obživy našej rodiny,“ sťažuje sa drobný farmár Edik. „Vyše polovica mojich sadov pripadla Azerbajdžanu, už tam nemôžem, zabili by ma,“ dodáva ďalší roľník z dedinky Kharapat. „Ani kravy teraz nemôžem mať, pretože by sa túlali po azerbajdžanskom území. A keby im mali oplotiť výbeh, museli by kupovať krmivo a na to chudobní dedinčania nemajú peniaze.

Ako prejsť na svoje územie?

Ako sa vyrovnať s nanovo rozdelenou krajinou? Hranice už síce stanovili mierové dohody, ktoré sprostredkovali Rusi, ale teraz sa vynárajú nedostatky. Ruské mierové sily obsadili všetky dôležité komunikácie v takzvanom Arcachu, teda Náhornom Karabachu, ktorý zostal Arménom.

Na azerbajdžanskej strane zase operujú tureckí mierotvorcovia. Spojencom Azerbajdžanu v poslednej vojne bolo totiž Turecko, ktoré Azerbajdžancov podporilo vojenskou technikou, bojovými dronmi, ako aj posilami tureckých vojakov, ale aj žoldnierov zo Sýrie. Tým turecký diktátor Erdogan zaplatil cestu aj žold.

Z delenia krajiny vyplýva aj rad komplikácií, predovšetkým sa to týka ciest. Tých nevedie cez Arcach veľa. Napríklad Azerbajdžanci teraz ovládajú Hadrút, ale cesta doň vedie cez arménske územie a mesto Karmir Šuka, ktoré je tiež arménske. Pre Azerbajdžancov je to teda zásadný logistický problém a musia ho nejako vyriešiť – buď sa pokúsiť cestu získať výmenou za niečo (napríklad vojnových zajatcov?), alebo postaviť cestu novú.

Inzercia

Karabach je teraz taký rozorvaný, že Azerbajdžanci a Arméni stratili prístup na svoje územie a budú nútení budovať nové cesty. Aby ich zatiaľ mohli využívať obe strany, sú niektoré cesty pod vojenskou kontrolou ruských mierových síl. Tie síce udržujú mier, bez problémov to však nie je. „Cez našu dedinu teraz jazdia Azerbajdžanci, ktorí mi ukazujú rôzne gestá, že mi odrežú hlavu, musel som sa sťažovať ruskému veliteľovi, aby im to zakázali. Povedal som im, že inak ich zabijem. Rusi to zariadili a je pokoj. Zatiaľ,“ hovorí Sejraz z dedinky Charektar.

Postaviť sa musí aj nový obchvat okolo mesta Šuši, o ktoré sa viedla najväčšia bitka a ktoré azerbajdžanské jednotky dobyli už 8. novembra. Šuši bolo oddávna pre obe strany hlavným historickým mestom Karabachu a Arméni nesú ťažko jeho stratu. Zvlášť keď je z hlavného centra Stepanakertu na dohľad.

V rozdelenej dedine

Zle dopadli aj obyvatelia dedinky Taghavard. Predtým tu žilo 1600 Arménov, viac než polovica teraz o svoje domy prišla. Nová hranica medzi obidvoma znepriatelenými krajinami teraz preťala dedinu na dve polovice. Prechádza medzi polorozpadnutými domami, z ktorých väčšina zíva prázdnotou. Kto by aj chcel bývať pár metrov od pozícií azerbajdžanských vojakov?

Z nich majú arménski civilisti panickú hrôzu. V dedine nie je ani asfaltová cesta, všetko je nesmierne zanedbané. Vládne tu chudoba, človek má pocit, akoby sa vrátil do stredoveku. Naše putovanie naraz ukončí drôt prehradzujúci cestu doslova uprostred dediny, medzi domami. Visí na ňom ceduľa POZOR, NEBEZPEČENSTVO. Nebezpečím sa tu rozumie, že ďalšie územie je už pod kontrolou azerbajdžanských vojakov.

Zastavuje nás dvojica arménskych vojakov, ktorí s kalašnikovmi pochodujú pozdĺž drôtu. „Pozície Azerbajdžancov sú od nás len 100 metrov, vidíme na seba. Cítiť tu napätie, nevieme, či neurobia nejaký výpad,“ hovorí vojak Arman a ukazuje zákop. V blate sa v ňom borí ďalší arménsky vojak na hliadke. Je to jeden z tých mladíkov, ktorí mali tú smolu, že ich vojna zastihla uprostred vojenskej služby.

V Arménsku ňou musí prejsť každý muž a trvá dva roky. Chce niečo povedať, keď sa vtom ozvú z druhej strany salvy výstrelov, zrejme z kalašnikova. „To nič, toto tu máme každý deň, to Azerbajdžanci vraj oslavujú,“ usmeje sa vojak, ale zostáva v strehu.

Dedina už zrejme zostane rozdelená. Na azerbajdžanskej strane zostali sady dedinčanov, vinice a najmä cintorín, kde majú pochovaných svojich blízkych. Teraz tam nemôžu. „Azerbajdžanci by nás zajali alebo rovno zabili, to sa už jednému z nás stalo. Išiel na hrob rodičov a zajali ho, nevieme, čo s ním je. Nevieme, čo bude, denne tu počujeme streľbu, robia to schválne, aby nás zneistili, na psychiku je to strašné,“ hovorí jeden z farmárov Lenser Gabrielyan. Pustým Taghavardem sa len občas nesie krochkanie prasiat či kotkodákanie sliepok, jediná známka života.

Pohraničie bude ešte veľmi horúcou oblasťou, a preto ľudia z obsadených území hľadajú radšej istoty v hlavnom meste Stepanakert. Tam teraz žije o 50 000 ľudí viac ako pred vojnou, prišli sem totiž utečenci z miest a dedín, ktoré teraz pripadli Azerbajdžanu. Ľudia obsadili všetky prázdne byty, hotel aj domov dôchodcov. Keď vchádzame do areálu jedného z nich, namiesto pokojných pohybov strýkov a stareniek s palicami nás víta banda roztatárených detí, ktoré ani chvíľu nevydržia v pokoji. Z domova dôchodcov sa stal utečenecký tábor, teda skôr ubytovňa. Miest je však málo, v miniatúrnych izbách sa tiesnia celé rodiny.

Až padne sneh

„Nemôžeme jesť všetci naraz, pri stolíku sa nepomestíme. Deti robia úlohy na zemi či na posteli a spíme šiesti na troch posteliach. Mala som dva byty, oba zostali v Šuši, ktoré už patrí Azerbajdžanu,“ hovorí 46-ročná Varditež Hakobjanová – arménska samoživiteľka, matka piatich detí. Nad ich bývalým domovom už teraz veje azerbajdžanská a turecká vlajka. Tu v domove dôchodcov dostala pre seba a päť detí jednu izbu. Vybavená je tromi váľandami, maličkým stolíkom, varičom a skriňou. Väčšie byty k dispozícii nie sú, bez domova sa totiž ocitlo 38 000 ľudí.

V hrnci na jednoplatničkovom variči od Červeného kríža medzitým dobuble osem zemiakov, malí chlapci nedočkavo lúpu šupky. „Kde máte riad?“ nechápeme. Pani Hakobjanová siahne pod posteľ a vyberie krabicu, v nej je šesť tanierov, šesť lyžíc, šesť hrnčekov ako z rozprávky o medvedíkovi... Chalani si vložia do misky zemiak, zalejú olejom, sadnú si s tým do rohu postele a jedia. Základné potraviny dostáva Varditež Hakobjanová od Červeného kríža – ICRC, iné organizácie tu nepracujú.

Dvaja zo synov trénujú box a jeden sa snaží hrať na husliach, čo kladie značné nároky na nervovú sústavu všetkých spolubývajúcich. Varditež si na chvíľočku vydýchne len vďaka tomu, že všetky deti chodia do školy. Tie v Náhornom Karabachu začali fungovať krátko po uzavretí prímeria a skončení bojov. Aspoň teda deti neprichádzajú o vzdelanie. Napriek náročným podmienkam sa nikto – pani Varditež ani deti – vlastne na nič nesťažuje. Až na stratu toho najcennejšieho, čo mali, domova. Hakobjanová má paradoxne šťastie, že nemala manžela, aspoň ho teraz nemusí oplakávať ako tisíce iných žien.

Na cintorín v Stepanakerte v Náhornom Karabachu sa znášajú chuchvalce bieleho mokrého snehu. Svojím nánosom o chvíľu pokryjú farebné čerstvé kvety zdobiace desiatky hrobov. Prinášajú však aj úľavu – slzy plačúcich matiek nevidno, strácajú sa v roztápajúcich vločkách. Napred ide stará vojenská sanitka. Vezie rakvu. Za ňou kráča stohlavý dav príbuzných a vojakov. Posledná vojna o Náhorný Karabach sa skončila už pred dvomi mesiacmi, napriek tomu tu ešte stále pochovávajú mŕtvych.

V rakve leží telo plukovníka, ktoré našli až nedávno. Zabil ho bojový dron Bayraktar, jeden z tých, ktoré Azerbajdžanu predalo Turecko. Práve nasadenie novej generácie dronov bolo jednou z príčin porážky Arménov. „Dron nevidíte ani nepočujete, zachytíte ho až dve sekundy pred výbuchom, je to o šťastí. Turecké drony zatiaľ nevie nikto zostreľovať. A s kalašnikovmi sa proti nim bojovať nedá,“ hovorí jeden z vojakov v smútočnom sprievode.

Drony telá vojakov väčšinou rozmetali na kusy, preto bolo potrebné ich pozostatky poslať na identifikáciu a expertízu DNA do hlavného mesta Jerevanu, aby bolo isté, čie pozostatky pochovávajú. To je dlhý proces, preto sa pohreby konajú aj teraz. Po 42-ročnom plukovníkovi zostala manželka a tri dcéry. Usedavo plačú nad rakvou, ktorá pomaly mizne pod nánosmi hliny a milosrdnej bielej pokrývky.

Dokedy tu vydržíme?

Čo hrob, to príbeh vojny, statočnosti, priateľstva. „Tu leží môj manžel a dvaja hroby vedľa neho, tam sú jeho priatelia, s ktorými bojoval a s ktorými tiež zomrel. Všetkých zabil dron na jednom mieste. Na jednom mieste sme ich tiež pochovali,“ hovorí ďalšia vdova, pani Mária, ktorá sem prišla odrhnúť sneh z čerstvých kvetov. Keď hrob zbaví snehovej pokrývky, skloní sa k fotke svojho manžela a pobozká ju. Potom štvrť hodiny stojí a len sa ticho modlí.

Prichádza ju objať ďalšia žena v dlhom kabáte, nesie kyticu červených ruží. Sprevádza ju mladý muž opierajúci sa o chodítko. Nohavice ovísajú okolo dvoch kompletných protéz, s ktorými sa mladík teraz učí chodiť. Jej syn. Šuchce sa pomaly cintorínom a ukazuje matke, kam položiť ružu – tam, kde ležia jeho kamaráti. Z fotografií na hroboch sa usmievajú mladí muži plní života a radosti.

Stovky ľudí sú stále nezvestných. A to je pre ich rodiny azda horší pocit, ako keď majú istotu, že sú mŕtvi. Na hlavnom námestí v Stepanakerte svieti veľká tabuľa s nápisom „Rusko, pomôž nám ich nájsť“. Výzvu v azbuke obklopujú stovky tvárí mladých mužov. Tých, po ktorých nezostali telá, ani sa nevie, či nie sú v azerbajdžanskom zajatí.

Pred tabuľou stojí staršia žena, oči má zapichnuté do fotky vpravo hore. Niečo šepká. Po vráskavej tvári sa gúľajú slzy. „Chodím sem každý deň, každý deň sa na neho pozerám. Už potrebujem nejakú správu, už nemôžem, som vyčerpaná, vlastné myšlienky na to, čo sa s ním mohlo stať, ma zabíjajú. Neviem ani, či je živý alebo mŕtvy. Poslednú správu som od neho dostala 26. októbra, bol na juhu, tam boli najväčšie jatky. Veľmi dobre viem, že tam vojaci umierali po stovkách. Viem to. A kde je môj syn? V nejakom masovom hrobe? Alebo ho mučia v zajatí?“ pýta sa Svetlana. Zvyšky čiernych vlasov halí sivý melír. Končeky prstov sa dotýkajú fotky, hladí syna po tvári. Prichádza k nej iná žena a ticho ju objíme.

Jedinou nádejou pre rodiny, ktoré nevedia nič o osude svojich blízkych, sú teraz práve ruskí vyjednávači. Rusko dohodlo prímerie medzi Arménskom a Azerbajdžanom 9. novembra. Teraz sú v arménskej časti Karabachu nasadení ruskí mierotvorcovia, ktorí zabezpečujú, aby obe strany zachovávali pokoj zbraní. A popri tom zohrávajú aj hlavnú úlohu pri vyjednávaní o prepustení vojnových zajatcov. Podľa dostupných informácií drží Azerbajdžan 236 vojakov i civilistov. 60 ich už prepustili. „Chcú výmenný obchod, výmenu jeden za jedného. Lenže Arménsko nemá čo ponúknuť, my už máme len jedného Azerbajdžanca a jedného Sýrčana, ktorého Azerbajdžanci rovnako nechcú. Držanie vojnových zajatcov je porušovaním ľudských práv. Navyše vieme, že sú kruto mučení,“ komentuje situáciu Karen Ohanjanyan, karabašský aktivista a intelektuál.

Arménska časť Karabachu je teraz plná ľudí, života i detí. V spoločnosti však cítiť smútok, apatiu, sklamanie a umierajúcu nádej, že bude lepšie. Všetci vedia, že jediný, kto ich chráni pred tým, aby ich úplne pohltilo rozpínajúce sa Turecko, sú Rusi. Lenže na ako dlho? A možno mu veriť? Aj to sú otázky, ktoré hýbu spoločnosťou a nútia časť ľudí, aby Karabach opustili. Navždy.

Foto: Lenka Klicperová

Odporúčame