Posledný európsky diktátor: So mnou na večné časy

V Bielorusku v nedeľňajších prezidentských voľbách opäť zvíťazil Alexander Lukašenko. Ale boli to vôbec voľby?

Nie, neboli – Lukašenkova šou, nazvaná prezidentské voľby, dopadla presne tak, ako samotný prezident ohlásil už začiatkom októbra. Pre bieloruskú oficiálnu tlačovú agentúru Belapan povedal, že silný prezident musí mať nad 80 percent. A tak sa aj stalo. Lukašenko sa tentoraz rozhodol, že si udelí zatiaľ najvyšší volebný úspech od začiatku svojej vlády v roku 1994, až 83,49 percenta. Jedinej opozičnej kandidátke Tatiane Karatkievič „pridelil“ 4,42 percenta. Pritom nezávislí pozorovatelia odhadujú, že jej úspech mohol byť minimálne niekde pri začiatku dvojciferného čísla. Na toto malé percento „cukru“ by mala bieloruská opozícia a Západ odpovedať dobre premysleným „bičom“. Ale kto by na to pomyslel dnes, v ére vojnového konfliktu na Ukrajine?

Napriek sankciám sa pred dvoma rokmi pod taktovkou najstaršieho Lukašenkovho syna dokonca Bielorusom podarilo usporiadať svetový pohár v ľadovom hokeji. Zdieľať

Navyše, tieto voľby prebehli oveľa pokojnejšie ako tie predošlé v roku 2010, keď ozbrojené zložky masovo potlačili davy ľudí, ktorí prišli vyjadriť nespokojnosť s vedením svojej krajiny. Povolebná demonštrácia pred piatimi rokmi sa skončila stovkami zatknutých a desiatkami odsúdených, medzi nimi aj všetkých siedmich opozičných prezidentských kandidátov. Teraz bol v Lukašenkovej ríši pokoj: apatickí ľudia, nízka volebná účasť, rozdrobená opozícia, ktorá ani nešla do boja. Dôvodom pasivity bol aj strach pred agentmi provokatérmi a opakovaním scenára z roku 2010, možno ešte s horším koncom.

Hokej po bielorusky

Pred voľbami 2010 sa Lukašenko správal ako dobrý chlapec a EÚ mu pomaly začínala veriť, že v Bielorusku sa schyľuje aspoň k obmedzenej demokratizácii. Po voľbách v roku 2010 a následných represáliách EÚ pritvrdila a pristúpila k ekonomickým a politickým sankciám voči predstaviteľom režimu a im blízkym firmám. Principiálnosť tohto kroku však narúšal nerovný meter EÚ voči iným krajinám. Kým sankcionovaný Lukašenko bol stále častovaný v médiách ako „posledný európsky diktátor“, Azerbajdžan sa tešil partnerskému vzťahu s Úniou. Pritom dynastia Aliyev v tom čase mala a stále má na konte omnoho vyššie počty politických väzňov ako Bielorusko.

Bieloruský prezident sa zúčastňuhe na voľbách, po ktorých opäť pokračuje na čele krajiny. Foto – TASR

Napriek sankciám sa pred dvoma rokmi pod taktovkou najstaršieho Lukašenkovho syna dokonca Bielorusom podarilo usporiadať svetový pohár v ľadovom hokeji. Nepomohli ani iniciatívy na bojkot zo strany mimovládnych organizácií a niektorých európskych lídrov, okrem iných aj Petra Šťastného. Hoci hry sprevádzal nárast represálií voči vlastnému obyvateľstvu, tribúny nezívali prázdnotou a aj naše médiá akoby šetrili kritikou politickej klímy hier. Skôr sa zdalo, že boli unesené poriadkom a neočakávanými organizačnými schopnosťami prezidentskej mašinérie. Ako by aj nie, veď má už 21-ročnú prax a sovietsku výučbu.

Bieloruská duša: mohlo by byť aj horšie 

Väčšina Bielorusov má k domácej aj k zahraničnej politike veľmi pragmatický prístup, čo dlhodobo ukazujú prieskumy verejnej mienky. Na jednej strane podľa odhadov okolo 72 percent obyvateľov (Melyantsou a Artsimenka) si prioritne želá ekonomické reformy, no nie za cenu sociálnych výhod, ktoré im zabezpečuje Lukašenkova vláda. Je ťažké zistiť, do akej miery je tento pragmatizmus mentálnym dedičstvom sovietskeho človeka a už 21 rokov trvajúcej vlády Lukašenka a ním ovládanej spoločnosti.

Prispieť k nemu však mohla aj nevyrovnaná európska politika a, samozrejme, všetko premosťujúce ekonomické „istoty“, ktoré Lukašenkovmu režimu zaisťuje Rusko. Práve vďaka nim sa Bielorusi dlhodobo tešili vyššej životnej úrovni než susedné Rusko alebo Ukrajina bez toho, aby museli prechádzať tvrdými ekonomickými reformami ako Litva alebo Lotyšsko. Okrem toho si štátom riadené médiá veľmi podrobne všímajú všetky ďalšie problémy, s ktorými sa boria obyvatelia Únie.

Túto výhodnú pozíciu, ktorá bola výsledkom Lukašenkovej šikovnej hry medzi Ruskom a EÚ, narušili pred niekoľkými rokmi Únia aj Rusko – Únia tým, že zastavila financovanie všetkých vládnych projektov, a Rusko tým, že utlmilo svoju štedrosť. Zdalo sa, že následný dramatický pokles životnej úrovne rozvráti akýsi tichý sociálny pakt medzi režimom a podstatnou časťou obyvateľstva a prinesie zmeny. Vtedy však prišiel ukrajinský Majdan, pád Janukoviča, okupácia Krymu a vojnový konflikt vo východnej časti Ukrajiny. A malá nádej na zmeny v Bielorusku sa rozplynula.

Väčšina Bielorusov má k domácej aj k zahraničnej politike veľmi pragmatický prístup, čo dlhodobo ukazujú prieskumy verejnej mienky. Zdieľať

Ani bieloruská opozícia, ani dosť ťažko ekonomicky skúšaná väčšina Bielorusov nechce vidieť post-majdanský scenár vo svojej krajine. A zdá sa, že stále veľké percento obyvateľov je ochotné za to zaplatiť hlasom Lukašenkovi. Ten si je toho dobre vedomý a tento pud sebazáchovy podporuje pre menšie zlo malými ústupkami voči opozícii a ukazovaním svalov ako na Západ, tak na Východ. V máji 2015 napríklad pohrdol účasťou na eurosamite Východného partnerstva, keď dostal pozvanie napriek tomu, že európske sankcie voči Bielorusku zahrnujú zákaz vstupu na územie EÚ viacerým predstaviteľom režimu vrátane neho samotného. Počas samitu tiež odkázal, že jeho zástupca nepodpíše záverečné vyhlásenie, pokiaľ tam bude zmienka o nelegitímnej okupácii Krymu Ruskom.

V lete urobil ústupok opozícii a potešil medzinárodné spoločenstvo, keď nečakane prepustil všetkých politických väzňov. Minulý týždeň zas ukázal silu voči Putinovi, keď v médiách vyhlásil, že ruská letecká základňa sa v Bielorusku stavať nebude. Kremeľ na to ani nereagoval, lebo na jednej strane vie, že keď bude chcieť, základňa sa stavať bude, a na strane druhej im táto Lukašenkova taktika voči Bielorusom a Západu vyhovuje. Dlhodobo zabezpečuje stálosť ich vplyvu a to je nadovšetko dôležité najmä v dobe, keď sa Rusko prioritne angažuje inde.

Zatúži sovietsky človek po slobode?

Možno v snahe zabrániť scenáru z roku 2010 vyslala Európska únia ešte pred voľbami signál, že zvažuje na niekoľko mesiacov prerušiť sankcie voči asi dvom stovkám predstaviteľov vlády vrátane Lukašenka a jemu blízkych podnikateľov. Ak Únia upustí od sankcií, a to po dokázateľne zmanipulovaných voľbách, len kvôli tomu, že opozícia neskončila za mrežami, riskuje stratu akejkoľvek kredibility. Nehovoriac už o tom, že to bude len nahrávka do kariet mediálnej protieurópskej manipulácii v krajine. Politika sankcií však sama osebe nebude fungovať, ak sa nezmení sovietsky človek a sám nezatúži po slobode. K takejto premene dostalo Bielorusko obrovskú vzpruhu v podobe tohoročnej Nobelovej ceny za literatúru, ktorú získala „kronikárka sovietskej duše“, bieloruská spisovateľka a novinárka Svetlana Alexievič. Na záver teda aspoň jedna dobrá správa.

Foto: TASR

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo