Slovensko potrebuje nového Korca

Tento článok, ktorý pôvodne vyšiel v júli, vybral Jaroslav Daniška ako svoj najdôležitejší v uplynulom roku: „Tento text som napísal ešte pred smrťou kardinála Korca, ale neviem sa ubrániť pocitu, že teraz pôsobí ešte naliehavejšie.“

 

Kardinál Ján Chryzostom Korec na benefičnom koncerte v septembri 2009. Foto: TASR/Henrich Mišovič

Hlavným celebrantom na levočskej púti bol tento rok krakovský kardinál Stanislaw Dziwisz, minulý rok kardinál Tomko. V Šaštíne pred rokom opäť Tomko, rok pred ním vladyka Cyril Vasiľ. V Nitre bol minulý rok hlavným celebrantom lublinský arcibiskup Stanislaw Budzik.

Ak to trochu zjednodušíme, tak možno povedať, že pri väčšine veľkých pútí na Slovensku sú hlavnými celebrantmi buď slovenskí biskupi z cudziny (Tomko, Vasiľ), alebo zahraniční hostia (okrem vyššie spomínaných biskupov aj Chistoph Schönborn, Péter Erdő či Franc Rode).

Je na tom niečo sympatické, ukazuje to otvorenosť slovenskej cirkvi. Tak trochu to však otvára aj inú otázku: Nechýba slovenskej katolíckej cirkvi líder? A ak áno, prečo je to tak?

Vráťme sa najskôr trochu do minulosti. Keď vo februári 1990 pápež Ján Pavol II. vymenoval Jána Chryzostoma Korca za sídelného nitrianskeho biskupa, bol to moment veľkého triumfu. Korec bol za biskupa tajne vysvätený takmer 40 rokov predtým, ešte ako 27-ročný mladík. A za celý ten čas nezlyhal: bolo to teda jedno z najdôležitejších rozhodnutí, ku ktorým v tajnej cirkvi došlo.

Korec sa stal legendou. Jeho autorita vďaka biskupovi Hnilicovi, ktorý ho odvážne vysvätil za biskupa, a teda spravil z neho vodcu tajnej cirkvi, ale aj vďaka insígniám od pápeža Pavla VI., bola takpovediac „zhora“ a Korec sa tešil rastúcemu rešpektu. Keď po návrate na slobodu biskup Korec v 70. a 80. rokoch prijal rolu advokáta prenasledovaných a zosmiešňovaných veriacich, bolo to všetkým jasné.

Ján Pavol II. mu preto vo februári 1990, a tiež o rok neskôr, keď ho vymenoval za kardinála, dal niečo, čo si podľa väčšiny tunajších veriacich zaslúžil. Korec bol prirodzený vodca slovenskej cirkvi. Keď prepukli spory kvôli Mečiarovi a nacionalizmu, kardinál Korec sa dostal do sporu napríklad s banskobystrickým biskupom Rudolfom Balážom. Neboli to jednoduché časy, ale opäť platilo, že medzi biskupmi boli vodcovské osobnosti, ktoré zviedli pred verejnosťou spor, čo malo svoj zmysel. (Aj keď rovnako platí, že niektoré iné spory zmysel nemali a jeden vážny spor s biskupom Sokolom zase chýbal.)

"Pozitívom je, že medzi biskupmi je menej sporov. Negatívom je, že slovenskej cirkvi chýba líder."

Zdieľať

Po odchode tejto generácie biskupov je všetko inak. Dvojnásobne to platí po odvolaní arcibiskupa Bezáka. Bratislavský arcibiskup Zvolenský - v rozpore s tým, ako ho vníma časť verejnosti - odmietol viesť spor s Róbertom Bezákom, stiahol sa a tak trochu rezignoval aj na rolu lídra slovenskej cirkvi. Lepšie povedané, na rozdiel od individuálneho vedenia uprednostňuje kolektívne vedenie.

Pozitívom je, že medzi biskupmi je podstatne menej sporov (minimálne navonok), čo platilo napriek všetkému aj do odvolania arcibiskupa Bezáka. Negatívom je, že slovenskej cirkvi chýba líder, ktorý si je vedomý svojej roly a spoločenskej zodpovednosti. Zároveň možno povedať, že slovenská cirkev sa tým líši nielen od českej, maďarskej, poľskej či rakúskej, ale tak trochu vybočuje aj z vlastnej tradície za uplynulé storočie.

A hoci sa dnes môže zdať, že to až také dôležité nie je, opak je pravdou. Už preto, že veľkí biskupi dokázali veriacich nielen zastupovať, ale aj mobilizovať. V čase silnejúcej sekularizácie to môže byť dôležitejšie ako inokedy.

Jaroslav Daniška
Foto: TASR/Henrich Mišovič

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo