Útok na Sýriu nemusí vyvolať len ďalšie zbytočné krviprelievanie či veľkú humanitárnu krízu, ale aj opätovné rozšírenie džihádu vo svete. S predchádzaním prípadných teroristických útokov sa skloňuje aj možnosť repatriácie bojovníkov.

Krátky exkurz na úvod

Po tom, čo americký prezident Donald Trump nariadil stiahnutie amerických jednotiek z hranice na severovýchode Sýrie, získalo Turecko pomyselnú zelenú na to, aby mohlo začať vojenskú operáciu v danej oblasti.

Podľa slov tureckých predstaviteľov majú byť útoky cielené len na extrémistov z Islamského štátu a kurdské milície kvôli údajnému napojeniu na zakázanú opozičnú Stranu kurdských pracujúcich, ktorú Ankara označuje za teroristickú skupinu.

Turecký prezident Erdogan plánuje touto ofenzívou vytvoriť akúsi „bezpečnú zónu“ pozdĺž turecko-sýrskej hranice, ktorá má ísť až do hĺbky 32 kilometrov. Do tejto zóny chce neskôr umiestniť veľkú časť z približne 3,6 milióna utečencov nachádzajúcich sa v Turecku, predovšetkým Sýrčanov, pričom však väčšina z nich z danej oblasti nepochádza. Nehovoriac o tom, že daná oblasť je bez infraštruktúry, predovšetkým púštneho charakteru, teda nehostinného pre bývanie.

Mapa znázorňujúca navrhovanú operáciu Turecka v Sýrii. FOTO TASR/AP

Kurdské jednotky boli zároveň kľúčovým spojencom Spojených štátov a ďalších západných mocností v päťročnej bitke s džihádistickou teroristickou organizáciou Islamský štát, ktorá sa na danom území (zahrnujúc aj regióny susedného Iraku) snažila o vytvorenie samozvaného kalifátu.

Kurdské Sýrske demokratické sily tento boj stál aj nemalú obetu – hovorí sa o približne jedenástich tisícoch padlých bojovníkov. Ankara je preto dnes obviňovaná, že svojou ofenzívou v severnej Sýrii ohrozuje krehkú stabilitu vratkého regiónu, no tiež boj proti Islamskému štátu, ktorý síce bol výrazne potlačený, ale ešte stále nie celkom porazený.

Darček pre Islamský štát

Na sýrskom území, na ktoré turecké jednotky už niekoľko dní útočia, sa však nachádza aj niekoľko utečeneckých táborov a provizórnych väzníc, v ktorých je zadržiavaných vyše stotisíc bojovníkov Islamského štátu aj s ich rodinami (matky s deťmi sú držané oddelene). Tých v súčasnosti strážia práve miestni Kurdi, ktorí sú momentálne pod paľbou tureckých jednotiek.

V niektorých prípadoch ide z dôvodu obrovského množstva väzňov naozaj len o provizórne zariadenia, ktoré sú preplnené a vznikli z bývalých škôl či starých vládnych budov. Väčšina týchto väzníc leží neďaleko hranice a ďalšia časť hlbšie vo vnútrozemí.

Kurdské sily, ktoré spolu s USA dobyli späť od Islamského štátu obrovské oblasti na východe Sýrie, už skôr varovali, že zrejme nebudú schopné strážiť zadržiavacie zariadenia s tisíckami militantov IS, pretože sa musia sústrediť na boj proti postupujúcim tureckým silám. Rovnako varovali, že turecké útoky môžu zvrátiť úspešné úsilie o definitívnu porážku IS a viesť tak k návratu jeho vodcov z hlbín púštnych úkrytov.

Práve nedeľný únik vyše 800 stúpencov Islamského štátu z utečeneckého tábora v meste Ajn Ísá po tureckých náletoch tak naplno ukázal, že Kurdi nedokážu zároveň strážiť islamistických radikálov a aj sa brániť proti tureckým útokom.

Hoci Erdogan tvrdí, že Turecko prevezme zodpovednosť za tieto zariadenia v oblasti a bude brániť tomu, aby IS opäť získal podporu v regióne, už len z jeho prvých vojenských krokov možno povedať, že bezpečnosť väzníc a zadržiavanie radikálov určite nebude najvyššou prioritou Turecka. Nezabúdajúc na fakt, že práve cez turecké hranice prichádzali na územie samozvaného Islamského štátu stúpenci kalifátu z celého sveta, čomu Turci nebránili a dokonca daný režim podporovali, keď s ním aj de facto obchodovali.

Svedčí o tom aj tweet hovorcu kurdských síl Mustafa Balího, ktorý už minulú stredu krátko po začatí tureckej ofenzívy napísal, že medzi prvými cieľmi Turecka boli lokality v blízkosti väzníc so zadržanými bojovníkmi IS.

I keď ešte minulý týždeň americký prezident Donald Trump vyhlásil, že niektorí z najnebezpečnejších väzňov Islamského štátu boli presťahovaní a umiestnení do bezpečných oblastí, ťažko týmto vyjadrením upokojiť súčasnú situáciu.

Továreň na výrobu ďalšej generácie extrémistov

Problémom sú aj tábory, v ktorých sú umiestnené ženy bojovníkov so svojimi deťmi. Tisíce z nich v súčasnosti žijú v neľudských podmienkach, v ktorých dochádza k ich ďalšej radikalizácii. Príkladom je zadržiavací tábor al-Hol s vyše 75-tisíc ľuďmi, z ktorých najmenej 12-tisíc tvoria manželky a deti európskych teroristických bojovníkov. Väčšina obyvateľov tábora naďalej žije podľa pravidiel kalifátu a zostáva tak nebezpečná pre svoje okolie.

Pretečené latríny, odpadové vody zatekajúce do potrhaných stanov, akútna podvýživa detí či časté hnačky a infekčné ochorenia sú podľa humanitárnych pracovníkov na každodennom poriadku. Zároveň ide o podmienky, ktoré len napomáhajú ďalšiu radikalizáciu.

Ženy oblečené v nikáboch stojace v rade na humanitárnu pomoc v tábore al-Hol v Sýrii. FOTO TASR/AP

Ženy pridržiavajúce sa extrémistickej ideológie Islamského štátu dokonca vypaľujú stany tým, ktorých považujú za neveriacich. Známy je tiež prípad, keď sfanatizované ženy zabili 14-ročné dievča za to, že údajne nemala oblečený nikáb. Kurdi, ktorí tábor spravujú, ho prirovnávajú k tikajúcej časovanej bombe.

„Tieto deti vychovávané vo viere a praktikách Islamského štátu nesú svoju stigmu. Ďalšia generácia môže byť jeho najtrvalejším dedičstvom,“ varovala vo svojom článku pre Foreign Policy Robin Wrightová, ktorá upozornila na to, že v táboroch vyrastajú deti bez budúcnosti, aj vďaka čomu sa medzi nimi prehlbujú myšlienky podporujúce ideológiu Islamského štátu.

Prečo sa problém islamistických bojovníkov týka aj Európy?

Hoci drvivá väčšina džihádistov pochádza najmä zo Sýrie a susedného Iraku, spomedzi približne 12-tisíc súčasne väznených teroristických bojovníkov v danej oblasti severovýchodnej Sýrie je okolo dvetisíc pôvodom zo zahraničia. Či už z okolitých štátov, z Ruska, USA, Kanady, Austrálie, no veľká časť z nich pochádza aj z niekoľkých krajín Európy, ako napríklad Belgicko, Nemecko, Francúzsko či Kosovo.

Napríklad v uplynulých rokoch odišlo zo Švédska bojovať za Islamský štát (teda na územie Sýrie a Iraku) okolo 300 ľudí, z malého Belgicka približne 500, z Veľkej Británie a Nemecka v oboch prípadoch vyše 700 ľudí a z Francúzska dokonca viac ako 900 občanov. Mnohé údaje však dnes už nie sú aktuálne a celkové čísla môžu byť o desiatky či stovky vyššie.

Sýrske demokratické sily však už dlhšie žiadajú medzinárodné spoločenstvo, a teda aj európske štáty, aby si vzalo späť svojich občanov a vykonali tak ich repatriáciu. Sýria a ani Irak totiž nemajú dostatočnú kapacitu dlhodobo zadržiavať či stíhať okrem svojich aj cudzích vojnových zajatcov.

Ak už však dôjde k stíhaniu, zväčša sú európski stúpenci Islamského štátu kvôli súdnemu a politickému vákuu v severnej Sýrii premiestňovaní do Iraku, kde prebiehajú súdne procesy nespĺňajúce medzinárodné normy. Neraz sú tak európski občania odsúdení bez právnikov v súdnych konaniach trvajúcich len pár minút, pričom pre danú krajinu nie je prekvapením, ak sa to skončí trestom smrti.

I keď sa zdá, že Európe prísne súdy s bývalými džihádistami vyhovujú, procesom repatriácie by sa zabezpečil odsun týchto bojovníkov späť do krajín pôvodu, ich postavenie sa pred súd daného štátu a následný spravodlivý proces. Na európske krajiny v tejto veci aktívne nalieha aj americký prezident Donald Trump.

To, že západné krajiny doteraz repatriovali len veľmi málo svojich štátnych príslušníkov z táborov v Sýrii a Iraku, je fakt. V zásade však väčšina európskych krajín týchto občanov dlhodobo odmieta (okrem Kosova, ktoré ako jediné prijalo 110 svojich občanov, najmä žien a detí) a vo všeobecnosti sa zdráha akokoľvek uľahčovať ich repatriáciu.

Západ zápasí aj s tým, čo urobiť s manželkami a deťmi svojich občanov podozrivých zo vstupu do radov Islamského štátu. Svedčí o tom aj počet repatriovaných sirôt európskymi krajinami, ktorý sa pohybuje v rozmedzí jednociferných čísiel a len v ojedinelých prípadoch presahuje v nejakom európskom štáte číslo 20. Pri pohľade na to, v akých životných a ideologických podmienkach vyrastajú deti džihádistických bojovníkov, je však rovnako nebezpečná aj nečinnosť a nezáujem o ne.

V čom je problém repatriácie

Najväčším problémom Európy je predovšetkým koncepčná nepripravenosť na návrat svojich občanov. Nejde len o dôvod bezpečnosti, ale aj nedostatok domácich programov na rehabilitáciu, deradikalizáciu a reintegráciu detí predtým vychovávaných v aparáte Islamského štátu. Nehovoriac o dospelých členoch tohto militantného zoskupenia.

Navrátenie členov Islamského štátu by tiež mohlo odhaliť slabosť európskeho súdnictva. Pre nedostatok dôkazov by mohlo dôjsť ku krátkym trestom odňatia slobody pre bývalých prívržencov IS.

Ako sa spomína aj v reportáži spravodajského serveru Euronews, problém spočíva aj v oblasti medzinárodného práva, ktoré nariaďuje, že iba osoby zodpovedné za trestné činy môžu byť potrestané po spravodlivom súdnom konaní s cieľom určiť individuálnu vinu.

Pre krajiny tak môže byť veľmi ťažké právne dokázať, že sa podozriví bojovníci zúčastnili na boji. A v prípade žien, ktoré síce neboli v prvej línii, no výrazne pomáhali v pozadí celého kolosu, to je ešte ťažšie.

Podobne ako v prípade prijímania utečencov, aj repatriácia európskych džihádistických bojovníkov je veľkou politickou témou, pri ktorej je verejná mienka zásadne naklonená na stranu ich neprijímania. Prieskum verejnej mienky vo Francúzsku vykonaný spoločnosťou Odoxa ukázal, že až 89 percent opýtaných je proti návratu dospelých džihádistov a 67 percent proti repatriácii ich detí.

Zákonodarcovia sa verejnej mienke pri takýchto číslach logicky ani neodvážia vzdorovať. A ak by náhodou došlo v krajine k teroristickému útoku spáchanému repatriovaným bojovníkom, pre danú vládu, ktorá návrat bojovníka zabezpečila, by to malo zdrvujúce následky.

Faktom je aj to, že militanti po svojom návrate často páchajú násilné trestné činy a sú schopní vytvoriť spiace militantné bunky a naplánovať ďalšie teroristické útoky, i keď po svojom návrate prechádzajú procesom reintegrácie a sú pod drobnohľadom miestnych spravodajských služieb.

V spojitosti so súčasnou situáciou uviaznutých bojovníkov v nestabilných väzniciach severovýchodnej Sýrie sa však vynára aj problém väčšej radikalizácie a indoktrinácie týchto islamistov v prostredí ďalších džihádistov. Pilar Cebrián vo svojom texte pre Foreign Policy opisuje prípad Belgičana Oussama Atara, ktorého zahraničné väzenie hlbšie prepojilo s extrémistickou ideológiou a v závere prispelo k rozšíreniu medzinárodného terorizmu.

Atar bojoval v roku 2004 v Iraku v radoch al-Káidy. Po roku však skončil vo väzení, kde s budúcimi zakladateľmi Islamského štátu strávil ďalších sedem rokov. Pravdepodobne na tomto mieste vzniklo aj ich prepojenie, ktoré neskôr využil počas dvoch z najkrvavejších teroristických útokov Islamského štátu na európskej pôde (v Paríži a v Bruseli). Cebrián sa v texte zamýšľa, či by k tomu došlo, aj keby bol z Iraku hneď poslaný späť do Belgicka a tam postavený pred súd.

Protestujúci na demonštrácii v Paríži za podporu Kurdov počas tureckej ofenzívy v severovýchodnej Sýrii nesúci transparent „Erdogan = IS“. FOTO TASR/AP

Európa musí konať

Akokoľvek, spiace bunky IS už pred súčasnou tureckou ofenzívou zostávali veľkou hrozbou a zároveň výzvou nielen pre danú oblasť. V dnešnej napätej a nestabilnej situácii v severovýchodnej Sýrii však existuje reálne riziko, že džihádisti uniknú z Kurdmi strážených väzníc a budú mať možnosť vrátiť sa okrem bojiska aj do Európy, kde budú mať jedinečnú šancu v duchu zvrátenej extrémistickej ideológie opäť napáchať obrovské škody.

Džihádistom sa totiž po začatí tureckej ofenzívy ponúka neodolateľná príležitosť opätovne zasiahnuť tak ako v regióne aj vo svete. Odborníci OSN odhadujú, že prestávka v medzinárodných teroristických útokoch pod hlavičkou islamistických skupín by sa mohla skončiť už pred koncom tohto roka, pretože vodcovia Islamského štátu sa už stihli adaptovať na nové pomery.

Situácia si vyžaduje okamžitú potrebu premyslených a účinných krokov na riešenie statusu zadržiavaných prívržencov IS na Kurdmi kontrolovaných územiach. Kurdi, ktorí prišli o tisíce svojich bojovníkov, však dnes zostávajú bez spojencov.

Aj napriek tomu sa od nich naďalej očakáva, že budú zadržiavať tých najnežiadanejších na svete, no pri razancii tureckých vpádov ťažko dúfať v rovnaké nasadenie Kurdov v strážení celosvetovej hrozby. Boje s IS už raz zničili časti Iraku a Sýrie, zdá sa však, že história sa môže znova zopakovať. Európa sa preto musí minimálne za Kurdov postaviť, ak naďalej očakáva, že budú plniť svoju úlohu chrániť svet pred bojovníkmi Islamského štátu. Či už nadviazaním nových spojenectiev alebo prehodnotením tých starých.