Benešove „lajstre“ a slovenský „soráč“

Keď sa u nás začne znovu hovoriť o odpustení a prepáčení viny, nezabudnime pripomenúť našim politikom, aby vec posunuli do kvalitnej podoby.

Nezameniteľný pocit môže získať každý, kto vníma posledné udalosti okolo maďarsko-slovenského „odpustenia“.

Nie som historik, ani Maďar a ani nacionalista. Nebývam na grúňoch, ani na Žitnom polostrove. Nevolil som Slotu, ani Bugára... A možno práve preto mi je to, čo sa deje v posledných dňoch okolo Dunaja, vtipné. Poďme ale poporiadku...

Ujma. To je fakt zlá vec. Bolesť, ktorú si naši Slováci a ich Maďari (ale aj ich Slováci a naši Maďari) spôsobili, je ešte stále akoby cítiť. Jej pachuť však stále oživujú extrémisti, a to z radov politikov i tých nižšie postavených. Z jednej i z druhej strany Dunaja. Namiesto toho, aby o histórii a krivdách rozprávali historici, niekto tu vykrikuje „sedliacke“ pojmy a dojmy z histórie nedávnej sú potom zakomponované do akože objektívnych noriem. Načo si čítať dejepis a skúmať minulosť, keď to národní politici povedia jasne a zrozumiteľne?

Druhá strana sa tiež nemá čím chváliť, tak v Maďarsku, ale v poslednom čase aj u nás. O spoločnej minulosti nám (ale aj im) rozprávajú tí „najfundovanejší“. Rozum a jeho nositelia sa strácajú niekde na dne Dunaja...

A potom tá osudová chvíľa, keď to vyzerá až príliš historicky, keď sa ukazuje milosrdný precedens odpustenia a akéhosi zaťatia zubov... Vtedy príde niekto a povie, že to utrpenie sa nedá porovnať, a preto je to blbosť.

A Národná rada spraví blbosť ešte väčšiu. Rozum sa opäť utopil niekde v lužných lesoch...

Nasleduje diplomacia so zaťatými zubami, zvyšovanie napätia a nepríjemné vysvetľovania.

Ak Slováci nedozreli k odpusteniu, je to kolektívna chyba. Ak odpustenie nedokážu presadiť len politici, je to kolektívna hanba.

Pavol Rábara

Foto: www.sxc.hu

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho na