Statočnosť spojená s pokorou. Otec slovenských dominikánov má sto rokov

Keď sme vo Zvolene tesne pred omšou rozbalili veľkorozmernú fotografiu Timoteja Križku zapožičanú z výstavy Pokojní v nepokoji, odkryla sa dobrotivá usmievavá tvár v mníšskej kapucni, ktorá vniesla pokoj do ruchu pred začatím organizačne náročnej akcie, akou bola oslava stých narodenín pátra Akvinasa Juraja Gaburu OP. V tvári a očiach človeka býva zapísaný životný príbeh – ten Akvinasov, ktorý začal 17. januára 1915, bol viac ako dobrodružný.

Narodil sa v dome takmer na brehu rieky Oravy, v dedinke, ktorá dnes už nestojí: z Veľkého Bysterca v Dolnom Kubíne neostala len zvonica, ale aj živý zvon Božieho hlasu – brat z Rehole kazateľov – Akvinas. Jeho otec Jozef nebol doma, keď sa narodil, práve slúžil ako námorný vojak rakúsko-uhorskej flotily a ako námorník zažil toľko neuveriteľných udalostí, že keď ich rozprával manželovi svojej netere, spisovateľovi Milovi Urbanovi, povedal mu, že by sa z toho dal napísať celý román.

V školskej lavici s Gustávom Husákom

Jozefova neskoršia práca rušňovodiča akoby predznamenala nespočetné vlakové či iné apoštolské cesty jeho syna Juraja – Akvinasa ako potulného kazateľa, ktorý hnaný súcitom sv. Dominika putuje za človekom. Putovanie mu bolo blízke vlastne už od mladosti – každý deň ráno o 4.45 išiel pešo z okraja vtedajšej Bratislavy, kde rodičia postavili dom, až do františkánskeho kostola v historickom centre, aby tu miništroval pri svätej omši a po raňajkách s frátrom Jukundiánom mohol zasadnúť do školských lavíc gymnázia na Grösslingovej ulici spolu s budúcim prezidentom Gustávom Husákom, či s hudobným skladateľom Deziderom Kardošom. Po maturite v roku 1933 ide ďalej – prekračuje životné horizonty odchodom do Olomouca, aby tu nadchnutý spojením kontemplácie, štúdia a apoštolátu, stredovekej hĺbky a modernej pružnosti, dal všetko – celého seba – pre tento dominikánsky ideál.

"Statočnosť spojená s pokorou, to je opravdivý obraz duchovnej postavy a to je otec Akvinas."

Zdieľať

Počas omše, ktorú v deň Akvinasovych stých narodenín celebroval kardinál Dominik Duka OP, nám čierna tabuľa so zlatými písmenami, ktorú požehnal, pripomenula, že Akvinas ako mladý kňaz prišiel v roku 1939 do Trenčína, kde spolu s ďalšími slovenskými bratmi za desať rokov rozvinul to, na čo Trenčania nezabudli ani po sedemdesiatich piatich rokoch. Pochopili sme prečo – ako  sa sami stále presviedčame a ako zdôraznil pražský arcibiskup Dominik, Akvinasov blízky spolupracovník pri ilegálnej obnove dominikánskej rehole v komunistickom Česko-Slovensku, „statočnosť spojená s pokorou, to je opravdivý obraz duchovnej postavy a to je otec Akvinas.“ A taká osobnosť priťahuje. Zaneprázdnený kardinál neváhal precestovať celú noc vlakom, aby ráno vystúpil vo Zvolene a bol pri svojom bratovi Akvinasovi v deň jeho jubilea.

Trestanec

To, čo sa s Božou pomocou darí, o čo sa úspešne usilujeme a v čo veríme, musí sa skôr či neskôr overiť v skúške – tá Akvinasova bola doslova skúškou ohňom, ale ukázalo sa, že naozaj sa v nej tavilo zlato. Plný plánov, mužnej sily a apoštolského zápalu, práve vtedy, keď človek pred štyridsiatkou môže urobiť toho najviac, zrazu stratil akúkoľvek perspektívu – 22. novembra 1952 bol odsúdený na doživotie – všetko je náhle zmarené. A to len preto, že bol verný kňazskej službe a vyslúžil sviatosť zmierenia príslušníkom protikomunistickej Bielej légie. V skúške našiel hrdinskú solidaritu v rodine Pavla Kováča v Dlhej na Orave, ktorá za to, že ho skrývala, utrpela ťažké bolestné rany – roky väzenia alebo tvrdé postihy pre otca, matku a ich dve dcéry. Sestry Mária Mičáňová a Anna Daňková, rod. Kováčové tiež prišli do Zvolena na Akvinasovu storočnicu. Prijať osobne stovky gratulantov staručký otec Akvinas nemohol, vyčerpaný musel už odísť a tak sa sestry k bratovi Akvinasovi ani nemohli dostať. Ale ony si zaslúžia výnimku – zaviedol som ich k nemu do kláštora. Radosť bola veľká a obojstranná.

Ešte v časoch slobody rozpálila Akvinasovo srdce nádherná myšlienka s dôverou sa odovzdať do Božej vôle, nech by dopustila čokoľvek, v duchu francúzskeho dominikána-mystika Alexandra Pinyho. Čo dopustí, naznačila mu už vopred stigmatizovaná Nemka Terézia Neumannová, ktorej posielal kňazské požehnanie a ona ho cítila. V hraničnej bezvýchodiskovej situácii, celkom opustený v oravských lesoch, sa celkom a bezvýhradne v duchu odovzdal do Božích rúk, 26. septembra 1952 sa prihlásil na policajnej stanici a tým začali jeho životné väzenské exercície. Prijatie doživotnej straty vonkajšej slobody prehĺbilo v ňom vnútornú slobodu, ktorú človeku nemôže nik vziať.

Dominikánom bez výnimky

No Boh prekvapí často práve vtedy, keď sa zdá, že sa nič nemení ani nezmení. Ako to dopadlo, naznačuje citát zo záveru knihy Jób na spomienkovom obrázku z oslavy Akvinasovej storočnice: „A Pán požehnal koniec Jóbovho života viac ako jeho začiatok.“ Nečakaná amnestia v roku 1960, po ôsmich rokoch strávených v tvrdých komunistických žalároch, ešte neznamenala úplné oslobodenie, bola však impulzom robiť aspoň to, čo sa v daných podmienkach dalo, aj s rizikom opätovného návratu do väzenia. Za tajnými bratmi a sestrami dominikánskej rehole a za dušami, ktoré bolo treba zachrániť, posilniť a povzbudiť nešetril nespočítateľné množstvo kilometrov cestovania mestskou hromadnou dopravou na najrozmanitejšie adresy Bratislavy a vlakmi do mnohých slovenských miest.

"Ak sa stane niečo opačné ako to, za čo sme sa modlili, musíme to trpezlivo znášať, za všetko vzdávať vďaky a nesmieme ani najmenej pochybovať o tom, že to, čo chce Boh, je výhodnejšie než to, čo chceme my."

Zdieľať

Akvinasovou rukou zapísané slová, ktoré nájdeme v jeho jubilejnej knihe Zadívaj sa do svojej hĺbky ... – novinke vydavateľstva Dominikáni – sú dosvedčené aj jeho životom: „Ak sa stane niečo opačné ako to, za čo sme sa modlili, musíme to trpezlivo znášať, za všetko vzdávať vďaky a nesmieme ani najmenej pochybovať o tom, že to, čo chce Boh, je výhodnejšie než to, čo chceme my.“

Napriek pokročilému veku sa otec Akvinas poctivo zúčastňuje kláštorného programu, nežiada žiadne výnimky, na nič sa nesťažuje, nikomu nič nevyčíta, veľa sa modlí. Napriek bolesti v kolenách z jeho tváre vyžaruje pokoj a radosť. Stále žije s plným nasadením svojich síl v spolupráci s Božou milosťou. Obklopeného komunitou mladých bratov ho jeho osobná životná skúsenosť vedie k optimizmu a dôvere v Božiu prozreteľnosť, k svedectvu, že úplná odovzdanosť do Božej vôle je tou najlepšou cestou.

Dominik Roman Letz OP
Autor je dominikánsky kňaz.

Medzititulky redakcia.

Foto: (c) Lukáš Tomko

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo