Apoštol Srí Lanky svätý Jozef Vaz: misia medzi budhistami a kalvínmi

Misionár Ázie pre Áziu, svätý Jozef Vaz, má čo povedať nielen obrovskému ázijskému kontinentu, ale aj nám v Európe.

Pápež František tento týždeň v hlavnom meste Srí Lanky Colombo kanonizoval blahoslaveného Jozefa Vaza. Liturgia Slova vtedy ponúkla tento text: „A pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní.“ A Ježiš hovorí v Evanjeliu: „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel.“ Život svätého Jozefa Vaza je najlepšou ilustráciou týchto slov. Kanonizácia Jozefa Vaza v tomto roku je zároveň umocnením slávenia päťstoročnice narodenia svätého Filipa Neriho. Svätý Filip túžil ísť na misie do Indie, ale múdry mních z kláštora v Tre Fontane v Ríme mu odporučil: „Tvoje Indie sú v Ríme.“ Prostredníctvom svätého Jozefa Vaza sa však táto misia sv. Filipa Neriho predsa len uskutočnila cez jedného z jeho nasledovníkov, a to mimoriadnym spôsobom. V roku zasväteného života nám Cirkev ponúka ďalšiu výnimočnú postavu, preniknutú hrdinským misionárskym duchom, plným nádeje.

Prišiel ako otrok

Vyjadrenie svätého Jána Pavla II. z roku 1996, keď na Srí Lanke Jozefa Vaza beatifikoval, najlepšie ilustruje veľkosť tohto misionára: „Keď uvažujeme nad všetkým, čím otec Vaz bol a čo vykonal, nad spôsobom, akým to vykonal a nad okolnosťami, v ktorých dokázal vykonať veľké dielo záchrany Cirkvi v nebezpečenstve, je správne pozdraviť ho ako najväčšieho misionára, akého Ázia kedy mala.“ Otec Jozef bol vovedený tajne na Cejlón (tak sa kedysi volal ostrov Srí Lanka) v dobe, kedy bolo na ostrove rozpútané prenasledovanie katolíkov zo strany Holanďanov okupujúcich v tom čase ostrov. Keď dorazil oblečený ako otrok a v postavení žobráka, všetci kňazi boli už buď zabití alebo vyhostení, kostoly boli znesvätené alebo zničené, veriaci rozptýlení, terorizovaní pod hrozbou smrti. Keď sa končili jeho dni - po dvadsiatich piatich rokoch jeho prítomnosti na ostrove - bola tam kvitnúca Cirkev, asi 70-tisíc horlivých katolíkov s 15 kostolmi, 400 kaplnkami, desiatimi kňazmi a množstvom laických katechétov, ktorí sa starali o formáciu ľudu používajúc pritom manuály, ktoré otec Vaz pripravil v miestnych jazykoch. Tento malý muž svätosťou svojho života a svojou apoštolskou horlivosťou položil základy také hlboké, že neboli zničené ani nasledujúcimi búrkami. Po nedávnej krvavej občianskej vojne, ktorá zúrila na tomto ostrove, je dnes na Srí Lanke asi 1,4 milióna katolíkov (sedem percent populácie) v 11 diecézach.

"Tento malý muž svätosťou svojho života a svojou apoštolskou horlivosťou položil základy také hlboké, že neboli zničené ani nasledujúcimi búrkami."

Zdieľať

José Vaz sa narodil v Indii, v dedinke Benaulim, v oblasti mesta Goa 21. apríla 1651, v rodine brahmínov Konkany, ktorá v 16. storočí prešla na kresťanskú vieru. Jeho bratia i jeho bratranec sa neskôr tiež stali oratoriánskymi kňazmi. Mali portugalské mená a okrem konkanského jazyka, ktorým sa hovorilo v Goa, hovorili aj po portugalsky. Po zavŕšení prípravných štúdií v meste Goa (v tomto meste pôsobil niekoľko desaťročí predtým aj sv. František Xaverský) pokračoval v humanistickej formácii na jezuitskej univerzite. Filozofické a teologické štúdiá absolvoval v dominikánskom kolégiu svätého Tomáša Akvinského. Za kňaza bol vysvätený v roku 1676. Na mariánskom pútnickom mieste blízko Sancoale spísal v roku 1677 otec Jozef dokument, v ktorom sa vyhlásil za „otroka“ Panny Márie a daroval jej svoj život. Vieme, že o niekoľko desaťročí neskôr viedol k podobnému sebadarovaniu Panne Márii aj veľký ľudový misionár vo Francúzsku, sv. Ľudovít Mária Grignion z Montfortu. V tomto období sa v otcovi Jozefovi prebúdza túžba ísť pomôcť kresťanom na Cejlóne. Kňazskú službu však začína vykonávať vo svojej rodnej dedine. Čoskoro ho poslali kázať do katedrály a venuje sa službe spovedania a duchovného vedenia.

Oratorián, ktorý odišiel na ostrov

Autority diecézy ho posielajú do Kankary, kde Svätá Stolica ustanovila Apoštolský vikariát, ale kde sa rozpútala smutná roztržka kompetencií a jurisdikcií, ktorá vyrušovala život veriacich. Bola to pokora a mimoriadna obetavosť otca Vaza, ktorá dopomohla k zmiereniu pastierov. Vrátil sa do Goy v roku 1684 v samote a v tieňoch, v ktorých ho nechala ľudská nevďačnosť. Zatúžil vstúpiť do nejakého rehoľného inštitútu. Na vrchu Monte Boa Vista našiel troch indických kňazov, ktorí započali spoločný život pri kostole Svätého Kríža Zázrakov a požiadal o prijatie medzi nich. Zvolili ho za predstaveného a stal sa skutočným zakladateľom komunity, ktorej dal jasný duchovný ráz a právnu formu Kongregácie svätého Filipa Neriho. Správy o oratoriánskom spôsobe života prišli k nemu z Portugalska, kde bolo kvitnúce a misionárskym duchom zapálené Oratórium založené ctihodným Bartolomejom de Quental. 

Keď Klement XI. 26. novembra 1706 potvrdil založenie Oratória a chválil jeho činnosť, otec Vaz už bol na Cejlóne. Už na konci roka 1686 totiž vycítil tú správnu chvíľu pre odchod. Vtedy už totiž oratoriánska komunita bohatá na povolania a dobré ovocie dokázala pokračovať bez neho. Bola to chvíľa odpovede na načas potlačené povolanie ísť pomôcť opusteným katolíkom na Cejlóne. V spoločnosti chlapca menom João, ktorý ho sprevádzal až do konca so synovskou láskou, sa mu podarilo po mesiacoch márnych pokusov vylodiť na brehoch Cejlónu.

Tajný misionár a vyprosený dážď

Napriek strachu z odhalenia začal hľadať katolíkov, ktorých väčšina pod ťarchou prenasledovania navonok prebrala spôsoby kalvínov a nemala odvahu sa prejaviť. Otec Vaz si zavesil na krk ruženec a začal klopať z dverí na dvere prosiac o almužnu. Popri budhistoch a hinduistoch konečne spozoroval, že si predsa len niekto na ňom so záujmom všimol tento znak katolíckej nábožnosti: začal u istej rodiny a keď sa presvedčil o jej vernosti, odhalil jej svoju totožnosť. To bol začiatok reevanjelizácie ostrova v dedine Jaffna, ktorá trvala dva roky. Bola to tajná služba, nočné slávenie svätej omše a osobné duchovné rozhovory či spovede s tými, ktorí sa na neho obracali. 

"Otec José Vaz uskutočnil šťastné spojenie východného asketizmu s kresťanskou špiritualitou."

Zdieľať

Rozkvet katolíckej komunity pritiahol pozornosť Holanďanov, rozpútal sa hnev guverenéra a nemálo katolíkov sa stalo mučeníkmi. No otca Vaza zachránili samotní veriaci, ktorí ho priviedli k úteku do vnútrozemia ostrova, do malého štátiku Kandy, ktorý bol vtedy ešte formálne nezávislý. Kráľ ho uväznil, ale informovaný o svätosti života väzňa sa stal jeho priateľom a otec Vaz mal možnosť ohlasovať a šíriť vieru v celom kráľovstve. Poprechádzal pešo celé teritórium a všade obnovoval prítomnosť Cirkvi. Kráľov postoj k misionárovi sa zmenil najmä po jednej búrlivej udalosti. Stalo sa to počas istého obdobia dlhého a hrozného sucha. Domáce pohanské uzmierovacie obety boli neúčinné. Panovník požiadal otca Jozefa o modlitbu za dar dažďa. Ten dal postaviť na hlavnom námestí pred kráľovským palácom oltár, položil naň kríž a začal sa na kolenách horlivo modliť. Skôr než skončil, prišiel hojný dážď. Odvtedy mu panovník dal plnú slobodu. 

Spojil východný asketizmus s kresťanskou spiritualitou

Neskôr sa s odvahou vydali pomôcť otcovi Jozefovi ďalší traja oratoriáni z Goy a postupne ďalší a ďalší kňazi. V roku 1697 vypukla epidémia čiernych kiahní, ktorá by bola úplne zničila populáciu, keby - podľa svedectva samotného kráľa - láska a rozumnosť otca Vaza nebola zabezpečila starostlivosť o chorých prostredníctvom hygienických noriem, vďaka ktorým sa podarilo naozaj potlačiť nákazu. 

„Veľký Otec“, tak ho nazývali. On sa však tomu titulu bránil slovami, že v ňom niet „ničoho veľkého okrem jeho veku“. V noci 15. januára 1711 po tom, čo prijal sviatosti zomierajúcich, žiadala od neho oratoriánska komunita poslednú spomienku. Povedal im: „Pamätajte, že nie je ľahké splniť vo chvíli smrti to, čo sa zanedbávalo počas celého života.“ A keď si žiadali od neho modlitbu za všetkých, keď bude v prítomnosti Božej, povedal: „Ja som nič. Žite podľa Božej vôle. Iba vtedy, keď som počúval radu ostatných spolubratov, som sa vyhol chybám.“

„Jeho život bol zázrakom“, povedal o ňom otec De Miranda. Pôvodom a rodinnou tradíciou bol brahmínom. Mal vysokú úroveň duchovného života. Bol askétom úplne chudobným a pripraveným na každú obetu pre šírenie katolíckej viery. Otec José tak uskutočnil šťastné spojenie východného asketizmu s kresťanskou špiritualitou. A je príznačné, že tohto misionára, charakterizovaného jednoduchosťou a blízkosťou chudobným, svätorečil práve pápež František, ktorý pre svoju jednoduchosť požíva aj veľký rešpekt, ba i lásku mnohých budhistov. Jozef Vaz je v poradí tretí kanonizovaný Ind.

Juraj Vittek
Autor je farár - moderátor Komunity Oratória svätého Filipa Neriho v Senci

Foto: wikimedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo