Naozaj pápež František zmenil náuku Cirkvi v otázke trestu smrti?

Naozaj pápež František zmenil náuku Cirkvi v otázke trestu smrti?

Pápež František v parku Galle Face v srílanskom Kolombe 14. januára 2015. Foto: TASR/AP

Ide naozaj o takú jednoznačnú zmenu doktríny, ako to bolo médiami podané?

Vo štvrtok 2. augusta 2018 publikovala Svätá Stolica správu o úprave článku č. 2267 Katechizmu Katolíckej cirkvi, ktorý sa venuje trestu smrti. Túto zmenu médiá podali ako jednoznačnú iniciatívu pápeža Františka. Nemožno spochybniť, že pápež František opakovane vyjadril názor, že trest smrti je neprijateľný, bez ohľadu na závažnosť zločinu, ktorého by sa vinník dopustil, pretože je to proti ľudskej dôstojnosti. Ide však naozaj o takú jednoznačnú zmenu doktríny, ako to bolo médiami podané?

Trest smrti bol v minulosti prijatý a praktizovaný všetkými národmi bez akejkoľvek kritiky alebo popierania, i keď nie vždy a všade mal ten istý význam. Po stáročia bol chápaný najmä ako zneškodnenie vinníka, ktorý bol navyše vystavený maximálnym možným mučeniam a utrpeniu, často pred verejnosťou, aby sa zadosťučinilo túžbe po pomste a aby pôsobil odstrašujúco. Až v druhej polovici 18. storočia si v niektorých štátoch Európy začali klásť otázky ohľadom oprávnenosti trestu smrti.

K istej zmene pohľadu na trest smrti došlo počas francúzskej revolúcie zavedením gilotíny. Dovtedy bol najvyšší trest spojený so snahou spôsobiť maximálne utrpenie vinníkovi až po usmrtenie. Gilotína ako nástroj rýchlej smrti zmenila trest na jednoduché odňatie života.

I keď sa zdá, že všeobecný trend je dnes za zrušenie trestu smrti, vo viacerých krajinách počty odsúdených vzrástli. Navyše, mnohé krajiny skutočné počty taja a ľudskoprávne organizácie ich iba odhadujú. Zdieľať

Skutočný obrat však nastal až zdôrazňovaním základných ľudských práv a dôstojnosti ľudskej osoby v 20. storočí. V uloženom treste sa začal viac vnímať medicinálny rozmer, čiže proces zmeny a obrátenia vinníka, až po znovuzačlenenie do spoločnosti. Moderná doba prináša aj zrod prvých inštitucionalizovaných hnutí abolicionistov, ktorí sa aktívne zasadzujú za zrušenie trestu smrti. Prvým štátom, ktorý zrušil trest smrti, bolo novovzniknuté Taliansko v roku 1865.

Súčasnú situáciu vo svete nie je jednoduché popísať. I keď sa zdá, že všeobecný trend je za zrušenie trestu smrti, vo viacerých krajinách počty odsúdených vzrástli. Navyše, mnohé krajiny skutočné počty taja a ľudskoprávne organizácie ich iba odhadujú.

Doterajšie učenie Katolíckej cirkvi

Oficiálne sa Katolícka cirkev k trestu smrti až donedávna takmer vôbec nevyjadrovala. Skutočnou novinkou je Katechizmus Katolíckej cirkvi a encyklika Jána Pavla II. Evangelium vitae z 25. marca 1995. Katechizmus Katolíckej cirkvi vyšiel v dvoch vydaniach, po francúzsky v roku 1992 a oficiálne vydanie tzv. Editio Typica v roku 1997. Druhé vydanie neprináša oproti verzii 1992 z hľadiska vierouky či mravouky žiadne zásadné nové prvky, ale používa mierne zmenenú rétoriku, čo je v tomto prípade veľmi významný signál. Zmena v otázke trestu smrti nastala vydaním encykliky Evangelium Vitae v roku 1995, ktorá ovplyvnila príslušný článok v novšom vydaní Katechizmu z r. 1997.

Z oficiálnej verzie Katechizmu z roku 1997 pochádza slovenský preklad:

2266 Úsilie štátu zabrániť šíreniu takých správaní, ktoré poškodzujú práva človeka a základné pravidlá občianskeho spolunažívania, zodpovedá požiadavke ochrany spoločného dobra. Právoplatná verejná moc má právo a povinnosť uložiť tresty primerané závažnosti zločinu. Trest má predovšetkým za cieľ napraviť neporiadok spôsobený previnením. Keď ho vinník prijme dobrovoľne, trest nadobúda hodnotu odpykania. Okrem obrany verejného poriadku a ochrany bezpečností osôb má trest aj liečebný cieľ; nakoľko je možné, má prispieť k náprave vinníka.

2267 Za predpokladu, že sa plne zistila totožnosť a zodpovednosť vinníka, tradičné učenie Cirkvi nevylučuje použitie trestu smrti, ak by bol jedinou možnou cestou na účinnú obranu ľudských životov pred nespravodlivým útočníkom.

Ak však na obranu a na ochranu bezpečnosti osôb pred útočníkom stačia nekrvavé prostriedky, verejná moc má použiť iba tie, lebo lepšie zodpovedajú konkrétnym podmienkam spoločného dobra a väčšmi sa zhodujú s dôstojnosťou ľudskej osoby.

A skutočne dnes, keď už štát má k dispozícii možnosti účinne potlačiť zločin tak, že zneškodní páchateľa a pritom mu definitívne neodníme možnosť vykúpiť sa, prípady, v ktorých je absolútne nevyhnutné usmrtiť vinníka, ‚sú už veľmi zriedkavé, ak sa ešte vôbec skutočne vyskytujú‘ (Evangelium vitae, 56)“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 2266-2267).

Článok č. 2267 sa podobne ako v predchádzajúcej verzii Katechizmu (z roku 1992) venuje trestu smrti, ale jeho výklad je širší. Upresňuje podmienky, za akých by bola teoreticky možná jeho aplikácia: absolútna istota o totožnosti vinníka a jeho zodpovednosti a nemožnosť nájsť inú cestu na jeho potrestanie. Zdôrazňuje sa tiež, že predovšetkým treba použiť nekrvavé prostriedky, ktoré lepšie zodpovedajú dôstojnosti človeka. Význam pojmu ľudská dôstojnosť odvodzuje teológia zo skutočnosti, že človek je stvorený na obraz Boží a ani najväčší zločinec ju svojím zlým konaním úplne nestratí.

Katechizmus z roku 1997: „Ak však na obranu a na ochranu bezpečnosti osôb pred útočníkom stačia nekrvavé prostriedky, verejná moc má použiť iba tie, lebo lepšie zodpovedajú konkrétnym podmienkam spoločného dobra a väčšmi sa zhodujú s dôstojnosťou ľudskej osoby.“ Zdieľať

Katechizmus sa však výslovne odvoláva na princíp oprávnenej obrany, ktorý dovoľuje v prípade nespravodlivého útočníka použiť na vlastnú obranu také prostriedky, ktoré môžu spôsobiť jeho smrť, len za predpokladu, že niet inej cesty.

Evangelium vitae: Len ak niet inej možnosti

Posledné slová v článku 2267 sú citátom z encykliky Jána Pavla II. Evangelium vitae, bod 56. Do témy trestu smrti prechádza plynulo z predchádzajúceho článku, ktorý pojednáva práve o princípe oprávnenej obrany. Konštatuje, že aj na trest smrti sa treba pozerať z pohľadu tohto princípu.

Problém oprávnenej obrany vyvstáva vtedy, keď dochádza k ohrozeniu života inou osobou, ktorá sa správa agresívne a objektívne je schopná zabiť. Napadnutý má v tejto situácii povinnosť urobiť, čo je v jeho konkrétnych možnostiach, aby sa ubránil. Nie je mu morálne dovolené zostať pasívnym a nechať sa zabiť. Bolo by to možné len za zvláštnych okolností, alebo keď akýkoľvek pokus na obranu by bol neúčinný, a teda zbytočný. Pri extrémnom prípade oprávnenej obrany sa napadnutý nachádza v situácii, kedy mu útočník nenecháva žiadnu inú možnosť, než brániť sa spôsobom, ktorý môže spôsobiť smrť útočníka.

Prvou a nevyhnutnou podmienkou je teda nemožnosť použiť iný spôsob obrany. Na nej postavil Ján Pavol II. svoju argumentáciu. Pápež zdôrazňuje, že tak v Cirkvi, ako aj v civilnej spoločnosti stále viac rezonuje požiadavka čo najviac trest smrti obmedziť alebo zrušiť. Aplikácia trestov má zodpovedať viac dôstojnosti človeka a v konečnom dôsledku aj Božiemu zámeru s človekom a spoločnosťou. Keďže človek je stvorený na Boží obraz, násilie na ňom páchané sa nepriamo dotýka aj Boha.

Encyklika ďalej uvádza rôzne ciele trestu vo všeobecnosti: napraviť neporiadok, ktorý sa nemorálnou činnosťou vinníka spôsobil, pôsobiť proti porušovaniu osobných a spoločenských práv, ochrana verejného poriadku a bezpečnosti a stimulácia k náprave s možnosťou odpykať si viny. Toto posledné môžeme vnímať ako podnet na zákaz trestu smrti. Popravou sa totiž vinníkovi definitívne odníme možnosť nápravy, ľútosti a zadosťučinenia za viny, ktorých sa dopustil. Kresťanstvu ide principiálne o zmenu života, obrátenie hriešnika a jeho záchranu pred večnou smrťou.

V závere 56. článku encykliky Evangelium vitae pápež formuluje kľúčový argument: „Je zrejmé, že na dosiahnutie všetkých týchto cieľov treba dôkladne zvážiť a zhodnotiť uloženie a kvalitu trestu; nemá sa pritom siahať k najvyššiemu trestu, čiže poprave páchateľa, okrem prípadov absolútnej nutnosti, to jest, keď niet iných spôsobov ochrany spoločnosti. Dnes však vďaka lepšej organizácii nápravných zariadení takéto prípady sú veľmi zriedkavé a možno sa už vôbec nevyskytujú.“[1]

Evangelium vitae (1995): „(...) nemá sa pritom siahať k najvyššiemu trestu, čiže poprave páchateľa, okrem prípadov absolútnej nutnosti, to jest, keď niet iných spôsobov ochrany spoločnosti. Dnes však vďaka lepšej organizácii nápravných zariadení takéto prípady sú veľmi zriedkavé a možno sa už vôbec nevyskytujú.“ Zdieľať

Tento záver článku 56 je potrebné dať do súvislosti s jeho začiatkom, ktorý sa odvoláva práve na princíp oprávnenej obrany. Na základe tohto prepojenia sa zdôrazňuje, že na aplikáciu princípu nie je dôvod, pretože nie je splnená nevyhnutná podmienka: „niet inej nenásilnej cesty“. Pápež zdôrazňuje, že v dnešnej spoločnosti je dostatok iných spôsobov, ako zabrániť škodlivej činnosti vinníka, a preto nie je nevyhnutné siahnuť po krajnom riešení.

Postoj encykliky Evangelium vitae by sa teda dal vyjadriť nasledovne: nebudeme sa zaoberať legitímnosťou trestu smrti, pretože vzhľadom k tomu, že ide o legislatívy konkrétnych štátov, je to veľmi ťažko riešiteľný problém. Nám postačí, že nikto v konkrétnych prípadoch na trest smrti nebude odsúdený. Právo necháva bokom, ale aplikáciu trestu smrti v skutočnosti považuje za nesprávnu. Argumentácia nie je vedená v rovine teórie, ale praxe: dnes je spoločnosť už na takej úrovni, že sa vie chrániť inak než fyzickou likvidáciou vinníka, a otvárajú sa možnosti pre iné, ľudskejšie riešenia.

Pápež Ján Pavol II. na snímke z 26. januára 1999 počas návštevy Saint Louis v USA. Foto: TASR/AP

Ján Pavol II.: Trest smrti je surový a zbytočný

Je teda zrejmá argumentačná logika encykliky, na strane druhej sa vynára otázka, prečo sa pápež nevyjadril kategorickejšie za zákaz trestu smrti. S istotou vieme, že Ján Pavol II. osobne bol za zákaz trestu smrti. Jeho postoj je potrebné vnímať komplexne, nielen na základe jednej vety v dokumente. Spomeňme vyjadrenia na rôznych miestach, kde sa jasne postavil proti trestu smrti.[2] Napríklad pri návšteve Saint Louis povedal v rámci príhovoru tieto jasne odmietavé slová: „Opakujem výzvu, ktorú som vyslovil na Vianoce [1998], aby sa zrušil trest smrti, ktorý je surový a zbytočný.“[3] V 27. článku encykliky Evangelium vitae Ján Pavol II. považuje za prejav veľkej nádeje „stále rozšírenejší odpor verejnej mienky proti trestu smrti, i keby sa uplatňoval len ako prostriedok ‚oprávnenej‘ spoločenskej ‚obrany‘: tento odpor vyplýva z presvedčenia, že dnešná spoločnosť je schopná účinne bojo­vať proti zločinnosti metódami, ktoré zločinca zneškodnia, ale nezbavia ho definitívne možnosti zmeniť svoj život“.

Ján Pavol II. na návšteve v Saint Louis v USA v roku 1999: „Opakujem výzvu, ktorú som vyslovil na Vianoce [1998], aby sa zrušil trest smrti, ktorý je surový a zbytočný.“ Zdieľať

Encyklika Evangelium vitae ako celok podáva komplexný obraz o veľkej hodnote ľudského života a vyzýva na jeho bezpodmienečnú ochranu. Napríklad v 40. bode pápež píše: „Celkové posolstvo, ktoré sa má v Novom zákone zdokonaliť, je rozhodnou výzvou rešpektovať zásady nenarušiteľnosti fyzického života a osobnej integrity a jeho vrcholným bodom je pozitívne prikázanie, ktoré káže mať pocit zodpovednosti za blížneho ako za seba samého: ‚Miluj svojho blížneho ako seba samého‘ (Lv 19,18).“ Je zrejmé, že v tomto kontexte by akékoľvek iné slová než odsudzujúce trest smrti zneli úplne cudzo.

Výroky pápeža Jána Pavla II. teda bezpochyby môžeme interpretovať ako definitívne zatvorenie dvier, ktoré by niekto, nesprávne vykladajúci učenie Cirkvi, považoval za ešte stále otvorené. Na prvý pohľad opatrná formulácia: „...takéto prípady [kedy by bolo potrebné siahnuť po treste smrti] sú veľmi zriedkavé a možno sa už vôbec nevyskytujú“, v skutočnosti chce povedať, že také prípady sa naozaj nevyskytujú, pretože spoločnosť má dosť iných spôsobov, ako sa chrániť pred škodlivou činnosťou vinníka.

Evangelium vitae a aj Katechizmus Katolíckej cirkvi z roku 1997 v závere článku 2267 ešte opätovne pripomínajú, že nekrvavé prostriedky na izoláciu vinníka oveľa viac zodpovedajú dôstojnosti ľudskej osoby. Dôraz na osobnú dôstojnosť človeka je krok, ktorý ide podstatne ďalej než len k zákazu trestu smrti. Trest smrti sa týka len zopár jednotlivcov, ale pozdvihnutie človeka v súlade s jeho dôstojnosťou je vecou celej spoločnosti.

V kontexte týchto úvah je zrejmé, že sústrediť sa len na zrušenie trestu smrti môže byť sympatické, ale iba parciálne a nedostatočné riešenie dôsledkov, bez poukázania na príčinu, ktorou je hlavne nedostatok úcty k životu a pošliapanie ľudskej dôstojnosti v rôznych formách. Trest smrti sa javí iba ako jeden z prejavov celkového nastavenia spoločnosti, ktoré nepraje ochrane ľudského života a nepovažuje ho za posvätnú hodnotu. Encyklika Evangelium vitae však mala vyššiu ambíciu: poukázať na neduhy, ktoré ohrozujú život a dôstojnosť človeka a zároveň ponúknuť podnety na jeho ochranu a pozdvihnutie.

Záver

V kontexte vývoja náuky Cirkvi v otázke trestu smrti od r. 1992 až do dnešných dní teda možno povedať, že k žiadnej radikálnej zmene náuky Cirkvi nedochádza. Ona je jasná už minimálne od roku 1995, kedy bola publikovaná encyklika Evangelium vitae. Pápež František iba jasnejšie formuloval to, čo možno doteraz bolo zrejmé skôr teológom, aby umožnil jasnú správu o nespochybniteľnej dôstojnosti každého človeka v tejto čiastkovej otázke, sprostredkovať čím viacerým.

Postoj Katolíckej cirkvi k otázke trestu smrti po vydaní encykliky Evangelium vitae teda možno vnímať tak, že na jednej strane je tu tradičný princíp oprávnenej obrany, ktorý patrí do oblasti prirodzeného zákona a preto bude platný vždy. Na druhej strane Cirkev veľmi jednoznačne zdôrazňuje v súčasnosti mnoho iných spôsobov „eliminovania“ škodlivej činnosti vinníka bez toho, aby bolo potrebné siahnuť na jeho život. Čiže, je možné použiť iné spôsoby obrany, preto nie je dovolené vinníka zabiť, pretože to viac zodpovedá jeho dôstojnosti ľudskej osoby, ktorá je neodňateľnou vlastnosťou každého živého človeka.

Cirkev vie reagovať na vývoj, ktorým sa uberá spoločnosť a v ochrane človeka chce ísť ďalej, než niektoré často ekonomicky veľmi vyspelé štáty. Zdieľať

Stáročná Tradícia Cirkvi umožňuje, aby sa na jej základoch vo svetle súčasnej náuky a vývoja spoločnosti rozvíjalo hlbšie poznanie pravdy o človeku. Jej výsledkom môže byť aj konštatovanie, že princíp, ktorý je síce v spoločnosti prítomný, dnes nie je potrebné uplatniť, pretože môže postupovať viac v súlade s dôstojnosťou človeka. Toto poznanie našlo vyjadrenie v druhom oficiálnom znení článku č. 2267 Katechizmu Katolíckej cirkvi v roku 1997 a explicitnejšie formulované bolo v tom istom článku minulý týždeň. Tento vývoj nám zároveň ukazuje, že Cirkev vie reagovať na vývoj, ktorým sa uberá spoločnosť a v ochrane človeka chce ísť ďalej, než niektoré často ekonomicky veľmi vyspelé štáty. Treba len dúfať, že časom, a bude to čím skôr, tieto štáty, ktoré ešte uplatňujú trest smrti, dozrejú v poznaní a aplikácii legislatívy, ktorá bude viac zodpovedať dôstojnosti ľudskej osoby. 

Komplexnejšie pojednanie o tejto problematike vyjde vo fakultnom časopise Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave: ACTA facultatis theologicae Universitatis Comenianae Bratislaviensis v čísle 2/2018.

ThDr. Ing. Vladimír Thurzo, PhD.
Autor je dekanom Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty na Univerzite Komenského v Bratislave.

 

Poznámky:

[1] JÁN PAVOL II. Encyklika Evangelium vitae, č. 56.

[2] Vyjadrení proti trestu smrti bolo niekoľko, možno spomenúť napr. tieto: Vianočné posolstvo Urbi et Orbi, 25.12.1998; homília vo sv. omši pri návšteve Mexika, 23.1.1999; homília vo sv. omši pri návšteve Saint Louis, 27.1.1999.

[3] JÁN PAVOL II. Homília vo sv. omši pri návšteve Saint Louis, 27.1.1999. [online]. [cit. 19.5.2015]. Dostupné na Internete: vatican.va.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo