Kardinál Korec o slobode, výhrade svedomia a odluke Cirkvi

Nitra 5. júla 2005, sviatok sv. Cyrila a Metoda, homília kardinála Jána Chryzostoma Korca. (mierne skrátené)

Na Slovensku máme mnoho pekných vecí – v hnutiach detí, študentov a mládeže, v hnutí rodín a iných pozoruhodných skupín, v katolíckej sociálnej a charitatívnej oblasti, evanjelickej diakonie či civilných ustanovizní v starosti o postihnutých, v hospicoch a podobne. Máme vzácnych kultúrnych pracovníkov, profesorov, spisovateľov i umelcov. Do istej miery sa dá povedať, že na Slovensku žijeme z dedičstva sv. Cyrila a Metoda rozličným spôsobom všetci – veriaci všetkých cirkví i neveriaci, slovenský národ i naše národnosti.

Ale vec nie je taká jednoduchá. Máme aj problémy. Ba máme priam neduhy a neresti, ktoré sú v príkrom rozpore s obsahom vzácneho dedičstva otcov. Najmä v posledných rokoch sme sa v mnohom vzdialili od postojov Bernoláka a Hollého, Moyzesa a Kuzmányho, Štúra, Hlinku i Rázusa. Máme problémy, o ktorých sa mnoho hovorí a píše, často protikladne a veľmi vášnivo. Chcel by som sa dnes vážne, ale aj pokojne dotknúť niektorých z týchto problémov – problému slobody, otázky výhrady svedomia a úlohy náboženstva či priam našich cirkví v živote Slovenska v súvislosti s tzv. odlukou cirkví od štátu. 

Jedným z našich problémov je chápanie slobody

Sloboda je osobitný dar človeka a len človeka. Slobodou sa tvoríme na zrelých a zodpovedných kultúrnych ľudí. Ale slobodou, ak ňou šliapeme po pravde života, človek môže aj znetvoriť seba i život okolo seba. Od opilstva po rozvrat celej spoločnosti. Sloboda môže byť tvorivá, ale môže byť aj deštruktívna.

V súvislosti so slobodou sa často hovorí najmä o dnešných masmédiách. V slovenčine vyšla kniha pod názvom „Moc a nemoc médií“. Médiá, tlačené a najmä elektronické, a z nich najmä niektoré televízie, môžu byť nielen požehnaním pre život a kultúru, ale môžu šíriť aj nevyliečiteľné choroby ducha. Vynikajúci americký znalec kultúry napísal knihu „Hráme sa na smrť“. V knihe napísal aj toto: „Bez väčšieho protestu a pre verejnú mienku skoro nepozorovane sa politika, náboženstvo, informácie, šport, osveta aj hospodárstvo zmenili v médiách len na doplnok zábavného priemyslu. A vďaka tomu sme začali byť národom, ktorý sa bude zabávať až na smrť.“ – Autor má tu na mysli kultúrnu smrť – zánik základných hodnôt, ktoré v nás stvárňovala doteraz kultúra a tradícia.

Americký znalec kultúry v súvislosti s nimi napísal: „Keď sa národ dá nimi zviesť triviálnosťou, čiže povrchnosťou a zahanbujúcim pohľadom na život, keď kultúrny život začne chápať ako ustavičnú zábavu a televíziu ako gigantickú fabriku zábavy, národ sa ocitne na márach.“ – A zatiaľ čo sa aj u nás na Slovensku niektorí do úmoru zabávajú a majú na to dosť peňazí, mnohí iní naši ľudia a rodiny majú sotva na chlieb a na oblečenie pre svoje deti. No zábava vo verejnosti prehlušuje chudobu a biedu.

„Predtým to bola kultúra totality a útlaku, dnes je to kultúra zábavy a pôžitku, ktorá ničí naše životy, rodiny, výchovu i spravodlivosť a sociálny život.“ Zdieľať

Dnes sa naozaj zmocňuje vlády nad ľuďmi „kultúra zábavy a pôžitku“. Predtým to bola kultúra totality a útlaku, dnes je to kultúra pôžitku, ktorá ničí naše životy, rodiny, výchovu i spravodlivosť a sociálny život. Žiaľ, toto nové zotročovanie mysle a života prijímajú mnohí ľudia doslova vďačne, dobrovoľne alebo priam s nadšením. 

V mene slobody si ničíme slobodu. Dbáme na čistotu prostredia v ekológii, no hromadíme haraburdie, smeti a balasty vo svojom vnútri. A niektorí ľudia na tom zarábajú, ba zarábajú na tom celé podniky. 

Normálnemu človekovi na Slovensku je známe, že Cirkev stála pri kolíske našej civilizácie a že ona jediná so svojím učením prežila premeny vekov. A tam, kde premeny sveta priviedli človeka a ľudstvo priďaleko od pôvodných ideálov kresťanstva, bezprostredne hrozil a hrozí zánik celej ľudskej civilizácie alebo aspoň jej dôležitej časti. Bolo to nedávno v dobe potláčania slobody za plynových komôr v Osvienčime, ale i za čias Gulagov po celej Sibíri i u nás.

Teraz sa ktosi znova pokúša vytláčať kresťanstvo na okraj spoločnosti, slepo rozširovať slobodu až do nepríčetnosti a tým znova budovať krajšie a svetlejšie zajtrajšky. Začína sa to s deťmi. Naše deti čítajú tzv. tínedžerské časopisy ako Cosmo-Girl, Dívka, Bravo či Maxisuper. Tieto časopisy sú vraj určené pre mladých od 13 do 19 rokov. V týchto časopisoch sa podrobne píše a vraj i na hodinách etiky sa podrobne hovorí o „kreačnej sexualite“, ale omnoho viac sa vraj hovorí v mene slobody o tzv. „rekreačnej sexualite“. 

Kto si prečítal čo len jeden článok takýchto časopisov, musel žasnúť, k akej živočíšnosti vedú ich vydavatelia a redaktori naše deti. Vraj tým premáhajú zaostalosť a tmárstvo našej spoločnosti. Ale my sa pýtame: Akých živočíchov bez ľudskej lásky a bez ľudskej zodpovednosti tým vychovávajú z našich detí? To je otázka pre nás všetkých, ktorí cítime zodpovednosť za národ a za celé naše Slovensko.

Otázka výhrady svedomia

Ďalšou vecou, ktorej sa chcem dotknúť, je veľmi pretriasaná otázka o tzv. výhrade svedomia. Zdravá demokracia napomáha dôstojnosť každej ľudskej osoby a rešpektuje jej nedotknuteľné a neodňateľné práva. Bez objektívneho morálneho základu niet však pravej demokracie a záruky stabilného pokoja.

Pri výhrade svedomia ide o to, či môžu parlamenty odhlasovať zákony, ktoré by nútili občana robiť to, čo je proti jeho svedomiu, pretože je to zlé. Takéto zákony a nariadenia v Európe a inde vo svete už za našich čias existovali, v diktatúrach nacizmu a komunizmu. Tí, ktorí to prijali, spôsobili potom kruté následky v Osvienčime i v Gulagoch. Platili o nich tvrdé slová Žalmu /107/: 

„Na ceste neprávosti rozum stratili
a trpeli za svoje priestupky."

„Šíria sa neresti a prerastajú nám nad hlavy. Niektoré parlamenty už odhlasovali zákony o tzv. manželstvách mužov s mužmi a ich právo adoptovať si deti.“ Zdieľať

Dnes sa o niektoré protiľudské zákony usilujú niektorí ľudia znova, a to v mene slobody. Možno nie vždy zo zlej vôle. Ale to nerobí zlú vec dobrou.
Na bezbrehú slobodu, ktorá umožňuje šíriť zlo, už aj teraz kruto doplácame. Šíria sa neresti a prerastajú nám nad hlavy. Učitelia hovoria, že narastá počet nezvládnuteľných sebavedomých detí. V šialenej slobodnej honbe za peniazmi sa predáva detská pornografia, ročne vraj za miliardy. Niektoré parlamenty už odhlasovali zákony o tzv. manželstvách mužov s mužmi a ich právo adoptovať si deti.

Tretina uzatvorených manželstiev sa v neviazanej slobode rozpadá. Niekde až polovica detí sa rodí v podivne chápanej slobode mimo manželstva a rodiny. A potraty? Od uzákonenia potratov u nás sa za 40 rokov vykonalo na Slovensku podľa informácií 1 300 000 potratov! Vo vražednej slobode. Otrasný cintorín detí! Niektoré neresti šírime slobodne sami, iné umožňujú a dovoľujú slobodné neviazané zábavy. A my sa pýtame: Môže ľudská zábava dovoľovať či priam navodzovať zlo?

A hlavná otázka: Musí občan robiť alebo napomáhať zlo proti svojmu svedomiu? Cirkev v mene evanjelia hovorí jasné „nie“. Rozhodne nemusí! Toto je jasné slovo kresťanstva!

Otázka výhrady svedomia nie je v Cirkvi nijakou novotou. Keď pri prvom šírení evanjelia v Jeruzaleme vrchnosti napadli apoštolov a dokonca uväznili Petra a Jána, obaja sa odvolali na výhradu svedomia a povedali: „Je potrebné viac poslúchať Boha ako ľudí.“

S tou istou rozhodnosťou výhrady svedomia odmietali prví kresťania po celej rímskej ríši klaňať sa modlám. To sa dialo potom uprostred prenasledovaní počas celých dejín vo všetkých národoch. Nielen v Európe, ale i v Japonsku, Kórei či v národoch Afriky. 

„Musí občan robiť alebo napomáhať zlo proti svojmu svedomiu? Cirkev v mene evanjelia hovorí jasné ,nie'. Rozhodne nemusí!“ Zdieľať

Výhradami svedomia sme húževnato bránili svoju slobodu aj u nás, a to i za prenasledovania a ateizácie od roku 1950. A volili sme si radšej tvrdú prácu vo fabrikách a prijímali sme za to život priam vo väzeniach. Nacizmus neuznával nijaké výhrady svedomia, a tak mnohí ľudia poslušne a zbabelo slúžili pri zabíjaní židovských občanov i katolíckych kňazov v Osvienčime. Súd v Norimbergu však neuznal nijaké nacistické neľudské zákony a nariadenia a zbabelú servilnosť ľudí nazval zločinmi proti ľudskosti. A vymeral za to roky väzenia i tresty smrti. Išlo o zločiny. To platilo a platí aj o tých, ktorí týrali ľudí za komunizmu v nespočetných Gulagoch. Výhrada svedomia je legitímne právo človeka a občana nerobiť to, čo sa protiví jeho svedomiu, pretože je to zlé. 

Rozsah a šírku práva výhrady svedomia možno definovať a vymedziť. A o tom možno viesť diskusie. Zásada sama platí však bez diskusie.

Občania, aj veriaci občania, nie sú len adresátmi práva a zákonov, ktoré ich zaväzujú – sú aj spolutvorcami práva a zákonov. Pre existenciu demokracie sú nevyhnutné politické cnosti, ktoré sú výrazom dôstojnosti každého človeka, a tie nepochádzajú z politickej moci v štáte, lež sú predpolitické a pochádzajú vo veľkej miere z náboženstva, u nás najmä z kresťanstva a jeho koreňov. Manželstvo a rodina jestvovali pred štátmi ako úctyhodné prirodzené ustanovizne, áno, jestvovali aj pred Slovenskou republikou a jej národnou radou. Zdravé rodiny udržovali náš národ, ktorý si utvoril vlastný štát. Výhradou svedomia právom odmietame ničiť si manželstvá, rodiny, deti, a tým základ nášho národa i štátu.

„Manželstvo a rodina jestvovali pred štátmi ako úctyhodné prirodzené ustanovizne, jestvovali aj pred Slovenskou republikou a jej Národnou radou. Výhradou svedomia odmietame ničiť si rodiny a tým základ nášho národa i štátu.“ Zdieľať

V spoločnosti aj u nás musí platiť nie právo sily, ale sila práva. Pre spravodlivé zákony nestačí len to, že ich odhlasovala väčšina v parlamente. Takéto zákony môžu byť slepé a nespravodlivé, môžu sa presadiť násilnou propagandou a mocou peňazí. Tu nestačí odvolávať sa na prieskumy verejnej mienky ani na vedu. Verejná mienka nemôže hlasovať o násobilke, ani o zemskej príťažlivosti, nemôže hlasovať ani o etike, nemôže poprieť úctu a hodnotu človeka. 

A veda? Tá po atómovej bombe priviedla ľudstvo až k možnosti vyrábať ľudí v skúmavke alebo klonovaním. Tu veda musí spoznať a uznať svoje hranice, ak má slúžiť dobru človeka a ľudstva, a nie jeho deštrukcii, že bude zabíjať deti i starcov a že ľudí chorých bude pokladať za odpad na likvidáciu, ako robil nacizmus. Tu musia rozum i viera nájsť spoločné postoje pre dobro človeka i ľudstva.

Odluka Cirkvi od štátu

Chcel by som sa na záver dotknúť ešte jednej veci, znova a znova pretriasanej v našich masmédiách, možno nie vždy s najčestnejšími úmyslami. Je to otázka tzv. odluky Cirkvi od štátu. Vytýkajú nám, že za komunizmu sme boli za odluku, teraz vraj o nej mlčíme alebo hovoríme priamo proti odluke. Aká je pravda?

Za komunizmu jestvoval tzv. cirkevný úrad, a ten dirigoval všetko dianie v Cirkvi – proti jej poslaniu, proti jej právam, proti jej slobode. Na biskupských úradoch sedeli ateistickí zmocnenci, a tí kontrolovali všetku ich činnosť – zapisovali návštevy, otvárali poštu, prikazovali dišpozície kňazov do farností, kontrolovali každý pastiersky list, každú kázeň, celý život v jedinom seminári v Bratislave, prikazovali alebo zakazovali prijatie seminaristov, požadovali od nich spoluprácu s ŠtB – slovom štát diktoval Cirkvi na jej skazu, na škodu veriacich a národa a odôvodňoval to mizerným platom kňazov po tom, čo ukradol celý cirkevný majetok, zhromažďovaný štedrosťou veriacich po stáročia. 

Totalitný štát zotročil Cirkev. Preto sme boli za odluku, čiže za slobodu Cirkvi.

Odluka Cirkvi od štátu dnes by mala azda iné motívy, ale ten istý cieľ i účinok – ochromenie života rozbehnutých tvorivých podujatí takmer všetkých cirkví na poli zdravej výchovy, kultúry, v sociálnej, zdravotníckej či charitatívnej oblasti, v ochrane mládeže pred drogami a inými neresťami.

„Nech si cirkvi vydržiavajú len veriaci sami. Povedal som si: Áno? Potom môžeme ísť ale ďalej: nech si Národné divadlo, šport, všetky školy platia len tí, ktorí ich navštevujú.“ Zdieľať

Čítal som o téme odluky cirkvi od štátu mnohé články. Niektoré boli plytké až hrôza. Niektoré zaberali do hĺbky. Plytké články argumentovali takto: nech si cirkvi vydržiavajú len veriaci sami. Povedal som si: Áno? Potom môžeme ísť ale ďalej: nech si Národné divadlo a Slovenskú filharmóniu vydržiavajú len tí, čo ich navštevujú. Nech športové podujatia a športové školy financujú len športovci a najviac ak ich fanúšikovia. Nech všetky školy u nás financujú len tí, ktorých deti chodia do škôl. Nech nemocnice a zdravotnícke zariadenia financujú len tí, ktorí potrebujú nemocnice. Moji rodičia a niektorí príbuzní neboli v nemocnici nikdy za svojho života, ale platili nemocenské poistenie a dane.

To isté by mohlo platiť o múzeách či národných pamiatkach. Nech ich platia tí, ktorí ich navštevujú. 

No my máme povinné nemocenské poistenie a máme náročné zákony o udržiavaní pamiatok, teda i katedrál a umeleckých diel, zákony, ktoré musia dodržiavať i cirkvi. Prijímame tento právny a zákonný poriadok? Alebo poprieme celý civilizovaný a kultúrny poriadok národa chránený štátom? Vrátime sa do džungle primitivizmu?

O čom hovoria tí, ktorí chcú na Slovensku odluku cirkví od štátu? Odlúčiť svätcov a géniov sv. Cyrila a Metoda od našich dejín a od nášho národa? Potom odlúčme od národa aj Bernoláka a Hollého, aj Moyzesa a Kuzmányho, aj Hlinku a Rázusa, aj Majstra Pavla z Levoče, aj veriacich spisovateľov, básnikov a umelcov. Kto a čo sú cirkvi? Hierarchia? Duchovenstvo, stáročné rehole a kláštory Slovenska, ktoré skultúrňovali náš národ? Čo sú cirkvi? Katolícka charita a evanjelická Diakonia? Je potrebné odlúčiť ich od štátu? Ak sa na Slovensku prihlásila väčšina občanov k cirkvám, máme odlúčiť od štátu štyri milióny či viac občanov? 

Môžeme debatovať, a to aj nahlas, o usporiadaní našej spoločnosti, ale robme to bez vášní a bez urážok, vecne a zodpovedne. Cirkvi a veriaci sú integrálnou súčasťou národa i štátu, nášho Slovenska. Katolícka cirkev je na Slovensku tisíc rokov, Evanjelická tiež stáročia. Nerobme z vážnych vecí obchod. Nezneužívajme ani politickú, ani mediálnu moc. A nedovoľme odduchovniť, a tým odľudštiť Slovensko.

Ak sa Cirkev vyjadruje k verejným otázkam, je to jej právo i povinnosť. Robila to od samého začiatku. Svätý Metod napísal „Zákon súdny ľuďom“ i „Napomenutia vladárom“. A to bolo určené pre organizovanie spoločenského života vo vtedajšom štáte našich predkov.

J. Em. kardinál Ján Chryzostom Korec SJ

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo