Čo zostane po Kiskovi

Čo zostane po Kiskovi

Foto: euro2016sk/flickr.com

Čo odkáže prezident svojim voličom a krajine, ak sa rozhodne nekandidovať.

Iveta Radičová bola najvyššie postaveným liberálnym politikom po  roku 1989. Aj vďaka jej prezidentskej kandidatúre vznikla potom v parlamentných voľbách pravicová väčšina, ktorá ju prirodzene považovala za líderku a premiérku. Libmédiá ju zbožňovali, jej úmysly boli neskorumpované, v Dzurindovej strane dostala priestor ako nikto pred ňou ani po nej.

Lenže kto si dnes spomenie na jej témy či prejavy? Kto si spomenie, ako SDKÚ pred voľbami prebrala Sulíkov postoj ku Grécku, kto pripomenie jej prirodzenú empatiu, v čom bola jej autorita? Radičovej politickú kariéru definuje jej koniec a odchod. A najmä dôsledky, ktoré to prinieslo pre jej stranu, pravicu aj celú krajinu.

Dodnes sa nájdu rojkovia, ktorí pripomínajú, že zlý bol Sulík a Radičová bola tá dobrá, ale táto rozprávka nefungovala vtedy ani dnes. Radičová nedokázala vyriešiť konflikt vo vlastnej vláde, hoci všetky strany chceli vo vláde pokračovať, nedokázala získať väčšinu v parlamente, ktorá tam bola, ako sa onedlho ukázalo.

Písal som o Radičovej kriticky od momentu, ako vznikla jej vláda. Ale keď potom v októbri nezískala v noci dôveru, keď mala ten nešťastný hysterický prejav, keď hovorila, ako v sále videla svojho zosnulého manžela, už som sa k téme nikdy nechcel vracať.

Dôsledkom politiky Ivety Radičovej bol rozklad všetkého, na čom jej v politike záležalo. Premiérom sa stal opäť Robert Fico, s ktorým ona nechcela rokovať, SDKÚ zlikvidoval Frešo, na čelo liberálnej pravice sa postavil Sulík a konfliktní politici typu Matoviča a Hlinu získali opozičný prime-time.

Radičová nedokázala vládnuť, keď to možné bolo, len si to vyžadovalo buď presun Sulíka na ministerstvo financií, alebo odchod Mikloša z vlády, čo požadoval vtedy Robert Fico. Vytvoriť dnes funkčnú pravicovú koalíciu, aj keď bude mať pravica po voľbách na to väčšinu, bude nepomerne ťažšie. Prekliatie Ivety Radičovej, neschopnosť spolu vládnuť trvá.

Ak nebude Andrej Kiska kandidovať v najbližších prezidentských voľbách, riskuje, že sa zapíše podobne ako Radičová. Jeho politické dedičstvo nebude v tom, čo robil (alebo nerobil), ale v tom, ako odišiel. A bude to spravodlivé rovnako ako v prípade Radičovej.

Mystifikácie 30-ročných marketérov a politizujúcich youtuberov, ktorí vidia za jeho negatívnym rozhodnutím akúsi cnosť, je smiešne. Zo slabosti silu neurobí žiadny status. Veď čo nám Andrej Kiska odkáže, ak sa rozhodne nekandidovať?

Ale áno, môžu existovať dôvody, aby nekandidoval druhýkrát. Aj súkromné. Vážna choroba, staroba, silnejší kandidát a strata šance na víťazstvo, to všetko možno pochopiť. Nič z toho (vo viacerých prípadoch chvalabohu) ale nie je v hre. O to je to vážnejšie, dráma sa totiž mení na frašku.

Od momentu, keď vstúpil do politiky a odkedy sa stal prezidentom, sa niečo pre pána Kisku zmenilo. Je to ako s manželstvom, nikto vás nemôže nútiť k svadbe, realizovať sa možno aj inak a plnohodnotne, ale ak sa raz oženíte, prijímate zodpovednosť za rodinu, ak máte deti, aj za výchovu. Kiska prijal zodpovednosť politika a teraz sa jej chce vzdať.

Radičovej prístup k politike rozvrátil jej liberálnu stranu, Kiskov prístup – ak nebude kandidovať – rozvráti v liberálnom prostredí niečo napohľad menej konkrétne, ale pre politiku ešte dôležitejšie: politický záväzok a zodpovednosť.   

Aby som bol správne pochopený, Kisku som v minulých voľbách volil v druhom kole a bol som z jeho pôsobenia sklamaný, v nadchádzajúcich voľbách by som ho už zrejme nevolil. Napriek tomu mi ale jeho prípadné rozhodnutie nekandidovať bude prekážať. Z princípu, nie kvôli názoru. Ako a čím totiž bude možné vysvetliť jeho prvú kandidatúru?

Ako každý politik, aj on veľa hovoril o zodpovednosti, za okolie, za seba, za krajinu. Zašiel ešte ďalej, keď hovoril o mafiánskom štáte, čo len znásobilo jeho politickú zodpovednosť sa tomu postaviť. Taký je predsa zmysel politiky. Preto mu ľudia dôverovali, preto ho podporovali. Lenže on odchádza a bez zjavného dôvodu.

Chcel byť prezidentom, stalo sa. Zo životopisu mu to nikto nezoberie. Ale nazvať ho najlepším prezidentom po roku 1993 nebude viac možné, pretože nekandidovať je horšie ako prehrať, je to prejav nezodpovednosti. A to rozkladá politiku a dôveru ľudí voči nej.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo