K VECI: Bedári ako krížová cesta

Benedikt XVI. na homílii počas prvej omše svojho pontifikátu povedal: „Nič nie je krajšie, ako nechať sa prekvapiť evanjeliom, stretnutím s Kristom. Nič nie je krajšie, než ho poznať a rozprávať ostatným o našom priateľstve s ním.“

Mnohí poznajú prekvapujúcu radosť zo stretnutia s evanjeliom v Bedároch: románe z devätnásteho storočia od Victora Huga, v tucte jeho filmových adaptácií a aj ako muzikálového fenoménu. (Moja produkčná spoločnosť bola jedným z partnerov pri londýnskej a broadwayskej verzii Bedárov). Myslím si, že viacerí ešte budú prekvapení, keď vstúpia do modernej krížovej cesty v rámci novej filmovej adaptácie tohto muzikálu od režiséra Toma Hoopera, ktorá má premiéru cez vianočné sviatky.

Nejde tu o žiadnu hollywoodsku svätokrádež. Cesta hrdinu príbehu Jeana Valjeana je živým svedectvom cesty kríža.

Keď Thomas Merton písal o románoch Williama Faulknera, poznamenal „spisovateľ môže byť vo svojom diele hlboko biblický bez toho, aby chodil do kostola či bol konvenčný veriaci, a... v našej dobe je to často izolovaný a osamelý umelec, ktorý čelí problémom života bez rutinnej útechy konvenčného náboženstva a skutočne zakúša existenciálne dimenzie týchto problémov v celej ich hĺbke.“

To určite platí o Victorovi Hugovi (1802 – 1885), autorovi Bedárov, ale takisto to platí aj o mnohých spolupracovníkoch, investoroch a producentoch jedného z najobľúbenejších muzikálov všetkých čias – či už si to uvedomujú alebo nie. Niektoré umelecké vyjadrenia – v literatúre, divadle, filme, výtvarnom umení, tanci, hudbe, televízii a v takzvaných nových médiách – nám intuitívne ukazujú dimenzie vykupiteľskej túžby, a práve tie sa dotýkajú hlbín duše. A často prekvapia cynikov v New Yorku a Hollywoode.

"Victor Hugo, napriek svojim vlastným morálnym pádom a duchovným pochybnostiam, nám dal príbeh, ktorý reflektuje evanjelium Ježiša Krista. Ako v muzikáli spieva chlapec Gavroche na barikádach: 'Nikdy som Bibliu nečítal, ale viem, že hovorí pravdu.'"

Zdieľať

Toto sú cesty inkulturácie, po ktorých nás blahoslavený pápež Ján Pavol II. vyzýval kráčať pri ohlasovaní dobrej zvesti: „vnútorná misionárska povaha Cirkvi znamená podstatné svedectvo skutočnosti, že úloha inkulturácie ako integrálneho šírenia evanjelia a jeho následného prenesenia do myslenia a života pokračuje aj dnes a predstavuje srdce, prostriedky a cieľ novej evanjelizácie.“

Kritici samozrejme takýmto dielam často odporujú, práve tak, ako ich široká verejnosť prijíma. Platilo to v roku 1862, keď bol Hugov román uverejnený. Kritici knihu rozniesli na kopytách, čitatelia z nej spravili medzinárodný bestseller. Platilo to v roku 1985, keď Kráľovská Shakespearovská spoločnosť uvádzala v Londýne premiéru muzikálovej adaptácie Bedárov, ktorá sa u kritikov dočkala prinajlepšom vlažného potlesku. Jeden kritik napísal: „Počas tri a štvrť hodiny sa valil prúd pôsobivých výjavov, ale len málo, čo by zaujalo ucho a ešte menej, čo by vyrušilo myseľ.“

Môžem dosvedčiť, že všetci, čo boli zaangažovaní do predstavenia, boli po newyorskej premiére zmätení z takýchto komentárov. Naozaj boli kritici hluchí k vzletnej hudbe? K piesňam ako „I Dreamed a Dream,“ „A Heart Full of Love“ a „Bring Him Home“?

Na akú vnútornú púť sa to vydávame, keď vstupujeme do tohto príbehu, ktorý musia niektorí kritici biť, no obecenstvo ho miluje? Myslím, že je to preto, lebo Victor Hugo, napriek svojim vlastným morálnym pádom a duchovným pochybnostiam, nám dal príbeh, ktorý reflektuje evanjelium Ježiša Krista. Ako v muzikáli spieva chlapec Gavroche na barikádach: „Nikdy som Bibliu nečítal, ale viem, že hovorí pravdu.“

Christopher West povedal, že neexistuje iná divadelná produkcia, ktorá tak prebudila jeho túžbu po nebi alebo mu dala takú nádej na jej naplnenie, lebo toto predstavenie „skúma skryté oblasti nášho srdca a prekrásne rozpráva o tom, po čom túžime, na čo sme stvorení a k čomu smerujeme.“

Je to, ako píše Chesterton vo Vianočnom dome:

"Niektoré umelecké vyjadrenia nám intuitívne ukazujú dimenzie vykupiteľskej túžby, a práve tie sa dotýkajú hlbín duše. A často prekvapia cynikov v New Yorku a Hollywoode."

Zdieľať

Do otvoreného domu zvečera
prídu ľudia sťa domov
na miesto staršie ako Eden
do mesta väčšieho než Rím
na koniec cesty bludnej hviezdy
tam, kde je to, čo nie je možné byť,
kde Boh bol bez domova a doma sú ľudia všetci.

Predzvesťou muzikálovej adaptácie Hugovho majstrovského diela boli vlastné slová jeho autora: „Hudba vyjadruje to, čo nemožno dať do slov, ale o čom nemožno mlčať.“ Náreky kritikov akoby naznačovali, že témy ako odpustenie, spravodlivosť, sebaobeta a láska sú nehodné, ak značia vykúpenie.

Hugo napísal svoj román vtedy, keď morálne a politické krízy vo Francúzsku devätnásteho storočia mnohých odsúdili na bezútešné utrpenie. Dnešní tvorcovia divadelnej verzie a teraz aj filmovej adaptácie uvádzajú svoju interpretáciu v čase, keď čelíme našim vlastným kultúrnym a politickým krízam. Tie nás môžu priviesť do zúfalstva, ale takisto môžu pozdvihnúť nádej a inšpirovať nás, aby sme sa stali činiteľmi premeny.

Môžeme byť „tvorivou menšinou,“ ako nás popisuje Benedikt XVI., no každý z nás počuje ozveny niečoho prvotného, keď v našej vlastnej dobe počujeme pravdivú, dobrú a krásnu hudbu a slová. Ak budeme rozvíjať tieto inšpirácie, vo veľkom či v malom, každý z nás môže prispieť k rozkvetu civilizácie lásky.

Karen Walter Goodwin
Autorka je producentka, ktorá má na konte viac než tucet broadwayských predstavení. Je zakladateľkou Fifth Avenue Entertainment a pôsobí v poradnom výbore Fakulty obchodu a ekonomiky na Americkej katolíckej univerzite, na ktorej vyučuje ako asistentka. 

Pôvodný text: Les Miserables as Via Crucis, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo