Keď vošiel do čakárne, všetky pohľady sa upreli na neho. Muž v bielej košeli s kolárikom sa hneď dal do reči so staršou paňou. Okolie stíchlo a sledovalo dialóg kňaza s pacientkou. Zdalo sa, že atmosféra ťažkého nemocničného vzduchu sa v celej čakárni akosi uvoľnila. Po chvíľke sme vošli do jeho malej kancelárie, kde sa začal rozhovor o nevšednom príbehu kňaza, ktorý už v mladom veku túžil ľuďom slúžiť mimo kostola. Veriacich aj neveriacich sprevádzať v chorobách a ťažkých chvíľach a tiež sprevádzať v závere života.

O tom, čo ponúka pacientom, prečo by sme nemali vytesňovať smrť alebo či zomiera inak žena ako muž, dieťa či starý, hovorí kaplán z bojnickej nemocnice Gerhard Glazer-Opitz (47). 

Dočítal som sa o vás dve zaujímavosti: za kňaza ste boli vysvätený dosť mladý, len ako 22-ročný, a následne ste prešli formáciou rehole kamiliánov, ktorí u nás nie sú veľmi známi. 

Do seminára som sa hlásil na prelome svojho 17. a 18. roku. Vtedajší arcibiskup Sokol mi aj vravel, že som dosť mladý, že majú aj starších, čo sa hlásia, no ja som si hovoril: Ak ma teraz neprijmete, tak už viac neprídem. 

Tak som v tom čase uvažoval, no prijali ma, hoci vtedy mi ešte nedošlo, že po doštudovaní budem mať málo rokov na kňazskú vysviacku. Podľa kánonického práva je totiž potrebné mať aspoň 25 rokov.  

Ale vysvätili vás.

Áno, najprv som žiadal, že môžem byť zatiaľ len diakonom, no arcibiskup napokon povedal, že môžem byť vysvätený, lebo je málo kňazov. Tak som dostal dišpenz z Ríma. Bol som teda vysvätený ako 22 a pol ročný. 

Kedy ste sa stretli s kamiliánmi?

V poslednom roku v seminári prišli k nám z Poľska dvaja bohoslovci – kamiliáni – Artur a Krištof. Chceli založiť rehoľu kamiliánov na Slovensku.

Kto sú to kamiliáni?

Zakladateľom je svätý Kamil de Lellis, pôvodom Talian. Zasvätil svoj život chorým, v 16. storočí založil spoločenstvo, ktoré si hovorilo „služobníci chorých“. Ich znakom bol veľký červený kríž na čiernom rúchu. Existuje teória, že súčasný Červený kríž prevzal svoj znak práve od svätého Kamila, hoci skrátil zvislé rameno. 

To vás oslovilo na konci štúdia v seminári? 

Charizma kamiliánov ma chytila úplne za srdce. Pritom ja som nikdy neuvažoval o tom, že by som bol rehoľníkom, žiadna rehoľa ma dovtedy tak neoslovila.

Čo konkrétne vás tak lákalo?

Keď nám hovorili, ako bratia slúžia chorým vyslovene fyzicky a potom majú kňazov, ktorí robia duchovnú službu. To ma veľmi oslovilo a nadchlo. 

Mali sme úspech, dobre sme sa rozbehli, lebo Artur a Krištof boli charizmatickí ľudia. Vedeli osloviť nových ľudí pre túto službu. Plán bol založiť rehoľný dom, kde budú spoločné modlitby, rehoľné rúcho. Ale aj v osobnom rozmere sme boli veľmi odhodlaní, dali sme si nepísané pravidlo, že budeme bez alkoholu a cigariet. Najviac ma však oslovilo, že sme sa rozhodli nebyť kňazmi „len“ pre pastoráciu v kostole či škole, ale ísť aj do kritickejších priestorov, ako je nemocnica.

„Ľudia časom pochopili, že keď zavolajú domov kňaza, neznamená to, že musia zomierať.“ Zdieľať

Človek prirodzene asi nerád chodí do nemocnice, a vy, v takom mladom veku, ste išli dobrovoľne pôsobiť do tohto prostredia. Čím si to vysvetľujete? Mali ste nejaký podnet v rodine?

Tiež som si to dlho nevedel vysvetliť, rozmýšľal som, odkiaľ to prišlo. Myslím, že veľký potenciál mám od mamy. Moja mama pomáhala doopatrovať svokru, ďalšieho uja, potom svoju mamu, následne môjho otca, hoci to bolo až neskôr. Má len základné vzdelanie, ale zato veľké empatické schopnosti a prirodzený, ľudský prístup k chorým. Vôbec sa toho nedesila. Doteraz sa stará o svojho mladšieho brata, ktorý je v terminálnom štádiu onkologickej choroby. 

Nezažili ste teda nejakú traumu, ktorá by bola impulzom vašej túžby po takejto službe? 

Nie, nič také som nezažil. Pre mňa bol dôležitý argument, že ideme robiť niečo pre Boha, cirkev a bude to niečo, čo ľuďom prospeje.

Lebo my v cirkvi veľakrát ľuďom ponúkame: príďte na púť, na prednášku, toto si vypočujte, v tomto sa vzdelávajte, ale služba, o ktorej hovorím, je niečo, čo potrebujú všetci bez ohľadu na vierovyznanie, bez ohľadu na úroveň, na ktorej človek je, či je praktizujúci, alebo len pokrstený. A presne to ma baví, vyhľadávať týchto ľudí, komunikovať s nimi a čítať ich knihu života. 

Dokončime ešte váš príbeh s kamiliánmi. 

Za kňaza som bol vysvätený ešte skôr ako spolubratia z Poľska. Začínali sme v Topoľčanoch, klasicky ako traja kapláni. Zároveň sme hľadali dom, ktorý by mohol byť naším rehoľným domom. Napokon sme oslovili dnes už nebohého biskupa Rudolfa Baláža, ktorý nám dal dokonca na výber: Martin alebo Kremnica.

Vybrali sme si Kremnicu, kde bola naša služba prepojená s farnosťou. Bola tam tiež psychiatria, nemocnica, domov dôchodcov. V Kremnici sme začali formáciu s tým, že prišiel spolubrat z Poľska, ktorý bol naším novicmajstrom. Naša charizma oslovila ďalších mladých ľudí. Prijali sme ich. V Kremnici sme boli, paradoxne, najväčšia komunita poľskej provincie. 

Koľko vás bolo? 

Bolo nás pätnásť. Ale ani v Poľsku nebolo kamiliánov v tom čase veľa, asi do sto. 

Kamiliáni ale na Slovensku nepôsobia. Čo sa stalo?

Po istom čase sa naše názory začali rozchádzať. Boli sme veľmi mladí a zapálení. Chceli sme čo najpresnejšie zachovávať odkaz sv. Kamila. A tak sa stalo, že táto rehoľa na Slovensku nezapustila korene. Niektorí bratia odišli do Talianska a viacerí, čo sme zostali, sme sa venovali službe chorým, ale už inou formou. Niektorí sa oženili, keďže nemali večné sľuby, a dodnes mnohí z nich pracujú v zdravotníctve. Traja slovenskí bratia založili dom pre telesne postihnutých s chránenou dielňou, doteraz funguje na Krahuliach pri Kremnici. 

Pozitívne však vnímam to, že aj keď sa nám rehoľu nepodarilo formálne zastrešiť, ľudské a duchovné poslanie zostalo v každom z nás. 

Vy ste nemali ani večné sľuby? 

Nie, nestihol som ich. Bol som štyri roky v tejto formácii, prišiel som len po druhé časné sľuby. Takže som naďalej diecéznym kňazom. 

Nechceli ste ísť za nimi do Poľska?

Nie, nikdy ma to nelákalo, ani Taliansko, ani zahraničie vo všeobecnosti. Hoci ma neminulo niečo podobné, lebo pred troma rokmi som bol z Bojníc preložený do Šiah, kde som si aj trochu zamisionárčil (úsmev). 

Už v Kremnici ste sa venovali veciam súvisiacim s chorými?  

Keď som bol v našom formačnom dome v Kremnici, čo bola vlastne farská budova, ani som neslúžil omše pre verejnosť. Chodil som k chorým, do ich domov a bytov. Spočiatku ich bolo desať, potom to pribúdalo. Ľudia časom pochopili, že keď zavolajú domov kňaza, neznamená to, že musia zomierať, ale kňaz ich môže vypočuť, vyspovedať, sprevádzať a povzbudiť. 

Pamätám si, že keď som chodil v našom čiernom rehoľnom rúchu, ktoré má na hrudi veľký červený kríž, tak sa ľudia pýtali, či v tom dome, kam som šiel, niekto zomrel. „Nie, nezomrel, veď ja nie som hrobár, ale kňaz,” vravel som im.

K chorým alebo do nemocnice chodia aj diecézni alebo rehoľní kňazi. V čom je to ale iné, keď je niekto nemocničným kaplánom? 

Je to dosť veľký rozdiel. Pre túto službu je nesmierne dôležitá charizma. 

Vy ste v bojnickej nemocnici začínali ako sanitár. Prečo? 

Skombinoval som si to. Keď som prišiel ako kaplán pre nemocnicu, vtedajší pán riaditeľ Gerlich mi vraví, že im chýba dobrovoľná služba. Tak som povedal, že to skúsim, lebo som mal sanitárny kurz. Dal ma na svoje oddelenie, kde je doteraz primárom. Tam som kŕmil pacientov, umýval a nosil ich na vyšetrenia. Tým som sa zblížil s personálom, ocitli sme sa akoby na jednej lodi a oni pochopili, že tento kňaz sa nebude len modliť. Potom sa o mne dozvedeli aj na ďalších oddeleniach. 

V čom je však prakticky iná pozícia nemocničného kaplána s bežným kňazom, ktorý do nemocnice odbieha z farnosti? 

Je iné, keď kňaz zvonku len dobehne na telefón a vybaví konkrétneho pacienta v kritickej chvíli. Ale nemocničný kaplán vidí pohľad chorého, cíti stisk ruky. Postrehne otvárajúce sa vnútro. Strávi s pacientom dlhší čas a hlbšie nazrie do jeho života. 

Dôležité sú aj osobné predispozície pre vykonávanie tejto služby. Empatia, ľudskosť, pochopenie. Vedieť zaujať citlivý postoj k chorému, vypočuť ho. To pacienta povzbudí, čo môže pozitívne ovplyvniť jeho liečbu nielen po fyzickej stránke, ale hlavne, aby dokázal duchovne, vnútorne pookriať. 

Na stránkach nemocníc býva zvyčajne zverejnené číslo telefónu kňaza, ktorý máte zrejme stále so sebou. Ako to funguje? Je to naozaj nonstop linka? 

Linka je nonstop, ale telefón si striedame s pánom dekanom a kaplánom z Bojníc. Je tu možný osobný kontakt v kancelárii nemocničného kňaza alebo zanechať písomný odkaz v schránke.  

Zvoní telefón iba vtedy, keď niekto zomiera?  

Na mobil volajú najmä, keď je situácia vyhrotená a stav je veľmi vážny. Niektorí však volajú aj v prípade potreby duchovnej pomoci. 

Čo robíte v takých situáciách? 

Navštívim toho človeka. Vediem obyčajné rozhovory, ktorých stredobodom je chorý a stav jeho duše. A stáva sa, že chorý požiada o prijatie sviatosti zmierenia, Eucharistie a pomazanie chorých.

Nestáva sa vám, že nastanú konflikty, keď vás k pacientovi volajú jeho príbuzní proti jeho vôli? 

Tohto som sa bál, keď som tu začínal. Mal som strach, že ma budú ľudia vyháňať slovami: akýže Pán Boh, pozrite, ako trpím, a podobne. Za tie roky sa mi to však stalo možno dvakrát. A z tých dvoch stretnutí bolo jedno také, že dotyčný mi na druhý deň povedal, že čo ste neprišli, s vami sa tak dobre rozpráva.

„Aj nám veriacim chýba často viera vo večný život. Veríme, že je Boh, že máme byť dobrí, že sa máme modliť, ale v otázke, či naozaj existuje večný život, sme si možno veľakrát neistí.“ Zdieľať

Ide naozaj o to, aký vieme zaujať postoj. Učím sa, aby som toho človeka nezaškatuľkoval, nijako ním nepohrdol, vždy hľadám spôsob komunikácie. Stane sa napríklad, že sestrička povie: máme tu pána kaplána, nechcete sa s ním porozprávať? Nie, ďakujem, povie. Ja ho však idem aspoň pozdraviť, aby mal nejaký kontakt, a stane sa, že sa potom rozprávame pol hodinu. To ma veľmi láka, lebo ide zväčša o najkritickejších pacientov. Majú nejakú zlú skúsenosť alebo zanevreli na ľudí, Pána Boha aj cirkev, ale zrazu vidia, že cirkev má záujem. 

Mali ste konflikty s príbuznými? 

Vyslovene konflikty som nezažil, ale stáva sa, že niekedy príliš tlačia. Jeden extrém sa stal dávnejšie, keď mi niekto volal, a hovorí, že či by som mohol ísť za istým človekom, ale mám za ním ísť tak, aby on o tom ani nevedel, že tak mu mám dať sviatosť. Tak to je už nemožné, takéto divadielko nerobíme. 

Dobre teda, zazvoní telefón, prídete k pacientovi, čo mu poviete? Máte zaužívaný spôsob? 

Záleží vždy na situácii, ani ja to vždy neodhadnem. Záleží, aké je to oddelenie, koľko ľudí je v izbe, či tam je nejaká návšteva alebo sestra. Toto všetko sa snažím vnímať, aby som na človeka zareagoval adekvátne, pretože trebárs keď sestra vidí, že som tam, tak vyjde von. Hoci jej poviem, veď pokojne dajte lieky, ja počkám. 

Ale diskrétnosť je asi potrebná, nie?

Určite áno. Preto si hľadám priestor, keď nie je vizita, keď nie sú v izbe rehabilitačné sestry, návštevy. Samozrejme, ideálne je, keď je človek sám, lebo je slobodný. Už inak reaguje pacient, keď tam ležia dvaja. No keď sú imobilní a sú na izbe viacerí, tak používam zvukovú kulisu, zapnem cez telefón nejakú hudbu a môžeme sa vo väčšom súkromní porozprávať. 

Takisto keď prídem na izbu, pozdravím sa a predstavím. A vždy klopem, čo si ja môžem dovoliť, lebo tam nechodím tri razy za deň ako sestry. Takže zaklopem a už majú prvý signál. Snažím sa pozdraviť s každým, kto je v izbe. 

Keď napríklad viem, že dotyčný pacient, za ktorým idem, nepotrebuje spoveď, poviem ostatným, aby pokojne zostali. Inokedy, keď sa dá, tak poprosím, či by nám nenechali trochu súkromia. 

Dá sa vôbec spovedať za podmienok, keď sú ostatní pacienti v izbe imobilní?

Vtedy poprosím pacienta, aby hovoril potichu, prípadne používam spomínanú hudbu z mobilu. Často sa stáva, že pacient ťažko rozpráva a je na kňazovi, aby ho toleroval. 

Čo robíte, keď je pacient v bezvedomí?

Aj v takom prípade môžem dať rozhrešenie, vtedy hovorím aj ľútosť za neho, musím však vedieť, či je katolík, a snažím sa zistiť, či by so sviatosťou súhlasil. Nerobím nič proti vôli človeka, preto sa zvyknem v takýchto prípadoch pýtať príbuzných, či chodil od kostola, pristupoval k sviatostiam… Musíme mať totiž rešpekt k človeku a  predpoklad, že ak by bol pri vedomí, dal by súhlas.

Medzi ľuďmi panuje názor, že veriacemu človeku sa ľahšie prijíma smrť, ľahšie zomiera. Je to ozaj tak?

V prvom rade záleží na tom, akým je človekom a ako žil. Lebo ako sa hovorí: aký život, taká smrť. Ak je niekto formálne katolík, teda z viery nežil, tak sa mu môže odchádzať rovnako ťažko ako neveriacemu, ktorý nie je vysporiadaný. 

My veriaci máme istú výhodu, pozeráme sa na smrť ako na prechod. Ale práveže aj nám veriacim chýba často viera vo večný život. Veríme, že je Boh, že máme byť dobrí, že sa máme modliť, ale v otázke, či naozaj existuje večný život, sme si možno veľakrát neistí.

Viem si pripomenúť niektorých ľudí, ktorí prijímali smrť vyrovnaní a odovzdaní. Boli medzi nimi aj mladí ľudia, ale oni žili svoju vieru intenzívne. Pritom to neboli žiadni fanatici. Keď mi jedna mamička, ktorá zomierala, rozprávala o Bohu, mal som pocit, že ten Boh stojí za mnou. Bola taká vyrovnaná, pritom mala štyri deti. 

Ako zomierajú neveriaci?

Sú ľudia, ktorí možno nie sú až tak nábožensky založení, ale napriek tomu sú na takej duchovnej úrovni – lebo každý, aj neveriaci, má duchovný rozmer –, že dokážu prijať smrť v pokoji. Veľakrát nevieme posúdiť, aké majú predstavy o živote po smrti, ale spôsob, ako zomierajú, to, že po sebe zanechajú čistý stôl, to často nevidíme ani u nás veriacich. 

Dokážete povedať, či zomiera inak žena a muž?  

Tým, že ženy rodia, privádzajú na svet nový život, vedia sa starať o človeka, a teda aj o chorých – veď väčšinou máme zdravotné sestry –, v žene je prirodzená schopnosť postarať sa. Keď dieťa ochorie alebo sa čosi stane, muž často spanikári, ale žena ide a vie, čo má robiť, čo treba. Aj so smrťou je to podobne – vidíme to už v živote Krista. Kto išiel pomazať Ježišovo mŕtve telo? Ženy. Apoštoli sa kdesi stratili, no ženy majú v sebe niečo špecifické, čomu nás môžu učiť. Aj preto zomieranie berú inak. 

V čom inak? 

Môj názor je, že k smrti pristupujú vyzretejšie. Keď má chlap problém, zvykne ho u nás riešiť často pohárikom. Žena skôr plačom a modlitbou. Keď sa muž nedokázal modliť, keď bol zdravý, tak v chorobe sa už sotva začne. 

Zomierajú mladí ťažšie ako starí?

Ťažko povedať, skôr som videl viacero prípadov, keď práve mladí odišli vyrovnanejší. Najmä pri onkologických ochoreniach sa zdá, že pri mladých sa téma smrti otvorí úprimnejšie, ich okolie sa viac zmobilizuje. Dnes sa už mnohí neboja ísť s touto témou na internet, kde píšu, vydávajú svedectvá, vedia to viac zo seba dostať. 

Deti?

Svoju smrť alebo smrť druhých prijímajú deti asi najľahšie. Nie sú zdeformované životom. 

To vážne?

Áno, lebo sú oslobodené od mnohých záťaží, čo máme my dospelí. Ľudia si povedia, ja nemôžem opustiť ten dom, musím sa tam vrátiť. Sme zviazaní, a to mnohokrát aj my veriaci, sme pripútaní k nejakej hmotnej veci, čo je teda dosť na škodu.

Čo je dôležité v závere života? 

Dôležité je, aby sme človeku, ktorý je v končiacom, terminálnom štádiu, dovolili hovoriť to, čo cíti. Aby sme ho svojím postojom nezablokovali, že to nemá komu povedať. Aj Marie Svatošová, známa zakladateľka hospicov v Čechách a na Morave, vraví, že treba nechať ľudí, aby sa mohli na konci otvoriť a nežiť vo falošnej nádeji. Nemusíme ich chlácholiť, zomierajúci často sám cíti, že sa blíži koniec. 

Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že milosrdná lož asi nie je najlepší spôsob.

Nie je najlepší, ale niekedy lepší nie je. Na druhej strane, nie som ani zástancom prístupu, že prídete za pacientom a poviete mu: Viete čo, vy zomierate. Lebo ho to zabije na mieste, ale postupne ho treba na to pripravovať. 

„Smrť nemá zmysel vytesňovať. Pokiaľ totiž nevidíme a necítime pri sebe smrť, nevieme pochopiť život.“ Zdieľať

Teraz, pred týmto naším rozhovorom, som stretol paniu, ktorá má posledné štádium rakoviny, pritom navonok vyzerá úplne zdravá – a poisťovňa jej odmietla preplácať ďalšiu liečbu. Mal som pre medikov nedávno príspevok na jednej konferencii, kde som im hovoril, že donedávna bola smrť tabuizovaná téma. 

V akom zmysle? 

Keď sa dozvedeli, že pacient zomiera, tak už nebol pre nich zaujímavý. V jednom českom časopise som čítal o prístupe lekárky, ktorá pacientke rovno povedala, že vyčerpali prostriedky medicíny. A na otázku pacientky, čo s ňou bude, jej odvetila: Veď sa prevtelíte. 

Nám sa to môže zdať úsmevné, ale na druhej strane, neviem, čo by som urobil na mieste tej panej, keby mi povedali, že potrebujem ešte liečbu, ale poisťovňa vám to nepreplatí. No prečo? Lebo už nemá do vás význam investovať. To je strašné. Kde sme sa to dostali? Akým spôsobom oznamujeme koniec života? 

Viacero ľudí hovorí, že smrť sme vytesnili do nemocníc a hospicov a potom, keď sa s ňou stretneme bližšie, sme zdesení. Ako sa v zdravej miere k téme postaviť? 

O závere života a o smrti by sme mali hovoriť častejšie. Tak ako dnes hovoríme o mnohých témach, ktoré boli donedávna spoločnosťou odmietané. 

Dnes už existuje, chvalabohu, mobilný hospic, teda ťažko chorých môžu mať ľudia aj doma. Veľakrát sa toho boja, dávajú ľudí do nemocnice a myslia si, že tam sa stanú nejaké zázraky. Ale je veľmi ťažké zomierať v cudzom, nemocničnom prostredí. Zomierať doma je pre chorého lepšie, a to dokonca aj pre rodinu. Samozrejme, záleží na konkrétnej diagnóze.

Prečo? 

Pretože členovia rodiny, aj deti, zažijú na vlastné oči záver života. Pokiaľ totiž nevidíme a necítime pri sebe smrť, nevieme pochopiť život. Pochopíme ho oveľa lepšie, keď vidíme, ako sa život končí. Je to skúsenosť, ktorá sa nedá naučiť. Takíto ľudia inak vnímajú hodnoty života. 

Budú aj oni sami lepšie pripravení na smrť? 

Myslím, že áno. Nehovorím, že nebudú plakať alebo že sa nebudú báť. Ale vedia sa k smrti inak postaviť. Vedia ju prijať. 

Za socializmu ani nechceli príbuzných pustiť k zomierajúcemu človeku. Nechceli pripustiť, že vyspelá moderná medicína 20. storočia je na konci svojich možností. Smrť nemá zmysel vytesňovať, je súčasťou života a mali by sme vedieť byť pri nej. 

Pripomína mi to súčasný trend, keď sa pozývajú otcovia k pôrodu. Aby videli zrod života. Nevravím, že je to všeliek, lebo nie každý je toho schopný, ale byť blízko môže pomôcť mužom vnímať inak zrod života a svoje manželky, ktoré tú blízkosť tiež isto ocenia. 

Zaujímavé, ako sme sa dostali od smrti k pôrodom…

Mňa záver života fascinuje rovnako ako začiatok. Tu v bojnickej nemocnici som zaviedol požehnania novorodencov, respektíve matiek pred pôrodom a ich detí po narodení. Práve preto, aby som vytvoril kontinuitu medzi životom a smrťou. 

Je to tiež dôkaz toho, že kňaz je nielen na konci, ale aj na začiatku. Ujalo sa to, takže často požehnám celé oddelenie mamičiek s ich novonarodenými deťmi. Pôrod je podobný smrti, pretože dieťa tiež vchádza do nového sveta, do niečoho nepoznaného, tak ako aj zomierajúci odchádza do iného sveta. 

V bojnickej nemocnici ste slúžili desať rokov, tri roky ste chodili do nemocnice aj v Šahách. Keby vás človek nepoznal, povie, že po toľkých skúsenostiach musíte byť voči tejto téme dosť obrnený, možno až cynik. 

Dúfam, že cynikom nie som a ani by som nechcel byť. 

Ste rovnako citlivý na umieranie ako pred rokmi, keď ste tu začínali? 

Na umieranie som zrejme vnímavý rovnako, lebo to je vždy niečo špecifické, originálne. Ale za tie roky vnímam na sebe zmenu pri pacientoch, ktorí majú tendenciu vás zavaliť starosťami. 

Aby človek vládal robiť túto službu, a to čoraz viacerým ľuďom, musí chrániť aj seba. Preto by som sa chcel zastať aj niektorých zdravotných pracovníkov, ktorí možno niekedy odmeranejšie zareagujú na pacienta. Ale často je to preto, že už jednoducho nevládzu suplovať príbuzných. 

Ako filtrujete náročnosť, ktorú vaša práca prináša? 

Nič zázračné som nevymyslel, čiže šport, turistika, plávanie, stretnutie s blízkymi. Aby človek prišiel aj na iné myšlienky, no a v neposlednom rade modlitba a rozjímanie. 

Po tých rokoch kňazstva neľutujete, že ste šli do nemocničného prostredia? Mohli ste mať svoju faru, pokoj…

Mne nemocničné prostredie vyhovuje, láka ma. Dlho som sa statočne bránil byť farárom. (Úsmev.) V súčasnosti som teda aj na fare v nie veľkej, ale zato veľmi milej a pre mňa vzácnej farnosti Kanianka pri Bojniciach.

Ste teraz radšej na fare či v nemocnici? 

Som v štádiu, že sa z fary teším do nemocnice, a keď som v nemocnici, tak sa teším do farnosti. Som šťastný a neľutujem tie roky. 

Keď som sa v lete vrátil po troch rokoch späť do bojnickej nemocnice, boli tu veľké prejavy eufórie, ktoré som vôbec nečakal. Aby to nevyznelo ako samochvála, chcem len povedať, že je to dôkaz toho, ako personál i pacienti vnímajú potrebu kňaza v nemocnici.



Gerhard Glazer-Opitz
 pochádza z Rusoviec. Za kňaza bol vysvätený v roku 1993, pôsobil v Topoľčanoch, neskôr v Kremnici, kde absolvoval štyri roky formácie rehole kamiliánov. Od roku 2004 do roku 2014 pôsobil ako kaplán v Nemocnici s poliklinikou Bojnice, potom bol tri roky farským administrátorom v Šahách. Od leta 2017 je opäť nemocničným kaplánom v Bojniciach a spravuje blízku farnosť Kanianka.


Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo