Čo by urobil s kladivom a kosákom Ronald Reagan?

Čo by urobil s kladivom a kosákom Ronald Reagan?

Ronald Reagan a Margaret Thatcherová v Bielom dome v roku 1982. Foto: flickr.com, Levan Ramishvili

Keď sledujem kauzu odstránenia kladív a kosákov z pamätníka padlých sovietskych vojakov v Košiciach, vždy mi znovu napadá najväčšia mediálno-politická bitka jari 1985 v globálnom meradle.

Prebehla okolo návštevy amerického prezidenta Ronalda Reagana vo vtedajšom Západnom Nemecku. Ako jej súčasť bol naplánovaný aj pietny akt zmierenia na nemeckom vojenskom cintoríne v Bitburgu v lokalite Kolmeshöhe. Reaganovi to navrhol už v roku 1984 kancelár Helmut Kohl. V roku 1944 Spojenci bombardovaním zničili 85 percent mestečka Bitburg. Od 50. rokov bola v Bitburgu americká vojenská základňa a v čase Reaganovej návštevy tam pôsobilo 11-tisíc amerických vojakov, ktorí dobre spolunažívali s nemeckým obyvateľstvom. Na cintoríne bolo pochovaných dvetisíc nemeckých vojakov padlých v druhej svetovej vojne.

Lenže ležali tam aj esesáci

Organizátori si však nevšimli, že medzi dvetisíc hrobmi 49 patrilo zahynuvším príslušníkom SS, čo bolo vidno aj z označenia vojenských hodností SS na náhrobných kameňoch. Ako vieme, Norimberský súd po vojne označil SS za zločineckú organizáciu. Keď túto informáciu priniesli médiá, prepuklo peklo. Písalo sa o tom všade, v Amerike, v Nemecku, v celej Európe, aj v slobodnom svete, aj v komunistickom tábore.

Samozrejme, ako to bývalo zvykom, New York Times aj pražské Rudé Právo, aj bratislavská Pravda, aj moskovská Pravda písali o Reaganovom zámere rovnako kriticky. Karikatúra Reagana, smokliaceho nad esesáckymi hrobmi, charakterizovala kampaň. Protestovali židovské organizácie. Eli Wiesel zhodou okolností dostával od Reagana Zlatú medailu Kongresu a ceremóniu v Bielom dome využil na to, aby Reagana bezprecedentným spôsobom pred očami celej Ameriky poučoval: „To nie je vaše miesto, pán prezident, vaše miesto je s obeťami SS.“ List proti návšteve podpísalo 53 amerických senátorov (z toho 11 republikánov) a 257 členov Snemovne reprezentantov (z toho 84 republikánov). Aj manželka Nancy Reagana odhovárala.

V prospech návštevy cintorína hovorilo to, že priemerný vek vojakov ležiacich v tých dvetisíc hroboch vrátane tých esesáckych, bol osemnásť rokov. Jednoducho išlo o ledva vyrastené deti, ktoré hitlerovci nahnali do vojny, hoci vojna už bola prehratá. Proti sebe stáli dva postoje. Robí prítomnosť malej menšiny hrobov príslušníkov SS miesto morálne úplne nečistým? Ale ak odpoveď je áno, nie je táto odpoveď urážka pamiatky tisícov nemeckých chlapcov, ktorí boli nahnaní na smrť?

Majú symboly veľkého zla za každých okolností moc poškvrniť akékoľvek miesto, kde sa nachádzajú? Je jediným prostriedkom proti poškvrneniu okamžité odstránenie takého symbolu? Zdieľať

Helmut Kohl v médiách spomenul, že i jeho na konci vojny iba vek (ešte nemal pätnásť rokov) zachránil pred násilným odvodom a hovoril o prípade chlapca, ktorý bol vtedy iba o dva roky starší od neho a bol obesený nacistami, lebo chcel utiecť, aby nemusel slúžiť v armáde. Kohl povedal: „Ak nepôjdeme do Bitburgu, hlboko sa dotkneme citov našich ľudí.“

Mediálny tlak trval týždne. Bola to dovtedy najväčšia Reaganova politická kríza. Veď jej aj venoval vo svojich pamätiach dvanásť strán.

Reagan neustúpil a šiel na cintorín

Reagan neustúpil a 5. mája šiel s Kohlom na cintorín. Trvalo to celé osem minút, bez prejavov sa kládli vence pri ústrednom pamätníku. Ako napísal na druhý deň New York Times, dva hroby s označením príslušnosti pochovaného k Waffen-SS boli od Reagana iba niekoľko stôp. Katolícki a protestantskí duchovní boli prítomní, židovskí rabíni neprišli. Potom Reagan a Kohl navštívili koncentračný tábor Bergen – Belsen.

Reagan povedal ešte pred návštevou cintorína: „Ako vieme, esesáci boli zločinci, ktorí perzekvovali ľudí. Avšak tam je dvetisíc hrobov vojakov s priemerným vekom 18 rokov. A nevidím nič zlé na tom navštíviť ten cintorín, lebo títo mladí muži boli tiež obeťami nacizmu, napriek tomu, že bojovali v nemeckých uniformách, odvedení do služby na vykonávanie nenávistných želaní nacistov.“ Na inom mieste sa vyjadril: „História ukáže, že som mal pravdu. Ak by sme sa nedokázali zmieriť po štyridsiatich rokoch, nedokážeme to nikdy.“

Proti návšteve vtedy protestovala aj ľavicová spisovateľská ikona Günter Grass. V roku 2006 Grass priznal, že pol roka pred koncom vojny slúžil v pancierovej divízii SS „Frundsberg“, kde bol odvedený ako 17-ročný.

Paralela s kladivom a kosákom

Kľúčová otázka, ktorú Reagan s Kohlom riešili, je takáto: Majú symboly veľkého zla za každých okolností moc poškvrniť akékoľvek miesto, kde sa nachádzajú? Je jediným prostriedkom proti poškvrneniu okamžité odstránenie takého symbolu? Výraz „Waffen-SS“ je nepochybne symbolom veľkého zla. Reaganova odpoveď bola, že moc symbolu „Waffen-SS“ nebola schopná za daných okolností cintorín poškvrniť.

V Košiciach sa rieši podobná otázka. Kosák prekrížený s kladivom bol symbolom komunizmu, ktorý, podobne ako nacizmus, bol veľkým spoločenským zlom 20. storočia. Máme preto právo či dokonca povinnosť odstrániť tento symbol okamžite, kdekoľvek naň narazíme? Myslím, že vždy nie. Majú Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz morálne oprávnenie odstrániť kosáky a kladivá z pamätníka vojakov, ktorí padli v zápase proti Hitlerovi? Domnievam sa, že nie.

Ak by sme im takéto právo priznali, dostali by sme sa o chvíľu do absurdných rozporov.

Je najznámejšia fotografia druhej svetovej vojny symbolom komunizmu?

Sú tie fotografie propagáciou komunizmu? Voláme vari na políciu? Nie, nevoláme. Lebo v tej chvíli vidíme symboly Hitlerovho konca. Zdieľať

V posledných dňoch vojny zaviali nad Reichstagom sovietske bojové zástavy. Hitler bol kaput. O prvenstvo vztýčenia zástavy sa viedli spory. Je možné, že to urobil už 30. apríla krasnoarmejec Michail Minin. Iné zdroje uvádzajú Kazacha Rakymžana Koškarbajeva. Tým sa to malo podariť už 30. apríla pred polnocou, ale na fotografiu už bola tma. V každom prípade deň nato, 1. mája, vztýčili zástavu Gruzínec Meliton Kantarija, Rus Michail Jegorov a Ukrajinec Olexij Berest, to ešte stále šlo o život, lebo sa bojovalo. Na zástave je päťcípa hviezda, kosák s kladivom a skratka názvu ich jednotky: 150. Idrická strelecká divízia 79. korpusu 3. útočnej armády 1. Bieloruského frontu, vyznamenaná rádom Kutuzova II. stupňa. Je zákonom ustanovená ako „Zástava víťazstva“, relikvia, symbol víťazstva nad Hitlerom

Do histórie vošla ako najikonickejšia fotografia II. svetovej vojny fotka, ktorú zhotovil (ako jednu z tridsiatich šiestich) Jevgenij Chaldej 2. mája 1945. Šlo už iba o odfotenie rekonštrukcie vztýčenia vlajky na Reichstagu a Chaldej na to použil neznámych vojakov. Pre istotu vyretušoval z ruky jedného z vojakov hodinky, keďže ich mal na oboch rukách.

Vztýčenie vlajky na budove Reichstagu v Berlíne. Foto: wikimedia.org (Jevgenij Chaldej)

Je to dramatická fotografia, videli sme ju tisíckrát. A na vejúcej zástave je, samozrejme, okrem hviezdy aj kladivo s kosákom. A kosák s kladivom je aj na tej zástave, ktorá zaviala nad berlínskym Tempelhofom. Aj na ktoviekoľkých ďalších.

Sú tie fotografie propagáciou komunizmu? Nie, sú oslavou porážky Hitlera. Čo robíme, keď v televízii vidíme po stýkrát dokumentárny film o porážke nacizmu a na obrazovke opäť vidíme viať zástavu s kladivom a kosákom nad Reichstagom, pričom tie zástavy tam evidentne vystupujú v pozitívnom zmysle, veď ide o porážku nacizmu? Voláme vari na políciu, že sme svedkami propagácie komunizmu? Nie, nevoláme. Lebo v tej chvíli vidíme symboly Hitlerovho konca.

Patrí to k tragike najmä ruských dejín, že v najväčšej vojne svojich dejín dosiahli víťazstvo práve pod tými symbolmi, ktoré symbolizujú vojnu boľševikov voči vlastnému ľudu s miliónmi obetí. Zdieľať

Proste pod takýmito symbolmi Sovieti bojovali, mreli a oslavovali víťazstvo. Aj tí, ktorí majú pamätník v Košiciach, aj milióny ďalších.

A veď ako symboly boja proti Hitlerovi na bojových zástavách sme tie kladivá a kosáky dávno prijali v časoch, keď sa ten boj bojoval. Prijali ich naši vojaci, ktorí prebehli na sovietsku stranu, prijali ich Spojenci na Západe, prijali ich spoluprácou so sovietskymi partizánmi povstalci v SNP.

Čelíme tu dvojznačnosti symbolu. Dejiny sú schopné takúto dvojznačnosť vyprodukovať. Patrí to k tragike najmä ruských dejín, že v najväčšej vojne svojich dejín dosiahli víťazstvo práve pod tými symbolmi, ktoré symbolizujú vojnu boľševikov voči vlastnému ľudu s miliónmi obetí.

Tú tragiku zrejme cítil aj Boris Jeľcin, keď v roku 1996 podpísal dekrét „O Zástave víťazstva“, v ktorom nariadil používanie tzv. „Symbolu Zástavy víťazstva“, čo bola červená vlajka, na ktorej bola iba päťcípa hviezda, bez kosáka s kladivom. Neujal sa a ruskí komunistickí aj nekomunistickí politici otvorene hovorili, že odstránenie kosáka s kladivom je  v rozpore s historickou pravdou. Je to síce smutné, ale mali pravdu. Človek si hneď spomenie, ako na fotografii zo Staromestského námestia v Prahe z Clementisa ostala iba jeho baranica na Gottwaldovej hlave. Samozrejme, motivácia Jeľcina bola vznešená na rozdiel od motivácie gottwaldovských retušérov.

Znamená to, že symbol kosáka s kladivom možno na verejnosti vždy bez problémov používať? Vôbec nie. Záleží na účele, na okolnostiach. Zdieľať

Preto tragika pokračuje. Ale nedá sa odstrániť svojvoľnosťou.

A znamená to teda, že symbol kosáka s kladivom možno na verejnosti vždy bez problémov používať? Vôbec nie. Záleží na účele, na okolnostiach. Ak to je pre niekoho príliš zložité, je mi to ľúto. Život je zložitý, politika a dejiny sú zložité. 

Problém s transcendentnom, poučujeme tých, čo padli v boji

Pri košickom pamätníku nie sú mŕtvi vojaci pochovaní, ale to miesto je v istom zmysle ich, lebo im bolo venované. Mŕtvi majú odpočívať v pokoji. Piete rozumie každé náboženstvo a civilizácia. Ten pokoj bol narušený. Cítime to. Aj Reagan spomenul vo svojich poznámkach transcendentno, keď napísal o mŕtvych Nemcoch pochovaných na cintoríne: „Už dávno ich súdil Najvyšší sudca...“

Obhajcovia Kalmusovho a Lorenzovho činu zvyknú tvrdiť, že odstránením kosáka s kladivom vlastne pamiatku padlých očisťujú. Je to silené, a preto nedôveryhodné. Tí mŕtvi by asi nesúhlasili a živí potomkovia mŕtvych nesúhlasia tiež. Chceme ich poučovať? Ja by som si netrúfol. Preto s Kalmusom a Lorenzom v tejto veci nesúhlasím.

Ľuboš Lorenz vychádza z budovy súdu v Košiciach po skončení pojednávania 2. septembra 2017, uprostred je jeho advokát Daniel Lipšic. Lorenz je obvinený z trestného činu výtržníctva. Foto: TASR/František Iván

Časť pravdy, ktorú Kalmus a Lorenz majú

Čin Kalmusa a Lorenza je príkladom nesprávneho prostriedku na dosiahnutie správneho cieľa. Majú totiž pravdu v tom, že vyrovnanie sa s komunizmom nie je ukončené. Zdieľať

Ale nestačí uspokojiť sa s vyjadrením nesúhlasu. Čin Kalmusa a Lorenza je totiž príkladom nesprávneho prostriedku na dosiahnutie správneho cieľa. Kalmus a Lorenz majú totiž pravdu v tom, a je to aj naša spoločná pravda, že vyrovnanie sa s komunizmom nie je ukončené. Umiestnenie busty Vasila Biľaka vo Svidníku bolo bezohľadnosťou voči všetkým obetiam komunizmu. Najúspešnejším politikom ponovembrovej éry, napriek korupčnému charakteru jeho vlády, je Robert Fico, ktorý bytostne nebol a nie je schopný povedať normálne slovo o Novembri 1989 a stále z neho občas cítiť traumu komunistu zaskočeného Novembrom.

Príbeh komunizmu sa ešte stále dostatočne nepretavil do umenia, kultúry, literatúry. Aj keď od roku 1989 vznikali menšie pamätníky na počesť obetí komunizmu alebo bojovníkov proti komunizmu, na Slovensku ešte stále nemáme taký pamätník obetiam, ktorý by svojím rozsahom, umiestnením a známosťou zodpovedal veľkosti kataklizmy, ktorou komunizmus na Slovensku bol. Je čo robiť. Ale nie anarchiu. Tá len poškodí.

Som rád, že Ľuboš Lorenz bol prepustený z väzby. Ten problém je beztak nad sily prokuratúry. Je totiž viac politický ako právny.

Pozor na frustráciu

Kvôli nevyrovnaniu sa s komunizmom sa v časti slovenskej verejnosti, hlásiacej sa k Nežnej revolúcii, šíri frustrácia. Frustrácia môže viesť k anarchii. Mala by skôr viesť k spytovaniu svedomia a konsolidácii.

Ak frustrácia dovedie ponovembrovú verejnosť k anarchii, tak prehrá odkaz Novembra. Zdieľať

Novembrové politické garnitúry mali tiež problémy s korupciou. Často si tiež vykladali napĺňanie odkazu Novembra ako automatické kopírovanie „politicky korektných“ postupov v západných krajinách, hoci tieto viedli do viditeľnej krízy. Nemožno sa hnevať na Roberta Fica, že niektoré nové javy bol schopný pomenovať lepšie ako politici, hlásiaci sa k Novembru. Je to problém politického spektra Novembra, že žije v akejsi zapuzdrenosti vo večne sa opakujúcej studenej vojne so Sovietskym zväzom/Ruskom. Spomeňme si obvinenia na Ficovu adresu, že nás vedie do Ruska. Skutočne? Takisto Fico nemôže za to, že sa opozičné strany rozložili a ideovo vyprázdnili. 

A nemožno sa čudovať, že mnohí komunisti, ktorí v sebe nesú trpkú porážku z roku 1989, budú pod pláštikom boja proti politickej korektnosti, boja za pravdu, pripravovať celkové spochybnenie Novembra. Prečo by to nerobili, keď tú šancu dostali? V Poľsku a v Maďarsku takú šancu nedostali.

Ak frustrácia dovedie ponovembrovú verejnosť k anarchii, tak, samozrejme, prehrá odkaz Novembra.

Áno, nájsť inú, konštruktívnu cestu nebude ľahké.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo