SPOMIENKA: Za Vladimírom Juklom

Ako spomínajú na Vladimíra Jukla František Mikloško, Ján Duda, Terézia Rončáková či Anton Srholec?

Vladimír Jukl skončil v roku 1947 Karlovu univerzitu v Prahe, odbor matematika a fyzika. Hneď po nej sa chystal študovať teológiu. Už vtedy vedel nemecky, francúzsky, latinsky, rusky. Napriek tomuto intelektuálnemu nadaniu a rozbehu, putoval do krutého komunistického väzenia, kde strávil vyše 13 rokov. Najlepší vek pre rozvoj intelektu strávil v trápení, ponižovaní a pri najprimitívnejšej práci.

Vladimír Jukl sa ešte v časoch, ktoré strávil s Kolakovičom, rozhodol, že chce byť kňazom. Za kňaza bol tajne vysvätený 6. januára 1971. Keď sa vrátil z väzenia, mal 40 rokov, keď sa stal kňazom, mal 46 rokov. Jeho najväčším kapitálom nebola vzdelanosť, ale obeť, utrpenie a vernosť Bohu a cirkvi. Ale až dnes, po skončení jeho životného príbehu, vidíme, aký obrovský životný oblúk vytesal Pán Boh z jeho života. Príbeh Vladimíra Jukla je jeden z najkrajších životných príbehov v novodobých dejinách Slovenska.

František Mikloško, bývalý predseda Slovenskej národnej rady

Zdieľať

Som presvedčený, že kňaz Vladimír Jukl patrí nesporne medzi významné osobnosti slovenských dejín. Ťažisko jeho aktivít sa - podľa môjho názoru - spája najmä s dobou Slovenského štátu v rokoch 1939-45 vďaka jeho kontaktom s kňazom Kolakovičom a potom s obdobím komunizmu, kedy bol nespravodlivo väznený a prenasledovaný. Neskôr vykonával pastoračnú činnosť v podzemnej cirkvi.

Za originálny príspevok Vlada Jukla pre dobro Slovenska považujem fakt, že bol výrazne ovplyvnený myšlienkami, vierou, odvahou a spôsobom pastorácie/evanjelizácie kňaza Kolakoviča. Bolo to čosi nové, nezvyčajné, odvážne, ale ako sa ukázalo v životných osudoch jeho nasledovníkov a teda aj Vlada Jukla, aj účinné. Avšak myslím si, že dôležitosť a význam nasledovníkov kňaza Kolakoviča pre našu súčasnosť doposiaľ nie je primerane vyhodnotená a v spoločnosti a ani v cirkvi na Slovensku by mala dostať viac priestoru i viac pozornosti. Nielen pre zásluhy, ale nazdávam sa, že sčasti tu by sme mali hľadať kľúč pre pastoráciu/evanjelizáciu budúcnosti v stredoeurópskom priestore. V tomto asi ostávame týmto ľuďom, aj Vladovi Juklovi, v istom zmysle dlžníkmi.

Pre mňa osobne, ktorý aspoň zo štúdia viem o praktikách v komunistických väzniciach, je Vlado Jukl človekom, na ktorom "spočinula ruka Pánova", ktorá mu dodala silu v týchto ťažkých skúškach obstáť. On s Božou pomocou obstál, dokázal odpustiť a vždy mám pred očami jeho úsmev a vnútorný pokoj. Modlím sa, aby ho Pán Boh odmenil spásou a aby nám doprial aj v dnešnej dobe obetavých kňazov, ktorí budú mužmi pravej viery, skutočnej odvahy, kresťanského optimizmu, ale i vízie ohlasovania evanjelia v súčasných náročných podmienkach.

Zdieľať

Ján Duda, súdny vikár, Spišská Kapitula

Keď som sa presne pred desiatimi rokmi mala prvýkrát stretnúť s Vladimírom Juklom, niesla som mu červenú ružu. Mala som o 55 rokov menej ako on a cítila som sa tak trochu ako fanynka pred návštevou svojho idolu. Bolo to na Vladimíra a náš rozhovor vyšiel v Katolíckych novinách k 21. augustu 2002. Pri malom kuchynskom stole so vzorovaným igelitovým obrusom sme sa najprv spolu pomodlili. Tento vstup do spoločenstva s pokorným a múdrym človekom, ktorý tak veľa zažil, mi utkvel v pamäti najsilnejšie.

Terézia Rončáková, novinárka a pedagogička

Laudatio profesora Vladimíra Krčméryho na Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho prednesené počas odovzdávania Ceny Jána Langoša 10. decembra 2010 v Bratislave:

Je to takmer rok, čo som mal možnosť navštíviť Vladimíra Jukla aj s partiou ďalších ľudí z prostredia Spoločenstva Ladislava Hanusa u neho doma. Pôsobil už veľmi krehkým dojmom a rozprával pomaly a potichu. No jeho oči sa radovali a bol veľmi láskavý a vľúdny. Som vďačný, že som takú osobnosť, ktorá stelesňuje kus histórie Slovenska v 20. storočí, ešte mohol stretnúť. Keďže Jukla a rolu, ktorú zohral, pozná stále ešte pomerne málo ľudí, mali by sme informácie o ňom sprostredkovať čo najširšej verejnosti. Ten kolakovičovský model zdola vznikajúcich spoločenstiev, ktoré zúčastneným jednotlivcom umožňujú osobnostný i duchovný rast a ktorý sa uplatnil aj pri budovaní tajnej cirkvi, je dodnes praktický a neprekonateľný. V týchto spoločenstvách bude kus Jukla žiť naďalej.

Lukáš Krivošík, redaktor časopisu .týždeň

Jukl patrí k posledným Mohykánom osobitnej duchovnosti Pátra Kolakoviča. Bol to posledný nevšedný pokus urobiť z katolíckej cirkvi generator osobností, ktoré by zodpovedne ovplyvňovali politický, ekonomický a kultúrny svet. Komunistom padli priamo do rany a bez milosrdenstva ich likvidovali ako organizovaný odboj a úhlavných nepriateľov režimu. Vlado Jukl bol hlavne po ukončení svojho dlhoročného väzenia po celé roky v službách veriacej mládeže, ale predovšetkým v záprahu Kardinála Korca. Celý svoj život obetoval za slobodu Cirkvi. “Aby sme mohli slobodne vyznávať svoju vieru. Aby sme mali biskupov.” Jeho sen sa splnil. Po Novembri je Cirkev slobodná, máme biskupov, on sám sa stal kňazom.

V posledných rokoch života on sám bol veľmi smutný z vývoja udalostí na Slovensku. Máme relatívne veľa nábožensky nadšených ľudí. Máme rodiny, zasvätené Bohu a Cirkvi. Ekonomickú a politickú výchovu sme odignorovali a ponechali svojim prenasledovateľom a ich potomkom.

Vlado Jukl bol jeden z kultúrne a duchovne postihnutých ľudí. Namiesto poctivého štúdia teológie na niektorej európskej univerzite najdôležitejšiu tretinu svojho života bol ponižovaný, obmedzovaný a určený vykonávať ponižujúce práce. Mystická cesta, ktorú si v tej tiesni zvolil, bola poctivá, autentická a poznačila jeho aj jeho hľadajúcich priateľov na celý život.

Obdivoval som jeho pokoru. Jeho, ako intelektuála a katolícky nadšeného veriaceho dozorcovia vo väzeni a sliediči po návrate z väzenia nenávideli a šikanovali dvojnásobne. Kňazov a rehoľníkov už mali zrátaných, zaevidovaných a odpísaných. Jukl bol symbolom niečoho, čoho sa báli. Bol stelesnením kresťanskej budúcnosti a viery pre inteligentných ľudí, čo neznášali.

V deväťdesiatom roku bol pár mesiacov aj šéfredaktorom Katolíckych novín. Keď nemal silu noviny zmeniť podľa svojho srdca a svojich predstáv, dobrovoľne to vzdal. Doživotne ostal robotníkom na Pánovej vinici. Do konca svojho života si nerobil nijaké nároky, či zásluhy, hoci pre dobro Cirkvi na Slovensku urobil, odtrpel a svedčil do posledného dychu.

Anton Srholec, bývalý politický väzeň

Spomienka na Vladimíra Jukla:

Vladimír Jukl zasiahol do môjho života predovšetkým cez svojich žiakov, zapálených laikov, ktorí mňa a mnoho príslušníkov mojej generácie formovali spôsobmi podzemnej cirkvi. V osemdesiatych rokoch síce už nebol tlak na náboženskú slobodu taký silný ako v päťdesiatych, ale stále sme pri stretávaniach na stretkách či niekoľkodňových duchovných cvičeniach museli podstupovať nevyhnutné bezpečnostné opatrenia. Práve od členov Spoločenstva Fatima ako boli Peter Murdza, Palo Kossey, Palo Benko, Daniel Bédi a v mojom prípade najmä Ingrid Leitmanová som sa čo to dozvedel o Juklovi i Silvovi Krčmérym, najmä o ich nezlomnosti počas výsluchov a väzenia. Po prevrate pokračovali títo ľudia vo formácii mládeže v novozaloženom Hnutí kresťanských spoločenstiev mládeže (čo sa neskôr pretransformovalo na súčasné ZKSM), v ktorom som potom aj ja aktívne pôsobil niekoľko rokov.

Až keď Silvo Krčméry vydal knižočky "To nás zachránilo" a "Vo väzniciach a táboroch", hlbšie som si uvedomil zásluhu týchto dvoch nenapraviteľných svedkov viery, ktorí sa po návrate z nespravodlivo nanúteného väzenia nestiahli do nejakej bezpečnej ulity, ale pokračovali v práci na poli evanjelizácie mládeže. A práve táto ich neoblomná práca ako aj práca kardinála Korca a ich žiakov viedla k smelosti v prežívaní viery u celej generácie mladých kresťanov, ktorá sa masovo prejavila na výročnej púti v polovici osemdesiatych rokov na Velehrade, pri ďalších púťach najmä v Šaštíne a v Levoči, pri sviečkovej manifestácii a napokon v novembri 89.

Cítim veľkú vďaku za to, že nám Boh dal takého svedka, akým bol Jukl. Ale iste nám ho nedal len preto, aby sme ho obdivovali, ale najmä preto, aby sme ho nasledovali.

Marek Michalčík, výkonný riaditeľ Fóra života

Vladimíra Jukla som osobne zažil počas odovzdávania Ceny Jána Langoša v roku 2010. Vyzdobená sála v starej budove NR SR bola plná významných hostí, bol pripravený dôstojný program vzdávajúci úctu jemu, Silvovi Krčmérymu a kubánskym Dámam v bielom. Napriek slávnostnému charakteru však z otca Jukla sálala úplná skromnosť, pokora a pokoj, ktoré ten večer takpovediac posväcovali. Jeho obdivuhodný životný príbeh nám pripomína, že ťažké 20. storočie má svojich hrdinov. Mali by sme si ich pripomínať a učiť sa od nich. Ďakujeme, otec Jukl, odpočívaj v pokoji.

Lukáš Obšitník, redaktor Postoy.sk

Svätá omša s pohrebnými obradmi za Vladimíra Jukla sa bude konať v utorok 8. mája 2012 o 12.00 hod. v Dóme sv. Martina v Bratislave, celebrovať ju bude bratislavský arcibiskup a metropolita Mons. Stanislav Zvolenský.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo