Možno ste postrehli minikauzičku o nahých „umelkyniach“ v topoľčianskom podchode. Ak nie, aspoň stručne: 

V polovici júla sa v podchode pod autobusovou stanicou v Topoľčanoch odohralo kultúrne podujatie Praktiky lásky, v ktorom vystupovali umelkyne Bar Altaras z Izraela a Roni Katz z Nemecka. V jednej časti vystúpenia sa vyzliekli úplne donaha, pričom časť podchodu venovaná kultúrnym akciám je voľne prístupná obyvateľom vrátane detí. 

Po tom, čo inkriminovanú scénu zaznamenali mestské kamery, z mesta vyzvali organizátorku, aby sa ženy ihneď obliekli, načo sa predstavenie stoplo. 

Šéfredaktor miestnych novín MY Topoľčany Ondrej Šomodi napísal o podujatí kritický článok, v ktorom upozornil na kontroverznosť vystúpenia. Uviedol tiež, že prípad už rieši polícia pre podozrenie z trestného činu výtržníctva. 

Regionálnu kauzičku si všimli aj niektoré celoštátne médiá. Z ich článkov či komentárov cítiť kritiku v dvoch rovinách. Po prvé, zo strany topoľčianskych novín a mesta ide o neschopnosť pochopiť umenie, intelektuálnu nezrelosť, prosto zaúradovala sedlač. 

Druhý problém mal byť v novinárskej etike, keďže šéfredaktor Šomodi do článku nenapísal, že to bol on, kto podal na políciu trestné oznámenie za vystúpenie v podchode. Navyše, samotné podujatie na vlastné oči nevidel. 

Prúserov teda neúrekom, no v čom je slabina tejto optiky?

Prvá rovina – o umení – je tu podsunutá tak automaticky, že klásť oprávnenú otázku o hranici medzi umením a obscénnosťou je asi zbytočné. Ešte sa dá pochopiť, že niekto obhajuje umeleckú nahotu na obraze či javisku, no ozaj ťažko sa diskutuje s niekým, kto nemá pochybnosť o tom, že reálne nahé ženy na verejnosti sú vysoké umenie. A že kto sa nad takýmto umením pohoršuje, jednoducho zostáva mentálne v jaskyni. A keď chcete sedlač už úplne doraziť, použite ,argument' s Michelangelovými dielami. Veď aj tam boli holé zadky a predky. 

„Ozaj ťažko sa diskutuje s niekým, kto nemá pochybnosť o tom, že reálne nahé ženy na verejnosti sú vysoké umenie.“ Zdieľať

Čo je však horšie ako plytké skratky spomenuté vyššie, je rozruch nasmerovaný k novinárovi Šomodimu, ktorý bol vraj v konflikte záujmov, lebo do článku nenapísal, že v prípade podal trestné oznámenie. 

Áno, jeho novinársky prístup by bol dokonalejší, keby to urobil, ale debata o konflikte záujmov je iba zásterka problému – a tým bolo podozrenie z porušenia zákona. Pričom je úplne irelevantné, či boli v podchode ženy nahé len päť minút zo štvorhodinového predstavenia alebo dve hodiny. 

Kritika za ,aktivistické’ konanie šéfredaktora Šomodiho vyznieva alibisticky, zvlášť keď si uvedomíme, ako aktivisticky sa správajú niektorí novinári v mainstreamových médiách. Podať trestné oznámenie nie je o nič väčší aktivizmus ako verejné politické výzvy verejnoprávnych novinárov či ich verejne prezentované postoje ku kultúrno-etickým otázkam, ktoré prenášajú aj do spravodajstva v médiách, ktoré majú slúžiť celej spoločnosti a ktoré povinne platí každá domácnosť.

Každý občan je povinný upozorniť na porušenie zákona, ak je presvedčený, že k nemu dochádza. Hoci to mohol Šomodi do článku uviesť, lynčovať ho za to je v spomenutom kontexte úplne absurdné. 

Ale čo narobíte v dobe, keď je ,konflikt záujmov' väčší morálny problém ako nahé ženy na autobusovej stanici. 

Upozornenie pre možný konflikt záujmov: autor textu študoval na tej istej univerzite, tej istej fakulte, v tom istom odbore, dokonca v „susednom“ ročníku ako zmieňovaný šéfredaktor MY Topoľčany.