George Bush maľuje obete vojny

George Bush maľuje obete vojny

Najskôr sa z neho všetci smiali. Dnes zažíva úspech a uznanie.

Kniha portrétov bývalého amerického prezidenta nesie názov Portréty odvahy: Pocta vrchného veliteľa armády americkým bojovníkom, je v nej niekoľko desiatok reprodukcií portrétov vojenských veteránov a kniha je bestsellerom na zozname New York Times aj Washington Post. Bush výťažok z knihy venoval práve veteránom vojen v Iraku a Afganistane, teda presne tých vojen, ktoré ako prezident autorizoval.

Zostaňme však ešte chvíľu pri umení. Väčší úspech ako predajnosť knihy je totiž v niečom inom. Bushove olejomaľby ocenili poprední americkí kritici. Uznanlivú recenziu napísal Peter Schjeldahl v týždenníku New Yorker, Bushov talent ocenila aj Mimi Swartová v New York Times, Jerry Salz z New York Magazine.

Všetko médiá, ktoré boli od prvého dňa tvrdými kritikmi prezidenta Busha mladšieho, hoci sami podporili jeho vojnu v Iraku, neskôr otočili a Busha vášnivo, často až prehnane vášnivo kritizovali. Za všetko.

Pri pohľade na jeho obrazy nešetria počiatočnou ani záverečnou iróniou („škoda, že svoj talent neobjavil prezident skôr“), ale portréty oceňujú. Aby sme neostali len pri liberálnych médiách, uznanlivý text o Bushových portrétoch vyšiel aj v londýnskom Telegraphe.

Bush začal maľovať ako 66-ročný, keď si prvýkrát vytlačil na paletu farbu – spomína – vybral si bielu a hnedú farbu s názvom Burnt Umber, pretože sa mu páčil jej názov. Skromnosť si ponechal, aj v úvode knihy o svojom diele píše opatrne, nie je si istý, či obstojí v kritike, nazýva sa novicom.

Začiatky boli rozpačité. Bush maľoval svoje prsty na nohách počas kúpania vo vani, domáce mačky, svoj portrét od chrbta. Bývalý prezident však v sebe niečo objavil. A nehanbil sa – ukázať dielo aj poradiť.

Vyhľadal dallaskú maliarku Gail Norfleetovú, tá ho predstavila svojmu mentorovi Rogerovi Winterovi, poradil sa s krajinkárom Jimom Woodsonom aj čiernym umelcom Sedrickom Huckabyom. Winter mu poradil, aby maľoval svetových politikov, ktorých osobne poznal. Tak pred pár rokmi vznikli obrazy Vladimíra Putina, Angely Merkelovej, Nicolasa Sarkozyho, Hamída Karzaja, Václava Havla či dalajlámu. V roku 2014 ich predstavil verejne – a zaujal. (Ich výber si možno pozrieť tu.)

Obzvlášť Putinov portrét sa stal známy, pretože v jeho pozadí bol zaujímavý kontrast. Bush kedysi po svojom stretnutí s Vladimírom Putinom v roku 2001 povedal, že keď sa mu pozrel do očí, v jeho pohľade videl, že mu môže dôverovať. Že je síce priamy, ale že sa v ňom zrkadlí aj jeho duša.

Výrok sa snažil neskôr revidovať, po rokoch dodal, že hoci Putina považoval za priateľa, ten vnímal Ameriku ako nepriateľa, čo sa mu snažil Bush neúspešne vyhovoriť. Pár zaujímavých anekdot k téme pridáva aj kniha Michaila Zygara Všetci mocní Kremľa, kde vidieť, prečo Putin prestal postupne Bushovi rozumieť a jeho radosť z revolúcií po Blízkom východe ho, naopak, strašila.

Putinov portrét nie je portrétom priateľa. Vysoké jasné čelo, prísne črty tváre, chladný ostrý pohľad. Nič osobné, srdečné ani náznak vrúcnosti. Obraz sa stal svetoznámy a jeho motív využili mnohí karikaturisti.

Ešte viac Busha ovplyvnil čierny maliar Sedrick Huckaby. Bývalému prezidentovi navrhol, aby maľoval ľudí, ktorých on osobne pozná, ale pred svetom sú neznámi. A tak vzniklo emocionálne aj umelecky najzaujímavejšie dielo – Bushove portréty vojenských veteránov, ktorí síce vojny v Iraku a Afganistane prežili, ale trpeli. Depresiami, závislosťami, zraneniami tela aj duše. Niektorí sa pokúsili o samovraždu, iní podľahli alkoholu.

Bushova nadácia sa im začala venovať, pomáhať im. A oni začali nové životy. George W. Bush ich začal maľovať a ich príbehy aj opísal, sú súčasťou spomínanej knihy.

To, čo sa začalo ako osobná terapia, našlo svoje zaujímavé vyústenie. Bushove vojny zhoršili situáciu na Blízkom východe aj v Amerike. Najmä vojna v Iraku. Viedla k ničivej občianskej a sektárskej vojne, ktorá viedla až k vzniku ISIS.

Dôsledky boli strašlivejšie ako pôvodný režim Saddáma Husajna. Najviac na to doplatili irackí kresťania a niektoré ďalšie náboženské menšiny. Táto nenávisť sa rozšírila po širšom regióne Blízkeho východu.

Všetci neskôr videli, že na ňu boli „vhodné“ vnútropolitické podmienky, ale Západ a azda najviac veriaci americký prezident v 20. storočí, ak nie v celých dejinách USA, tomu pomohol. Jednak svojou vierou v demokraciu a tiež útokom na autoritársky režim Saddáma Husajna. Dnes sú to dejiny, ktoré čitateľ tejto stránky dobre pozná.

To, o čom sa píše menej, je Bushov osobný príbeh. Už vtedy, pred vyhlásením vojny a intervenciou do Iraku, hovoril, že keď sa o vojne rozhodoval, keď sa na záver všetkého radil s náboženskými a duchovnými lídrami, po tom všetkom cítil veľkú osamelosť. Bolo to len na ňom, bol si vedomý zodpovednosti.

Bush, ako dnes vieme, urobil kolosálnu chybu. Postupne od neho odskočili mnohí z jeho najbližších, dalo by sa povedať, že všetci. Vojnu označil za chybu Karl Rove, jeho najdôležitejší poradca, aj Dick Cheney, viceprezident a politicky najbližší Bushov spolupracovník, či William F. Buckley, zakladateľ a dlhoročný šéfredaktor National Review.

Celá nastupujúca generácia, ktorá podporila Busha, za to politicky zaplatila a prehrávala voľby do Kongresu či rôzne stranícke primárky. A vôbec to, čomu sa hovorilo súcitný konzervativizmus, stratilo zmysel a pôsobilo ako nepodarený vtip. Bushov brat Jeb, ktorý bol politicky iný, tiež zaplatil svoju cenu.

Bush sa skrátka ocitol v rohu, kde sú len tiene.

Začal skúšať maratón, triatlon, venoval sa charite, riadil svoju prezidentskú knižnicu. Ale až tieto portréty ukazujú, ako priamo čelil vlastnému zlyhaniu. Bush sa začal pozerať do očí obetí vojen, ktoré schválil. Videl ich bolesť, spoznal ich príbehy a začal ich maľovať.

David Smith sa pokúsil o samovraždu, trpel depresiami, úzkosťami, nočnými morami. Začal však brať lieky, liečiť sa a svoj zápas vyhral. Kent Graham Solheim bol v Iraku štyrikrát postrelený, museli mu amputovať nohu. Podobne ako Timothy John Lang. Michael Rodriguez trpí ťažkými migrénami a poškodením mozgu.

Daniel Casara má za sebou 24 chirurgických operácií. Leslie Zimmermanová trpí takzvaným posttraumatickým poškodením PTS. Takýchto príbehov je v novej knihe takmer sto. Bush ich spoznal a ako ukazujú jeho obrazy, zblízka. Venoval sa im hodiny, celé dni a týždne. Pre muža, ktorý cez pohľad očí rád hľadá dušu človeka, to nie je maličkosť.

Zľava: Portréty Leslie Zimmermanovej, Michaela Rodrigueza, Daniela Casaru a Kenta Grahama Solheima. Ak chcete vidieť, čo videl autor, pozrite si Bushove portréty a pôvodné fotografie veteránov, ako ich spároval Daily Mail.

Georgovi W. Bushovi sa tak podarilo niečo jedinečné. V istom zmysle prekonal aj Winstona Churchilla, ktorým sa tiež nechal inšpirovať, ktorý síce opísal dejiny vojny, ktorú viedol, ukázal, ako myslel, a snažil sa vysvetliť, prečo nechal bombardovať civilné obyvateľstvo v nepriateľských krajinách, ale jeho pohľad bol stále pohľadom veľkého štátnika, ktorý tvorí a opisuje dejiny.

Bush išiel nižšie, najnižšie. Bývalý prezident stretal obete a spoznal ich utrpenie. A našiel lepší prostriedok, ako sú slová, ktorými túto skúsenosť vyjadril. Ukázal, že každej traume, aj tej prezidentskej, aj tej životnej, sa dá – a má – čeliť. A vďaka tomu nezostať osamelý napospas démonom.

Foto: Prezidentská knižnica G. W. Busha

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo