TÉMA: Hypotézy o Ježišovi

Druhý diel knihy Benedikta XVI. Ježiš Nazaretský, ale aj blížiace sa veľkonočné sviatky opäť aktualizujú otázku, ktorú si skôr či neskôr položí každý kresťan. Kým je tá osoba, v ktorú verím? A kým nie je? Odpovede hľadá aj taliansky katolícky intelektuál Vittorio Messori.

„Medzi dobre vychovanými ľuďmi sa o Ježišovi príliš veľa nehovorí. Keď ide o sex, peniaze, smrť, Ježiš patrí k témam, ktoré vedia znepríjemniť bežný rozhovor,“ píše Vittorio Messori vo svojej knihe Hypotézy o Ježišovi. Hľadá pravdu o židovskom tesárovi, ktorý rozlomil dejiny sveta vo dvoje: „pred“ Kristom a „po“ Kristovi. „Je to zvláštne: počítanie času sa končí Ježišom a od neho vychádza. A predsa ostáva akoby skrytý.“ Messori sa nezmieruje s touto skrytosťou a ako sám hovorí, odvážil sa ako pytliak preniknúť do revíru špecialistov. Ako novinár a spisovateľ vniká do rajónu filozofov a teológov.

Neznámy Ježiš

Messori napáda tézy mnohých učencov, podľa ktorých je Ježiš buď postupne zbožštený človek alebo postupne poľudštený boh. Prvú nazýva hypotézou kritickou, druhú hypotézou mýtickou. Kritickú hypotézu prezentuje napríklad takýto názor: „Pôvodca kresťanstva je historický fenomén ako mnoho iných, nemá však nijaké zázračné a nadprirodzené vlastnosti.“ Ježiš bol možno potulným kazateľom a zhodou okolností ho Palestínčania považovali za Božieho Syna.

Východiskom kritickej hypotézy je predpoklad, že božské vlastnosti prisúdila Ježišovi cirkev. Podľa týchto kritikov treba evanjeliá očistiť od akýchkoľvek zázračných alebo nadprirodzených zápletiek. „Na hrob (ktorý ostal zavretý alebo ho našli prázdny, lebo niekto odniesol jeho mŕtvolu) kritická škola napíše IGNOTUS, neznámy,“ píše Messori.

Druhá, mýtická hypotéza tvrdí, že na začiatku kresťanstva nie sú reálne udalosti, chýba tam človek. Existuje iba starodávny predkresťanský mýtus o bohu, ktorý sa vtelí, trpí, umrie a vstane z mŕtvych, aby spasil ľudí. Zástancovia mýtickej hypotézy konštatujú, že „Ježiš“ je len fiktívne meno, aby sa ním naznačila personifikácia (umelej) legendy, ktorá sa vraj odohrala štyridsať rokov pred zničením Jeruzalema. Preto je Ježiš v ich očiach postupne zľudštený boh. „Ježiš dejín je posledným vyjadrením viery v Krista,“ vyjadruje tézy mytológov Messori. „Ak kritici na jeho hrob dávajú nápis IGNOTUS, mytológovia ryjú do náhrobného kameňa slovo NEMO, nikto.“

Impotentný homosexuál?

Ľudia si prispôsobujú Ježiša na svoj obraz. Každý si ho predstavuje inak. „Ježiš fyzickou krásou asi nemohol zapôsobiť. Ani jeden z evanjelistov sa o tom nezmieňuje,“ ironizuje Messori. „Vyzeral jednoducho a smutne, ako ho predstavuje Rembrandt na svojom obraze Emauzskí učeníci? Alebo dokonca kríval a bol zhrbený, ako to spomínajú najstaršie východné tradície? Svätý Irenej si ho dokonca predstavuje ako muža slabého, neslávneho, nepekného výzoru (infirmus, ingloriosus, indecorus).“

Každá doba videla v Ježišovi niekoho iného. V osvietenstve bol Ježiš múdry učiteľ. Za romantizmu bol vykreslený ako dramatický náboženský génius. Kant ho videl ako tvorcu etiky. Socializmus Ježiša skicuje ako vodcu proletariátu. A nacizmus v ňom vidí prototyp Árijca v nešťastnom boji proti „židovskému sprisahaniu“.

Pre francúzskeho sorbonnského profesora Charlesa Binet-Sanglého bol Ježiš teoman (náboženský maniak trpiaci citovou degeneráciou voči rodičom), sitofób (nenávidel pokrm, ako to „dosvedčuje“ jeho 40-denný pôst), dromoman (nevydržal na jednom mieste, ako to vidieť z jeho chodenia z miesta na miesto), impotentný (vyzýval k celibátu), homosexuál (mal v obľube Jána), trpel nespavosťou (modlieval sa v noci)…

Messori protirečivosť týchto „racionálnych“ argumentov odhaľuje námietkami profesora J. Souryho: „Súhlasím, že Ježiš bol 'typickým šialencom', to však – ako sa domnieva kolega Binet – nemalo pôvod v alkoholizme otca, ktorý bol zaťažený tuberkulózou, ale v syfilitickej meningo-encefalitíde. Dôkaz? Prvé znaky šialenstva sa prejavujú u dvanásťročného, keď diskutuje s doktormi v chráme.“

Zdajú sa nám tieto úvahy divné? Pozastavuje sa nad nimi aj Messori: „Každý má právo (a povinnosť) myslieť si o veci, ako sa mu pozdáva. Keď evanjeliá hovoria o 'krvavom pote' pri agónii v Getsemanskej záhrade, hneď sa vypracuje teória 'zvýšenej sexuálnej dráždivosti'. Alebo keď texty spomínajú, že Ježiš nepožil pri stole u farizeja nejaké jedlo, tvrdí sa o ňom, že bol 'prieberčivý'. Skrátka, zástancovia nehistorickosti evanjelií predčia potom svojou bezhraničnou dôverou v historickú záležitosť každého detailu v evanjeliách dokonca i najhorlivejších a najnaivnejších veriacich.“

Ideálom je svätec

Filozof Saunders systematizoval náboženstvá podľa odpovede na otázku, aký je ideálny človek, ktorého predkladajú ako nasledovaniahodný vzor. Pre grécku mytológiu je to človek krásny a čnostný, pre Rimanov a šintoistov je to disciplinovaný bojovník, pre židov muž spravodlivý, pre čínskych konfucianistov človek „kráľovský“, pre hinduistov askéta a pre moslimov človek dokonale poddaný všemocnému Alahovi. Jedine pre kresťanov je podľa Saundersa ideálnym človekom „svätý“ – ten, ktorý miluje.

Messori si myslí, že jednou z najzáhadnejších vlastností Ježišovej etiky je syntéza, jedinečná v dejinách náboženstiev – medzi „telom a duchom“, medzi „prírodou a milosťou“, medzi „bolesťou a radosťou“. „V tomto chápaní je čas na oslavu aj na pôst. Ale ani tým nesmie utrpieť radosť. Predovšetkým neslobodno robiť ústupky pokrytectvu čiže spôsobu, ako rešpektovať ono 'správanie, ktoré si vyžaduje rola náboženského človeka'. Práve to Ježiš zavrhoval,“ dodáva Messori.

Inšpirovaný Pascalom

Karl Marx bojoval proti kresťanstvu. Nevidel mesiáša v Kristovi, ale v proletariáte. Podľa Messoriho sa Marx mýlil práve v tom, že vo svojej ideológii zosvetštil svoju neskrotnú túžbu po mesiášskej budúcnosti. Túžil po materiálnom kráľovstve bez Boha. Marxova dcéra Eleónora napísala vo svojich Pamätiach: „Spomínam si, ako mi môj otec rozprával príhodu o tesárovi z Nazareta, ktorého bohatí zabili, a často mi opakoval, že kresťanstvu môžeme veľa odpustiť, lebo učilo milovať deti.“

Čím viac sa čitateľ ponára do Hypotéz o Ježišovi, neunikne mu, ako veľmi sa autor inšpiroval Blaiseom Pascalom. Pascal nebol len geniálny vedec, ale aj geniálny kresťan a mysliteľ. Niekoľkými slovami brilantne zhrnul postoj ktoréhokoľvek človeka ku Bohu: „Boh jestvuje alebo nejestvuje. Na ktorú z týchto dvoch hypotéz sa stavíte? 'Ani na jednu z nich. Správnou odpoveďou je vôbec sa nestaviť.' Mýlite sa. Staviť sa je nevyhnutné a nie ľubovoľné. Aj vy ste sa stavili.“

Matúš Demko

Ilustračné foto: valtaro.it (Vittorio Messori), 01varvara.wordpress.com