Niektorí evanjelizátori sa snažia ľudí presviedčať týmto argumentom: „Keď uveríš, budeš sa mať dobre. Boh ťa bude neustále žehnať tak, že sa ti nikdy nič zlého už nestane, trápenia ti nadobro skončia!“ To je však nepochopenie príbehov mužov a žien viery z Písma a z kresťanskej tradície. Vrátane príbehu slepca z dnešného evanjelia.

Forma príbehu je často rovnako poučná ako jeho obsah. Určite to platí aj o dnešnom evanjeliovom príbeh, v ktorom Ježiš uzdravuje slepého od narodenia (Jn 4, 5-42). Text príbehu prekypuje dôležitými myšlienkami. Napríklad, učeníci sa pýtajú, aký je vzťah medzi utrpením a hriechom. Alebo, Ježiš koná na základe vlastnej iniciatívy a nie na základe viery slepca. Ďalej, viera slepca je dôsledkom uzdravenia a nie jeho podmienkou. Taktiež zisťujeme, že slepý vidí a vidiaci sú slepí, čo je dôležité zistenie pre život i pre teológiu. A počujeme tu aj dve veľmi dôležité vyhlásenia Ježiša Krista o sebe: „Kým som na svete, som svetlo sveta“ (v. 5) a „súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli“ (v. 39). Tieto a ešte mnohé iné myšlienky v texte by nás mali do hĺbky zamestnávať.

Putovanie bez sprievodcu

Popri bohatstve obsahu je na tomto príbehu jedinečná aj jeho výstavba. Spočíva v tomto: Ježiš je prítomný v príbehu iba na začiatku a potom až na konci. Medzitým v príbehu nie je. Niečo podobné je možné nájsť napríklad aj v rozprávaní o putovaní Mudrcov od východu (Mt 2, 1-12). Mudrci sa vybrali na cestu na základe hviezdy. Hviezda ich inšpirovala a potom aj pohla na cestu. Potom hviezda zmizla. Objavila sa znova až na konci ich púte: keď boli takmer pred cieľom pri Betleheme. V čase medzitým, t.j. keď ich hviezda neviedla, lebo jej nebolo, si museli pravdepodobne odtrpieť svoje: určite blúdili, museli sa pýtať, pochybovali, tápali. No napredovali. A na konci boli odmenení vierou v Krista, ktorého našli a ktorého naplno spoznali až keď doputovali.

So slepcom to vyzerá podobne. Ježiš je v jeho príbehu na začiatku. Potom zmizne. A príde znova až na konci. Príde preto, aby slepca obhájil a hlavne, aby dokončil jeho uzdravenie. Až teraz slepec dostane vieru, t.j. plné videnie. Medzitým, keď ho vyšetrovali susedia i autority nevedel celkom, kto to bol ten, kto ho uzdravil. Dozvedel sa to až na konci, keď sa Ježiš znova zjavil a keď mu daroval plné videnie prostredníctvom viery. Toto je zaujímavý fenomén. Hovorí o tom, že k plnému videniu je niekedy, ak nie vždy, potrebná púť, proces, neprítomnosť Krista, neistota, zápas. Preto je tento príbeh pre každého hľadača plného zraku viery v Krista veľmi dôležitým.

Hra v štyroch dejstvách

Pozrime sa na príbeh a na jeho drámu zblízka. Ježiš na začiatku príbehu vykoná skutok: uzdraví slepého od narodenia. Tento skutok vykoná symbolickým aktom. Po tomto skutku, nasleduje séria veľmi dramatických skutočností. Ježiš sa v nich už nenachádza. Slepcova dráma slepcova – alebo nebola to vlastne dráma tých okolo? – sa odvíja v štyroch dejstvách.

V dejstve prvom sa uzdravený človek snaží vrátiť naspäť domov, no nejde to. Jeho zmena je taká radikálna, že keď sa objaví medzi svojimi susedmi, namiesto radosti, oslavy či vítania ho čakajú len otázky a pochybnosti. Keď trvá na tom, že on je tým istým človekom, ktorého poznali, vyvolá len zmiešané reakcie. Jeho neistý a váhavý krok, jeho závislosť, jeho chudoba boli známkami vtedajšej identity. Tieto veci určovali jeho miesto v spoločenstve. Teraz kráča vzpriamene, istý svojím miestom a smerom, je nezávislý. To všetko ho však vedie k hroznému poznaniu: nemá už miesto, kam by patril. „Kto si ty? Kto je ten Ježiš?“ Neviem.

V druhom dejstve je uzdravený slepec zavlečený pred náboženských vodcov. Títo sa vždy živo zaujímajú o všetky zázraky, ktoré sa stanú v ich okolí. Hlavne však o tie, ktoré vykonajú ľudia, ktorí na to nemajú od nich oprávnenie. A úplne špeciálne sa zaujímajú o tie, pri ktorých je prestúpený nejaký zákon. Presne toto je prípad uzdravenia slepca. Uzdravenie sa totiž stalo v sobotu. A to je zložitá situácia: ak je tento človek naozaj uzdravený, potom to musel vykonať niekto, kto vlastní moc Božiu. No ak sa uzdravenie uskutočnilo v sobotu, potom to musel byť iba niekto, kto stojí proti Božiemu zákonu. „Si si istý, že vidíš? Bol si naozaj slepý? Kto to urobil?“ Je potrebné ďalšie vyšetrovanie.

V treťom dejstve sa ocitajú slepcovi rodičia. Sú moržovaní náboženskými predstaviteľmi. „Áno, je to náš syn! Áno, narodil sa slepý! Nie, nevieme, čo sa stalo! Nie, nevieme, kto to urobil!“ Ich radosť bola utopená v strachu. Vylúčenie zo synagógy a spoločenské znemožnenie je príliš vysoká cena za to, aby boli na hrdí na syna, ktorého Boh požehnal výnimočným požehnaním. Neboli ochotní túto cenu zaplatiť.

V poslednom dejstve je bývalý slepec moržovaný už po druhýkrát. Tento raz ešte intenzívnejšie. Autority, ktoré stoja pred nespochybniteľnými dôkazmi, že naozaj išlo o uzdravenie, sa snažia donútiť bývalého slepca, aby Ježiša označil za hriešnika. Aby ho jednoducho poprel, zriekol sa ho, zradil ho. Úbohý chlap, jediné, čo má je len jeho osobná skúsenosť a zdravá logika. Tieto dve mu akosi nedovolia uveriť, že by hriešnik bol schopný mať Božiu moc. Hnev a frustrácia autorít sa dostávajú do bodu varu: bývalého slepca vyhodia a spolu s Ježišom ho označia za hriešnika.

Model cesty viery

Aké zvláštne. Ježiš požehnal život tohto človeka a jeho starí priatelia sú voči nemu ľahostajní, jeho rodičia ho odmietnu a už nie je vítaný ani na tom starom dobrom mieste, kde sa zvykol modliť. Ťažká situácia. Alebo nie? Nevieme. V každom prípade je to paradigma, model cesty viery. Cesta uzdravenia, nadobudnutia (alebo lepšie nadobúdania) zraku nie je prechádzka ružovým sadom. Niektorí evanjelizátori sa nás snažia o tom presvedčiť: „Keď uveríš, budeš sa mať dobre. Boh ťa bude neustále žehnať tak, že sa ti nikdy nič zlého už nestane, trápenia ti nadobro skončia!“ To je však nepochopenie príbehov mužov a žien viery z Písma a z kresťanskej tradície. Cesta viery je často plná zápasov, nedorozumení, trápenia, podozrievaní, neistôt. No je to zároveň aj cesta odvahy a rastu. Tí, ktorí sa nevzdávajú, nakoniec skrze toto všetko prídu k plnej viere, ktorá je pre nich „nezaplatiteľným zrakom“.

V Jánových evanjeliách často, aj keď v miernych obmenách, nachádzame vetu: „Teraz už viem!“ Nachádzala sa napríklad aj minulú nedeľu v príbehu o Samaritánke a bude sa nachádzať aj v príbehu budúcej nedele o vzkriesení Lazára. Jánovo evanjelium je práve o postupnom spoznávaní, no nakoniec definitívnom spoznaní Ježišovej identity.

Je naša cesta k videniu takáto? Nachádzame v príbehu slepca svoj príbeh? Sme vytrvalí v hľadaní?

Milan Bubák, SVD
Autor je rehoľným kňazom, momentálne pôsobí v Ríme.