Zastihli sme vás práve po návrate z Poľska, kam často chodievate. Žijete však v Ružomberku. V čom je slovenský národ iný ako poľský?

Celá história je iná... Poľská história trvala neprerušene, králi, kniežatá... To vy nemáte. Ale to, čo v Poľsku trvalo v historických formách, to na Slovensku trvalo a trvá v národe. On je ten suverén. On je ten kráľ. Ja to cítim od začiatku. Vy by ste nemali mať žiadne komplexy, že ste nemali kráľov a kniežat, nie všetci králi a kniežatá boli svätí... Ja stále cítim slovenský národ ako veľmi šľachetný, dobrý, úprimný... Silno na mňa pôsobí pohostinnosť, citlivosť na človeka. Dennodenne zakúšam dobrotu ľudí. Nosia mi koláče či iné pekné veci, hovoria: Chceme vás odmeniť, pán profesor. A veľmi sa mi páči spojenie každodenného života s prírodou. Rád spievam pieseň Slovensko moje, otčina moja, krásne si ako raj...

To vidím, keď cestujem po Slovensku. Spojenie krásy so životom na holiach, kde naši otcovia pracovali, robili, spievali... Prekrásne. Slovenský ľud má v sebe hlboko zakorenenú nábožnosť, spätosť s Dekalógom, modlitbu aj spolucítenie s cirkvou, žitie pre cirkev a nie z cirkvi. Najhoršie je, keď niekto žije z cirkvi a nie pre cirkev. Možnože vyhlasuje heslá, ale to ľudia hneď vycítia.

Pri vás človek priam hmatateľne cíti vedomie „poslania“ pre Slovensko... Odkiaľ pramení?

Viem, že Boh ma tu chce a dáva mi čas dokončiť úlohu. Chcem byť ľuďom nablízku, pomáhať, odovzdávať skúsenosti, vedomosti, písať a publikovať. Mám dva silné zážitky. V roku 1979 som bol s rektorom Katolíckej univerzity v Lubline v Amerike a mali sme letieť do San Francisca. On si zabudol letenku v knižnici Kongresu Poliakov v Chicagu, zistili sme to neskoro a let o 13:00 sme zmeškali. Popoludní televízia priniesla správu, že lietadlo DC 10 so všetkými vyše 270 pasažiermi a posádkou zhorelo. My sme sa zachránili. Dodnes to vnímam ako veľký Boží zázrak.

A druhý?

Pred dvadsiatimi rokmi som sa v Nemecku podrobil ťažkej operácii srdca, štyri bypassy a iné zákroky. Viem naisto, že som prežil klinickú smrť. V určitom momente som jasne cítil, že zomieram. „Ja“, nie  Tadeusz Zasępa. Vtedy som pochopil, čo je to duša – ona dáva človeku identitu. Intenzívne som cítil dve veci: vieru a dobro. Zapadol som do bielej hmly. V živote som nič také biele nevidel. S pokojom, bez strachu, idem. Zomieram. A utopil som sa v tej hmle a zomrel som. Potom som sa nemohol zobudiť 36 hodín, to bolo strašne dlho, lekári ma chceli odpojiť od všetkých prístrojov.

Rektor Katolíckej univerzity v Ružomberku Tadeusz Zasepa(vpravo) si prezerá priestory novootvorenej Univerzitnej knižnice Katolíckej univerzity v Ružomberku v utorok 24. septembra 2013. FOTO TASR - Oliver Ondráš

Vďakabohu, že som tam mal veľmi dobrých priateľov, bola tam aj moja neter, ktorá v tom čase študovala v Kolíne muzikológiu. Oni všetci žobrali od lekárov čas: ešte päť minút, ešte desať minút... Vyžobrali mi 36 hodín (smiech). Začal som sa budiť. Cítil som zvuk, šum, a moja prvá reakcia bola: „Bože, ja som zomrel. Kde to som?“ Uvedomil som si, že mám nohy, prsty, že chcem pohybovať prstami, chcel som dať znamenie tomu šumu, že ja žijem, že som, ale nemal som silu, nemohol som pohnúť prstami. Chcel som pohnúť aspoň jedným prstom, no nedalo sa. Uvedomil som si potom, že mám oči. Vedel som, že ich musím otvoriť. Keď som otvoril oči s veľkou námahou, pozrel som, že okolo mňa sú ľudia, ale nemohol som ich poznať, mali zelený odev, nevedel som, kde som...

A lekár, prof. Hueger, pribehol ku mne, začal mi masírovať ruky a pýtal sa ma na meno. Hovorím, Tadeusz Zasępa. Pýta sa ma: Koľko rokov máte? Kričal. Mne sa chcelo spať, no nedal sa. Povedal som mu, že mám 50 rokov, a pýtam sa ho: „Prečo kričíte a prečo hovoríte po nemecky?“ On sa ma však spýtal: „Kto som?“ A potom som si uvedomil, že je to pán profesor a že bola operácia.

Dvakrát ste sa znova narodili... No aj „prvýkrát“ ste sa narodili do náročných povojnových podmienok. Ako si spomínate na detstvo, na rodičov?

Otec učil nemecký jazyk, mama francúzsky. Ale mali problémy s prácou. Otec bol politický väzeň. Štyri roky bol vo Wronkách – Wronky, to bolo najťažšie politické väzenie.
 

Koľko ste mali vtedy rokov?

Bol zatknutý v 52., čiže som mal šesť rokov.

Z čoho ho obvinili?

Že pripravoval kontrarevolúciu. Bolo to strašné. Vo Wronkách ľudia neprežívali dlho. On bol odsúdený na 15 rokov, ale v 56. bola amnestia a vďaka nej z väzenia vyšiel, ale už sa mu nikdy nevrátilo zdravie. Zomrel, keď mal 54 rokov. Mama každý mesiac išla do Wronk, vlakom, môj brat mal len šesť týždňov, keď bol otec zatknutý, a my sme s tým naším bratríčkom ostávali sami doma. Tak sme ho kŕmili, že to dieťa už potom zvládlo všetko (smiech). Ale dnes, keď na to spomínam, ďakujem Pánu Bohu, že to neboli pre nás ľahké časy. Som veľmi odolný. Zvlášť voči hlúposti. Možno niekto si myslí, že sa bojím, ale to je posledná vec v mojom živote, ktorú by som mohol praktizovať – strach. Prosto nie.

Prvý úder ste však dostali ešte predtým, keď vaša rodina musela pred sovietmi utekať z Ukrajiny...

Stratili sme všetko. Žili sme z ťažkej práce. Ale neľutujem nič. Mama vždy hovorila, že môžeme stratiť všetko: to, čo máme, to, z čoho žijeme. Ale nemôžeme stratiť tvár. To si pamätám ako veršík. Nestratiť tvár. Možnože niekomu to slúži, že má desať tvárí, a môže mať aj päťdesiat, jemu je to jedno. Ale to nie je jedno.

Ako vás tá ťažká atmosféra formovala?
Rodičia i starí rodičia sa snažili v nás povzbudiť ducha služby. Pamätám si napríklad, že ako chlapec, keď som mal 7 – 8 rokov, som z času na čas narúbal drevo alebo priniesol uhlie susede. Bola to veľmi stará pani, volala sa Apolónia Wrublewska, mala chorú dcéru. Bola to moja povinnosť pomáhať jej. A raz mi dala päť zlotých. Zobral som si tie peniažky, veľmi som sa tešil, pochválil som sa mame – a mama za ruku, k pani Wrublewskej, vrátiť peniaze. To sa nepatrí. Nebila ma, ani nič také, ale už to bol postačujúci trest, že som musel tých päť zlotých, za ktoré bolo pár cukríkov, vrátiť. V iných rodinách sa postupovalo podobne. To bola výchova.

Dnes, keď decko zaplače a má hneď všetko, ťažko očakávať, že bude taký mladý, dospelý človek slúžiť. Filozofia výchovy nemôže krúžiť okolo „mať“. Čo najviac mať. Ale „byť“. A keď mám, som aj bohatý – to preto, aby som mohol „byť“. Dávať, pomáhať, deliť sa. To je personalizmus.

Odkiaľ ste toto jánovské-pavlovské heslo „človek“ vzali do svojho života...?

Bezpochyby od svojho profesora Karola Wojtyłu. Mal som šťastie počúvať jeho prednášky dva roky a potom, keď som prišiel na Katolícku univerzitu v Lubline, on tam bol profesorom, takže sme sa často stretávali, chodil som na jeho verejné prednášky do auly, kde boli všetky miesta obsadené. Ale to všetko je aj v náuke cirkvi a vo Svätom písme. Karol Wojtyła ten personalizmus len zdôraznil: že všetko, čo robíme, je pre človeka. Človek je adresátom médií, práva atď. 

Koľko ste mali súrodencov?

Boli sme štyria. Brat, ktorý už nežije, a dve sestry. Veľmi sa milujeme. Jedna sestra je staršia, jedna mladšia. Bývajú v Čenstochovej. Pamätám si, že v zime sestry s mamou a babkou robili také veci ako šáliky, rukavičky, ponožky a na Vianoce sa to dalo biednym rodinám. Takže celý advent moje sestry plietli – a my chlapci sme chovali králičky. Mali sme veľkú záhradu, kŕmili sme ich, ja som mal svoje hniezdo, brat svoje, a na Vianoce či Veľkú noc sa to zabilo, upieklo a dalo tým biednym rodinám. Taká bola atmosféra. Aj je – moje sestry to ďalej praktizujú. Piekli aj perníčky, to všetko sa potom rozdávalo. Veľmi rád na to spomínam.

03.09.2008: Veľkoformátová kniha svetovo uznávaných maliarov Modern Art - Revolution and Painting v hodnote vyše 200 tisíc Sk je najvzácnejšou publikáciou, ktorú vlastní knižnica Katolíckej univerzity (KU) v Ružomberku. Vzácny exemplár venoval ružomberskej univerzitnej knižnici nový rektor KU Tadeusz Zasepa (na snímke). FOTO pre TASR - Martin Buzna.

Ako ste prišli ku kňazskému povolaniu?

To bolo tak. Vždy som chcel byť kňazom. Od detstva. Ale motivácia byť kňazom sa menila. Na začiatku, ako dieťaťu, sa mi páčilo v kostole: liturgia, kadidlo, oblečenie kňazov... Potom som mal veľmi dobrých kňazov na náboženstve, v tom čase sa učilo v Poľsku v súkromných domoch. Chcel som byť ako oni. Pomáhať, byť veselý, šťastný. Potom som dospieval, videl som, že tí kňazi môžu pomôcť ľuďom ešte inak.

Že v kázňach sa dotýkajú vecí, ktorých by sa bežný človek bál dotýkať, že sú odvážni. To som ja tiež chcel. Tak pokritizovať tých komunistov (smiech). Potom, keď už som nastúpil do seminára, mali sme vynikajúceho rektora. Bol to i svätý, i múdry, i veselý človek. Adam Skrzypiec. On nás učil byť kňazmi. Hovoril veľa o farskom živote, o ľuďoch, ako im treba slúžiť, ako treba mať trpezlivosť. Začalo sa mi páčiť, že sa možno tak priblížiť k človeku. S takou motiváciou som pristúpil k vysviacke. No a potom som videl ešte iné potreby. Že treba venovať ľuďom čas, ktorý nemáme, že treba s ľuďmi byť, že treba mať trpezlivosť vypočuť ich. A dnes, po 44 rokoch kňazstva, viem – to je moja posledná, konečná motivácia –, že mám byť sám, aby iní neboli sami.

Dokonca by som povedal, že som schopný vzdať sa všetkých titulov, všetkých funkcií, ale nikdy kňazstva. Kňazstvo si zachovám až do truhly, až na život večný. Zdieľať

Váš kňazský život je od začiatku spojený s akademickým svetom. Pôsobili ste aj vo farnosti?

Vždy som býval pri nejakej farnosti, bol som spojený s nejakou farnosťou, napr. v Lubline je to Farnosť sv. Pavla, naďalej tam mám byt, v Žabej Voli doteraz pomáham tamojšiemu farárovi, ktorý je tam už 32 rokov: keď prídem, spovedám, kážem. Vždy som sa snažil spojiť vedecký život s kňazstvom. Dokonca by som povedal, že som schopný vzdať sa všetkých titulov, všetkých funkcií, ale nikdy kňazstva. Kňazstvo si zachovám až do truhly, až na život večný.

Študovali ste v 60. rokoch – bolo aj v Poľsku cítiť uvoľnenie...?

V r. 1966 bolo milénium, tisíce výročie pokrstenia Poľska. Poľsko tým žilo. Kardinál Wyszyński, Wojtyła... Ja som bol vtedy v Čenstochovej, kam oni prichádzali na rôzne slávnosti. Mal som svoje miesto pod troma červenými smrekmi oproti kláštoru a tam som ich počúval. Dostal som sa tam ráno a vracal som sa na obed.

V Poľsku bol menší náboženský útlak ako u nás...

Bol. Poliaci sú taký národ, ktorý sa nebojí. Naši biskupi, kardináli, to boli lídri. Kardinál Wyszyński, keď začínal kázeň, hovoril: Deti Božie, deti moje! V tom systéme, ktorý ponižoval človeka, ktorý ničil ľud, nám on hovoril, že sme jeho deti. Celú kázeň som počúval veľmi pozorne, ale čakal som na tie slová, na ten začiatok: Deti Božie, deti moje! Že on berie za nás zodpovednosť, že on musí za tie deti bojovať, musí za ne trpieť. To mám v ušiach stále.

Kardinál Wojtyła hovoril inak, to bol veľký filozof, teológ, ale hovoril do srdca. Jeho prednášky na univerzite boli ťažké, ale ľuďom sa prihováral veľmi srdečne, jednoducho, s odvahou. Komunisti sa veľmi snažili ich rozdeliť, ukazovali kardinála Wojtyłu ako takého intelektuála a kardinála Wyszynského ako takého ľudového kardinála a robili všetko pre to, aby ich postavili proti sebe. Keď išli biskupi na Druhý vatikánsky koncil, kardinál Wojtyła dostal pas, a kardinál Wyszyński nedostal pas... Ale kardinál Wojtyła, keď sa vrátil z koncilu, nešiel do Krakova, ale rovno vlakom do Varšavy, na stretnutie s kardinálom Wyszynským.

Ukázali sa na balkóne prímasovho paláca a kardinál Wojtyła povedal: Páni (vedel, že sú tam prítomní eštebáci), z toho vášho rozbroja nič nebude! Ľudia vedeli, že to je všetko umelé, že to chcú komunisti. Kardináli sa držali spolu a my si ich oboch pripomíname ako veľkých pastierov.

Tu biskup nemohol byť vysvätený, keď štát nedal súhlas...

V Poľsku sa to tiež snažili dosiahnuť, veľmi, robili všetko, čo mohli, ale kardinál Wyszyński povedal nie. Non possumus. A za to šiel do väzenia. Non possumus. Cár nebude sedávať na Pánovom oltári. Takže prakticky žiaden seminár nebol zatvorený, žiaden noviciát, to všetko fungovalo. Vieme, ako to bolo na Slovensku. To bol veľký strach... Viete, s Poliakmi sa to nedá... Poľsko bolo 123 rokov rozdelené medzi Rusko, Prusko a Rakúsko, ale cirkev spĺňala svoju úlohu. Vo všetkých častiach, či ruskej, pruskej alebo rakúskej, spievali sa tie isté piesne. Po poľsky! Farári spisovali aktá krstu a sviatostí po poľsky. Mali písať po rusky, po nemecky – a písali po poľsky.

To je taký národ, nebojí sa. Tu by bolo to isté, keby bola kontinuita stoviek rokov. Máme odvážneho biskupa Vojtaššáka, Korca... Ale podmienky sú tu celkom odlišné. V Poľsku i na Slovensku je to tá istá cirkev, s inými podmienkami, s inými úlohami laikov i duchovných. Ale výsledok je ten istý: cirkev trvá.

Ešte v 70. rokoch ste sa dostali do Ameriky... Ako to bolo možné?

To je vec, ktorá je ťažko pochopiteľná v kontexte komunistických krajín. Ja som bol zodpovedný za zahraničné vzťahy Katolíckej univerzity v Lubline. Musel som teda cestovať: trochu žobrať, trochu nadväzovať vedecké vzťahy. Kňazi, ktorí v Poľsku plnili takéto funkcie, dostávali pas cez episkopát. Pasy vybavovala priamo Konferencia biskupov Poľska. A normálne sme ich dostávali. Nie vždy, ale dalo sa. To je celé tajomstvo – že to šlo cez episkopát, zjednotený, silný, zodpovedný. Komunistom sa s ním nedarilo bojovať. Takže mohol som cestovať.

Ako dlho ste boli v Spojených štátoch?

Tri roky vkuse, ale celý čas, ktorý som strávil v Amerike, je sedem rokov. Vždy som to vnímal ako službu. Na začiatku som sa hanbil žobrať pre univerzitu. Strašne som sa hanbil. Doma sa radšej dávalo ako bralo. Keď som sa naučil žobrať pre KUL, potom som žobral pre KU (smiech). To však nebolo tak, že som tam tie peniaze priamo zbieral. Ani jeden cent nešiel cez moje ruky. V Toronte sme mali človeka, bol to veľký finančník, mal veľký úrad účtovných analýz pre priemysel. On nám dal jednu kanceláriu a dve osoby, ktoré zbierku koordinovali. Peniaze prichádzali k nemu, on ich vkladal do banky, investoval, takže ich ešte zhodnotil.

V tom čase som tam stretol Slováka Štefana Romana, ktorý vybudoval v Toronte gréckokatolícku katedrálu. Veľmi bohatý človek, mal 14 baní po svete, zlato, striebro, ropa... Stretli sme sa v jeho kancelárii v tzv. Golden Tower v Toronte, prosili sme ho o pomoc pre Katolícku univerzitu a predstavte si, že povedal: Dobre, ja pomôžem, ale chcem sa opýtať, či keď tá univerzita už bude dokončená a Poľsko bude slobodné, či moji bratia Slováci tam budú môcť študovať. To bol rok 1981.

Ja som mu povedal: Pán Roman, keď Poľsko bude slobodné, aj Slovensko bude slobodné. A vaši bratia Slováci budú mať vždy prvé miesto na univerzite. I tak sa stalo. To bol začiatok mojich vzťahov so Slovenskom.

Za komunizmu tá univerzita nebola zavretá?

Nie. Bola zavretá počas výnimočného stavu, za Jaruzelského. Počas vojny bola zavretá, bola tam nemecká nemocnica, ale univerzita pôsobila v podzemí. V New Yorku na Fordham University nás prijali ako sesterskú univerzitu, takže počas vojny ich diplomy boli naše diplomy. Obnovená bola v auguste ´45, keď ešte trvala vojna, ale rektor Słomkowski, ktorý pôsobil v podzemí, rozhodol už otvoriť univerzitu. Veľa ľudí sa bálo, cítili, že prídu Rusi... A on zvolal senát, pozval rôznych dôstojníkov, bol tam aj zástupca ruskej vlády Bulganin, ešte nám aj dal staré drevo, z ktorého sa vybudovali kancelárie. To smrdelo ešte aj v 70. rokoch (smiech). Rektor Słomkowski bol za to potrestaný, komunisti si pamätali, že mal odvahu otvoriť univerzitu, keď ešte neboli žiadne podmienky. Potom už komunisti dali podmienky a už by sa neotvorila... Umelo ho obvinili, že obchodoval na čiernom trhu s dolármi. Za to ho zatkli.

V Amerike ste sa dostali k žurnalistike...

Situácia bola taká, že počas môjho pobytu tam vyhlásili výnimočný stav a ja som sa nemohol vrátiť do Poľska. Možno by som sa mohol vrátiť, ale rovno do väzenia. Možno som sa nemal báť väzenia, ale pchať sa levovi do tlamy nie je múdre. Končil som svoj pobyt, už som nemal žiadne peniaze, tie, čo som vyzbieral pre univerzitu, neboli u mňa a nemohol som využiť pre seba ani jeden cent, ani by som nevyužil. Bol som už totálne rezignovaný, prichádzali Vianoce, a ja som nemal ani strechu nad hlavou.

Tak som šiel do Farnosti sv. Stanislava Kostku, kde boli poľskí františkáni. V Toronte, na Roncesvalles Avenue 156, to si pamätám dodnes (smiech). Išiel som sa ich spýtať, či by som mohol u nich nejako prežiť Vianoce, aby som nebol na ulici. Povedali, jasné, Vianoce aj po Vianociach. Ale akurát tam prišiel otec Kornelián, bol poľského pôvodu, ale aj jeho rodičia už boli narodení v Amerike. On mal katolícke rádio v Buffale, 56 staníc v Spojených štátoch i v Kanade, veľká inštitúcia.

Práve prišiel k tým oblátom nahrávať zbor. Videl, že sa trápim. Hovorí: Zoberiem vás do rádia, budete mi pomáhať. Máte rozhlasový hlas. Ja som v tom čase nemal šajnu, čo je to rozhlasový hlas, ako vyzerá rádio... 

Čo ste tam robili?
Niekoľko mesiacov som bol upratovačka. Upratoval som kancelárie a spaľoval vonku smeti. V Amerike mali také kovové koše, kde sa pálili papiere. Hovoril som si, chvalabohu, že mám takú prácu, už som bol doktorom teológie, ale také boli podmienky. Čakal som, že možno sa to zmení, že to nebude jediná práca v rádiu, keď mám rozhlasový hlas (smiech). Potom mi navrhli prácu v kancelárii, pripravoval som odpovede na listy, v poľštine, angličtine, ukrajinčine, češtine aj slovenčine – tí všetci počúvali to rádio. Po piatich mesiacoch v kancelárii ma posadili pred mikrofón. Písal som otcovi Korneliánovi texty v poľštine, väčšinou ich čítal on sám, ale niekedy aj ja. Tá spolupráca nám šla veľmi dobre. 

A potom vás poslal študovať?
Áno. Povedal mi, že keď sa vrátim do Poľska, musím byť pripravený na prácu, ktorá bude cirkvi potrebná. A to sú médiá. Ja som na neho pozeral ako žaba na mačku, ale jeho rodičia i on boli žurnalisti, on vedel, že to bude potrebné. Ale čo ja budem s tými médiami robiť v Poľsku? Teológiu by som chcel študovať... On mi na to: Ak si vyberiete teológiu, budete za štúdium platiť. Ak si vyberiete médiá, ja to zaplatím. Takže na výber som nemal (smiech).

Pôjdem na Levočskú horu, pomodlím sa, tam som začínal svoje rektorovanie, tam som ho skončil a budem ďalej pokračovať v tichej modlitbe a vďačnosti Panne Márii Levočskej. No a za to, čo iní vo svojom svedomí už dávno zabili, ja nemôžem. Zdieľať

Štúdiá som začal v Buffale a pokračoval som vo Washingtone, kde som skončil. Do Poľska som sa vrátil pripravený. Hneď som založil katolícke rádio Lublin, časopis Nedeľa, a vedel som, ako to robiť, nemusel som sa pýtať. Tá spolupráca sa potom preniesla na univerzitu, založil som katedru žurnalistiky a mediálnej výchovy. Tak sa začalo vytvárať také malé mediálne impérium (smiech). Všetko, rádio, časopis, katedra, trvá doteraz. Môj odborný asistent sa práve stal docentom, takže odovzdám katedru do dobrých rúk.

Tak som si myslel aj o katedre žurnalistiky na Slovensku, ktorú som zakladal, že môj študent Peter Olekšák bude pokračovať, má ešte len 45 rokov a je profesorom, ale stalo sa inak... No všetko sa ešte môže zmeniť.

Musí to byť nepríjemný pocit, keď niečo vybudujete z úprimného srdca a ostanete nepochopený...

Viete, psík, ktorý čaká na mesiac v noci, ten mesiac nedosiahne, nemôže ho uhryznúť, len čaká. Vrátim sa k otcovi Krąpcovi. Neprišiel som slúžiť jednotlivcom, tí môžu byť líšky, vlky, medvede a neviem čo. Ja slúžim národu. Čo som urobil, to je všetko pre slovenský národ: knižnica, fakulta zdravotníctva. Ja odídem, ale to zostane. Otec Krąpiec hovorieval: Na koniec dostaneme všetci lopatou do pupka (smiech). Ja sa netrápim. Mám pokojné svedomie.

Pôjdem na Levočskú horu, pomodlím sa, tam som začínal svoje rektorovanie, tam som ho skončil a budem ďalej pokračovať v tichej modlitbe a vďačnosti Panne Márii Levočskej. No a za to, čo iní vo svojom svedomí už dávno zabili, ja nemôžem. Zabili pocit zodpovednosti a hanby. Čo proti tomu môžete urobiť...?

Text je úryvkom z knihy rozhovorov, ktorá sa pripravuje pod pracovným názvom 12 statočných a vyjde koncom roka. Postoj o nej ešte bude informovať.