Výchovná poradňa Sedemročný syn s ADHD sa rýchlo vzdáva, keď mu niečo nejde. Ako s ním pracovať?

Svoje otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail vychovnaporadna@postoj.sk. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.

Dobrý deň, rada by som synovi pomohla, ale neviem ako. Syn má sedem rokov a diagnostikované ADHD. Problém je, že sa veľmi rýchlo vzdáva, neviem nájsť ten správny spôsob, ako ho namotivovať, aby ho neúspech neodrádzal. Na moje povzbudzovanie akosi veľmi nedáva. Je prváčik, čítanie mu ide slabšie, a preto nechce doma vôbec čítať. Takýto postoj má ku všetkému, v čom sa mu nie veľmi darí. Všetko, čo mu ide slabšie, odmieta robiť. Ako by ste to riešili? Už neviem, ako ho povzbudzovať. Ďakujem. Lucia

Začnem, aspoň z môjho pohľadu, milou historkou. Z diagnostického centra, kde som roky pracoval, sme umiestnili do istého detského domova jedenásťročného chlapca, ktorý mal diagnostikované ADHD. 

Keď som detský domov po troch mesiacoch navštívil, jedna z prvých otázok, ktorú som položil pani riaditeľke, bola: „Ako sa má Martin?“ Pani riaditeľka mi s úsmevom odpovedala: „To je úžasné dieťa... dokáže byť naraz na troch miestach!“ Dodnes, keď niekde hovorím o ADHD, túto jej špecifickú definíciu citujem.

Áno, hyperaktivita je jeden z typických znakov ADHD. V dnešnom „usedenom čase“, keď sa na nás z médií hrnie záplava rýchlo sa striedajúcich zrakových sekvencií, to majú deti s ADHD oveľa ťažšie ako v minulosti. Veľmi často im chýba dostatočný priestor na to, aby uvoľnili svoj energetický potenciál. „Nespútaný“ prirodzený pohyb, nespútaný pravidlami kolektívnych športov. Od jednoduchého pobehovania až, povedzme, po bicyklovanie. Vytvárajme takémuto dieťaťu na to dostatočný priestor (aj keď by sme najradšej sedeli doma).

Dôležitou súčasťou nášho prístupu je jasná „režimová“ organizácia dňa. Pokojne ju môžeme ako rodičia vyvesiť v našom byte v kuchyni. Optimálne je, keď sa v ňom striedajú „výkonové“ a relaxačné činnosti. Mám skúsenosť, že dôsledne dodržiavať nastavený režim majú problém viac rodičia týchto detí než samotné deti. Ak sa bude dieťa pripravovať (aj s našou možnou podporou) do školy od 16.15 do 17.30 s dvoma desaťminútovými prestávkami, tak je to „zákon“ v prvom rade pre rodiča, v druhom rade pre dieťa. 

Pokiaľ ide o pevný režim, najmä v prípade dieťaťa s ADHD má minimálne tri pozitívne dôsledky. 

Prvým je, že vopred daná štruktúra mu poskytuje oporu, ponúka mu istotu v čase a priestore. Ďalej posilňuje dôležitosť nastavenia prechodu z jednej činnosti na druhú, ide o vnútorný anticipačný proces, predpovedateľnosť toho, čo nasleduje. A po tretie, toto vnútorné nastavenie sa stáva akousi špecifickou motiváciou k ďalšej aktivite (je to podobné, ako keď pravidelne večeriame o 18.30 a ideme spať o 22.00, náš organizmus sa na to nastavuje, lepšie trávime i zaspávame).

Ďalšou vecou, na ktorú by sme mali pamätať, je organizácia priestoru a času na učenie sa. To, čo nazývame pri takomto dieťati nepozornosťou, je zvýšená citlivosť na mnohé (i drobné) podnety (vizuálne, sluchové), ktoré sú preň rušivé. Od pustenej televízie v susednej izbe až po dcéru susedov, ktorá cvičí na husliach. 

Našou rodičovskou úlohou je minimalizovať akékoľvek možné rušivé podnety. Pokiaľ ide o čas, dieťa oveľa jednoduchšie zvládne tri dvadsaťminútové bloky s dvoma prestávkami ako jeden hodinový blok.

Jeden zo „symptómov“, s ktorým som sa pri týchto deťoch stretol, bola potreba „byť publiku na očiach“. Je to dôležitý priestor pre zažitie si úspechu, pre jeho socializáciu. „Scénou“ môže byť rovnako miništrovanie v kostole, hra na hudobný nástroj alebo športový výkon. To, že je dieťa na očiach, na „scéne“, je pre neho silný motív k sebaregulácii.

Dieťa s ADHD na jednej strane potrebuje jasné inštrukcie, dôslednosť v našej kontrole (od vecí do školy, upratovania po sebe až po obliekanie sa), na druhej strane pochopenie jeho skutočných limitov.