O ohrádzaní sa Keď belgický progresívny trpaslík napína svaly, lebo pápež je neprijateľný

Pápež František koncom septembra navštívil Luxembursko a Belgicko, pričom v druhej zo spomenutých krajín strávil vyše troch dní, ktoré sa ukázali ako pomerne dynamické.

Kolegovia zo Sveta kresťanstva zhodnotili, že hoci pôvodne sa zdalo, že táto návšteva nebude veľmi zaujímavá, napokon sa na nej udialo niekoľko incidentov, ktoré sa dostali do mnohých zahraničných médií a ich dozvuky trvajú aj niekoľko dní po konci návštevy.

Najprv si pápež od belgického kráľa Filipa a premiéra De Crooa vypočul kritiku v súvislosti so sexuálnymi škandálmi v cirkvi, neskôr od rektora Katolíckej univerzity v Leuvene počúval o tom, že kňazstvo by malo byť prístupné aj ženám, cirkev by nemala byť „taká rigidná vo svojom prístupe k otázkam rodu a diverzity“ a mala by byť otvorenejšia pre homosexuálov.

Najnovšie zasa prišla správa o tom, že premiér De Croo si predvolal apoštolského nuncia v Belgicku pre pápežove slová vyrieknuté v lietadle cestou späť, že potrat je vražda a lekári, ktorí ich vykonávajú, sú nájomní zabijaci.

Premiéra na to vyzval ďalší rektor, tentoraz holandskojazyčnej Slobodnej bruselskej univerzity, podľa ktorého pápež urazil nielen lekárov vykonávajúcich potraty, ale aj Belgicko a jeho obyvateľov. Premiér pápežove slová označil za neprijateľné.

„Nepotrebujeme lekcie o tom, ako naši parlamentní zástupcovia demokraticky schvaľujú zákony. Časy, keď cirkev diktovala našej krajine zákony, sú našťastie preč,“ povedal.

Pritom cirkev Belgicku žiadne zákony nediktuje. Naopak, často sa zdá, že práve cirkvi chcú rôzne hnutia a inštitúcie diktovať, aké má mať učenie a vnútorné predpisy. Tentoraz to nebolo inak.

Verejné pranierovanie pápeža, ktoré malo formu a priori kritických stanovísk ešte predtým, než vôbec Svätý Otec – v pozícii hosťa – dostal možnosť vyjadriť sa, prekročilo hranicu slušnosti a zrejme aj protokolu.

Každá apoštolská vizitácia pápeža sa koná na základe pozvania hlavy štátu tej-ktorej krajiny a miestnych cirkevných predstaviteľov; návšteva konkrétnej inštitúcie, napríklad univerzity, ktorú navštívil, sa koná na pozvanie jej vedúceho predstaviteľa, v tomto prípade rektora.

Pápež pozvanie prijal, prišiel a dostal studenú sprchu.

Je to na podobnej úrovni, akoby sme pozvali suseda k sebe domov na večeru a v prípitku by sme o ňom pred prítomnými povedali, že robí málo pre miestnu komunitu, ohradili by sme sa voči tomu, ako náš hosť vychováva deti, a ešte by sme skritizovali farbu jeho domu a stav strechy.

Zároveň by sme mu formálne poďakovali za návštevu a odovzdali mu slovo.

Keby sme sa takto zachovali k hosťovi, nemohli by sme sa čudovať, ak by sa zdvihol, odišiel a už nikdy sa nevrátil.

Pápeža v Belgicku verejne ponížili, pretože je predstaviteľom inštitúcie hájacej zásadne iný svetonázor, ako je v tejto už sekulárnej krajine – hoci tradične katolíckej – bežné.

Belgický premiér to povedal jasne: pohľad Katolíckej cirkvi na potraty je tam už neprijateľný.

Hoci ešte do roku 1990 boli v tejto krajine potraty zakázané, dnes povedať, že potrat je zabitie či vražda, je neprijateľné a je dôvodom na predvolanie veľvyslanca.

Predseda vlády ledva pokope držiacej rozdelenej krajiny, ktorého strana pritom ešte v júni utrpela vo voľbách porážku (získala 5,45 percenta hlasov) a odvtedy je v demisii, keďže krajina si – ako obvykle – nevie zostaviť vládu, si na koberček zavolal veľvyslanca dvetisícročnej inštitúcie s približne 1,3 miliardy členov.

Je to také napínanie svalov malého progresívneho trpaslíka, ktoré je samo osebe až roztomilé, no poukazuje na jeden väčší fenomén.

Pápežova návšteva v Belgicku totiž ukázala ešte iný dôležitý rozmer. 

Vždy keď chcete pred progresívne naladeným publikom uznať existenciu niekoho mimo progresívnej bubliny alebo ho nebodaj pochváliť – napríklad konzervatívca či predstaviteľa Katolíckej cirkvi –, musíte sa vopred dištancovať od jeho „neprijateľných“ názorov a ohradiť sa voči nim.

Ak idete až tak ďaleko, že takéhoto neprijateľného človeka pozvete na nejaké podujatie, často je to spojené aj s ospravedlnením, že ste si vôbec dovolili niekoho takého legitimizovať.

Nie tak dávno sa to stalo biskupovi Haľkovi, keď sa stal terčom útokov na Pohode, načo sa jej riaditeľ Michal Kaščák ospravedlnil – nie však biskupovi, ale tým, ktorých sa jeho prítomnosť na festivale dotkla.

Keby sa bol po správnosti ospravedlnil vopred, možno by vôbec ten incident nebol nastal, lebo by tam žiaden biskup ani kňaz nebol prišiel.

Aj v Postoji sa s tým správaním stretávame. Keď nás niekto z progresívneho prostredia za niečo chce pochváliť alebo zdieľať náš článok, často musí najprv uviesť nejaké ubezpečenie, ohradenie sa v zmysle „nie som fanúšik Postoja, ale“, „v mnohom s Postojom nesúhlasím, ale“, „mám iný pohľad na svet ako Postoj, ale“ či „prvýkrát v živote zdieľam Postoj“ a až potom môže nasledovať podstata.

Inak by si jeho bublina totiž mohla pomyslieť, že sa s ním voľačo stalo, azda mu preskočilo.

K pápežovi do Vatikánu chodia politici všetkého druhu bez toho, aby Vatikán mal potrebu kárať ich vlády za to či ono, taktiež mnohí konzervatívci často bez akýchkoľvek okolkov a ohradzovania sa podporujú progresívne organizácie, čítajú a zdieľajú progresívne médiá a nemajú problém s progresívcami diskutovať či ich dokonca aj voliť.

Kto tu teda je ten tolerantný a otvorený – a kto ten netolerantný a uzavretý?