Rudo Sikora: Život v znamení kríža

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rudo Sikora: Život v znamení kríža

Jeden z najvýznamnejších slovenských výtvarníkov posledného polstoročia sa dožíva 70 rokov.

Nedeľa 17. apríla, v kalendári je Rudolfa. A Rudo Sikora má sedemdesiat. Keby bol Poliak, Rus alebo Nemec, bol by na titulke niektorých významných týždenníkov alebo aspoň intelektuálnych príloh v sobotných novinách. U nás musí byť skromnejší a bude mu musieť stačiť kde-tu zmienka a jeden článok v Postoji.

Je to paradox. Sikora totiž nie je len významný umelec, ale má v sebe niečo, čo si práve naša doba tak cení – spontánnosť, nespútanosť, originalitu, humor, Sikora vie zaujať a vie aj kričať, je to proste živel.

Ale robiť z neho len takúto redukciu by bolo málo. A bol by to tragický omyl.

Sikora patrí do skupiny slovenských umelcov, ktorá dokázala zaujať svet za hranicami našej krajiny, je to vášnivý antikomunista, ktorý slávil úspech v Moskve, kritik americkej zahraničnej politiky, ktorého diela možno nájsť aj vo veľkých amerických galériách. A stopu zanechal, samozrejme, aj v tom našom svete, nielen v Chicagu a Moskve, ale aj v Európe, v mnohých európskych domoch vysokej kultúry. A nielen umením. Keď som sa na jednej z jeho posledných výstav pozeral na mapu desiatok jeho príbuzných, ktorí sú vo všetkých možných kútoch sveta, bolo mi všetko jasné: Tento človek vie, že mu patrí svet. Lepšie povedané celý vesmír. A schuti sa na tom vie zasmiať.

Ale vážne.

Tento text nemá byť štúdiou, ale poctou, takže si vyberiem dva momenty Sikorovej tvorby. Obidva sú akosi vnútorne spojené s krížom.

Prvý, politika

Pozerám sa na knižnú reprodukciu inak obrovskej olejomaľby Múr. V originále 200 x 140 cm. Na tyrkysovom pozadí vystupuje dlhý štíhly kríž, pár oblúkov, akoby písmen, pôsobia trochu nepochopiteľne, neuchopiteľne, rovnako ako jeden hnedý fľak v rohu a dve-tri šmuhy. Z obrazu ide ale neuveriteľný pokoj a ten jediný jasne čitateľný prvok – kríž – mu dodáva osobitý pátos.

Rudolf Sikora: Múr (Pocta Janovi Palachovi), január 1969.

Tento obraz je z januára 1969 a je to Sikorova pocta Janovi Palachovi.

Je trestuhodné, že všetky možné spomienky na Palacha sa u nás obišli bez tohto obrazu, v skutočnosti klenotu nášho umenia. Palachova tragická obeta zmenila dve politické generácie, jednu, ktorá bola v januári 1969 na jeho pohrebe, a druhú, ktorá o dvadsať rokov zobrala veci do vlastných rúk a skoncovala s komunizmom. Tá prvá celý život Palachov čin vysvetľovala, tá druhá ho pochopila.

A umelec bol pri tom.

Ak raz bude na Slovensku reprezentatívna výstava 20. storočia, Sikorov Múr by tam mal byť. Už preto, že na začiatku normalizácie bolo len málo ľudí, ktorí vedeli zareagovať presne. A len málo z nich dokázalo do roku 1989 obstáť. Milan Hamada, Jozef Jankovič, Ján Čarnogurský, Ladislav Kováč – nech spomenieme aspoň niekoľko mien – a, samozrejme, Rudo Sikora boli medzi nimi.

A neostalo len pri pocte Palachovi. Sikora venoval „kamienky“ Dominikovi Tatarkovi, ukrižovaný kríž Karlovi Krylovi a pár ďalších. Sikora sa vedel angažovať pred rokom 1989, bol na Sviečkovej demonštrácii, aj na námestiach o rok a pol neskôr, nocoval na ministerstve kultúry, keď sa bolo treba postaviť nekultúrnemu ministrovi z Mečiarovej strany... a bolo toho, dones je, veľa.

Rudolf Sikora: Polčas rozpadu, 1994.

Úplne osobitné miesto má pre mňa v jeho politicky inšpirovanej tvorbe jeho dielo Polčas rozpadu. Ide v podstate o ležiaci dvojkríž vtesnaný do hraníc našej republiky, ich obrysu. Ibaže divák si nemôže byť istý, či sa pozerá na ležiaci dvojkríž alebo železnú mrežu, jej časť. Nikto okrem Jána Langoša tak dokonale nespojil to, čo spomínaný Langoš nazval obdobím neslobody, od roku 1939 do roku 1989.

Druhý moment, kríž

Každý, kto zažil Ruda Sikoru osobne, vie, že je to energický človek. Každým svojím prejavom. Mám ale pocit, že je to len odraz omnoho väčšej energie, ktorú dal na plátno.

Dva obrazy: ten prvý je jeho slávna Čierna diera a ten druhý Energia kríža. Prvý vznikol v 70. rokoch, druhý v 80. rokoch. Na tom prvom sa myriady krížikov, šípok a hviezdičiek prepadajú do hlbokej nekončiacej čiernej diery. Život v jeho základných symboloch (hviezdička ako narodenie, šípka ako smerovanie, krížik ako koniec) končia v stratene.

Rudolf Sikora: Čierna diera, 1976.

O desať rokov neskôr Sikora tie isté symboly usporiada úplne inak. Tajomnejší kríž v našom výtvarnom umení nenájdete. Nie je to sakrálne umenie v striktnom zmysle slova, ale k tomu krížu sa dá modliť. Je v ňom všetko, čo patrí ku Kristovmu krížu. Až na korpus, samozrejme. Autor, ako mi raz povedal, tento obraz daroval svojej zbožnej matke. To len na potvrdenie.

Kríž však Sikorovo umenie sprevádza od začiatku, po celý čas. V rôznych podobách, vyjadreniach, nikdy nie úzko sakrálnym spôsobom, ale vždy tak, aby u pozorného diváka vyvolal aj náboženskú asociáciu. Osobitne v prípade pravoslávnych krížov.

Rudolf Sikora: Energia kríža, 1985.

Ale Sikora – teraz by som poprosil, aby jeho priezvisko bolo čítané poľsky, teda „Šikora“, pretože to meno je pôvodne poľské – vie vyvolať náboženskú predstavu aj tam, kde sa to zdá nemožné. Mám na mysli Maleviča a jeho hrob, čierny štvorec, tento majestát smrti, kde niečo chýba.

Malevič zomrel o dekádu skôr, ako sa narodil Sikora, jeho avantgarda kedysi vyjadrovala nádej, že komunizmus môže priať pokrokovému umeniu, čo bola utópia, ktorá sa skončila skôr ako revolučné nadšenie po roku 1917. Sikorove hroby pre Maleviča tomu urobili bodku. Jeden patrí k roku 1917, druhý k roku 1989. Obidvaja majú poľský pôvod a obidvoch by bolo ťažké vtesnať do úzkej definície.  

Sikorova sedemdesiatka by si zaslúžila viac článkov, verejných prejavov uznania a poklony, ale naša realita ho nemohla prekvapiť. Sikoru totiž pred pár rokmi bavilo zobrazovať sa, ako nesie kríž. Takže musí byť na takýto scenár pripravený.

Pre prípad, že by to tak úplne nebolo, milý Rudo, všetko najlepšie a veľa zdravia! Dožiť sa sedemdesiat rokov je krásna vec, pre mnohých dôvod na veľkú životnú bilanciu. Pri tebe by bola, ako inak, veľmi bohatá. Ty máš však toľko síl a energie, že si ešte budeš musieť na to počkať... Dnes som si dlhšie listoval tvoju knihu a pozeral na obrázky, ktoré mám rád – a bola to radosť.

Niektoré živly nemožno spútať. Chvalabohu.

Foto: archív autora

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo