Je dobré, že sa z praktizujúcich členov Katolíckej cirkvi ozvali dôležité a reprezentatívne hlasy, ktoré kritizovali arcibiskupove slová.
To má svoju vážnosť. Lebo je rozdiel, keď dvaja píšu na tú istú tému.
Napríklad keď europoslankyňa, ktorá nie je členkou Katolíckej cirkvi a vášnivo bojuje za práva žien na interrupciu, ale občas sa modlí k Bohu, napíše arcibiskupovi Oroschovi: „Vás tento Boh, tento náš spoločný Boh, prestal mať rád.“
A keď šéfredaktor Sveta kresťanstva napíše, že v Oroschových slovách je málo pravdy a ešte menej lásky.
To píše človek, ktorý je praktizujúci katolík, venuje sa náboženským témam, pohybuje sa v cirkevnom prostredí, rozumie mu a záleží mu na tom, aby Katolícka cirkev neupadala, ale plnila svoju misiu. Jeho slová reprezentujú aj názor denníka Postoj na túto kauzu.
Nemlčal ani denník Štandard, ktorý takisto reprezentuje v mediálnom svete časť kresťanov a konzervatívcov. Napísal k tejto veci jednoznačný komentár s názvom Zlyhanie arcibiskupa Oroscha.
Za osobitne dôležité považujem aj to, že sa pred kameru postavila vážená osobnosť kresťanského disentu František Mikloško, ktorý povedal: „V cirkvi platí, kde je biskup, tam je cirkev. Čiže pán arcibiskup Orosch nie je súkromná osoba, ale má veľmi vážne postavenie v rámci diecézy, ale aj v rámci cirkvi. Jeho hlas by mal byť hlasom cirkvi. Pán arcibiskup poslal obežník kňazom vo svojej diecéze, ale to nie je súkromný dokument. (...) Pán arcibiskup Orosch je aj členom Konferencie biskupov Slovenska, čiže jeho hlas je aj hlasom cirkvi na Slovensku.“
A ďalej hovorí, že o vine a nevine môže rozhodnúť súd a „títo chlapci“ neboli postavení pred žiadny súd, ale boli „surovo zavraždení“.
František Mikloško ešte smutne konštatuje, že ako mala po páde komunizmu Katolícka cirkev na Slovensku „veľkú vážnosť, veľký bonus a vážili si ju aj ľudia sekulárni, liberálni za utrpenie a svedectvo, ktoré ona podala za obdobia prenasledovania, tak s obrovským smútkom teraz vidím, že takýmito výrokmi, takýmito postojmi cirkev stráca tú vážnosť a to je obrovská zodpovednosť“.
Vyjadril sa aj ďalší dôležitý človek – premiér Eduard Heger, praktizujúci katolík. V RTVS označil slová pán arcibiskupa za „veľmi nešťastné“. A dodal, že „každý by mal vážiť slová, aké používa, a čo zasieva do mysle ľudí“.
Bolo to stručné, ale oveľa silnejšie ako tvrdý list politicky takmer neviditeľnej ministerky kultúry, ktorá vyzvala predsedu KBS, aby konferencia zaujala „jasné stanovisko“.
Už samotný začiatok petície „Sme katolíci a katolíčky...“ napovedal, komu je text určený.Zdieľať
Ak teda ľudia, ktorí nie sú členovia Katolíckej cirkvi, volali po reakcii, tak ona prišla – od dôležitých ľudí, ktorí sú do veľkej miery reprezentantmi členov Katolíckej cirkvi. Tá reakcia bola jednoznačná.
Lenže akoby to stále nestačilo.
Volalo sa po reakcii Konferencie biskupov Slovenska – a tiež po tom, aby sa verejne dištancoval hádam každý veriaci. V tejto atmosfére vznikla aj petícia Arcibiskup Orosch nehovorí v našom mene.
Už samotný začiatok petície „Sme katolíci a katolíčky...“ napovedal, komu je text určený.
Kruhom, ktoré dôrazne používajú rodovo citlivý jazyk, teda používajú aj ženské náprotivky výrazov v mužskom rode.
Nechcem petíciu zhadzovať, lebo ju podpísalo veľa ľudí, ktorých si vážim a verím, že mali silnú potrebu verejne sa dištancovať. Že sa ich to osobne dotklo.
Mimochodom, hneď pod spomínanou petíciou je na stránke Peticie.com zverejnená aj ďalšia petícia s názvom Požiadavka na odluku cirkvi od štátu. Akoby po previnení cirkvi mal prísť trest.
Ale ani v cirkevnom prostredí sa odluka nechápe ako zlý krok, ktorý bude cirkvi jednoznačne škodiť.
Petície tu nemajú už veľký výtlak, a to ani keď ich podpíšu známe mená.Zdieľať
Úprimne: nemám už dôveru k podobným petičným akciám. Občas – a nehovorím, že ide o tieto petície – mám pocit, že ide skôr o potrebu trochu sa zvýznamniť v médiách či na sociálnych sieťach ako niečo dosiahnuť.
Petície tu už dávno nemajú veľký výtlak, a to ani keď ich podpíšu známe mená.
Navyše petície nemajú žiadny vplyv na to, čo sa deje vnútri Katolíckej cirkvi. Pamätám si, ako vo veľkom prebiehala na Slovensku petícia proti odvolaniu arcibiskupa Bezáka. Zmenila petícia niečo?
V Katolíckej cirkvi to nefunguje ako v politike či občianskej spoločnosti: zozbierame veľa podpisov, vyvoláme verejnú kritiku – a bude sa diať to, čo chceme. Táto ustanovizeň funguje inak a inak bola aj založená, nie je to občianske združenie ani politické hnutie.
Možno sa to niekomu javí ako slabosť Katolíckej cirkvi, ale ono je v tom aj jej sila. Veriaci sa musia spoliehať aj na to, že rozhodnutia cirkvi riadi i ktosi iný než len cirkevní hodnostári. A múdre rozhodnutia či kroky neprichádzajú vždy „na pulze dňa“. Treba na ne aj trpezlivo čakať.
Nečlenom a nečlenkám Katolíckej cirkvi to môže pripadať aj smiešne, ale v tejto inštitúcii je niekedy dôležitejšie sa za niektoré veci modliť ako organizovať protesty.
To nie sú postupy efektné v médiách či na sociálnych sieťach, zvyčajne pritom nevidno ani rýchle či efektné riešenia. Veľa vecí sa rieši mimo kamier, lebo je tu viera, že kroky cirkvi a jej predstaviteľov sleduje ešte aj niekto iný ako verejnosť či médiá.
Slová arcibiskupa Oroscha si žiadali reakciu, vážnu, dôraznú, pokojnú, a tá aj prišla od relevantných ľudí, ktorí síce nie sú hodnostármi cirkvi, ale sú jej dôležitými údmi.
Hystéria je zbytočná, trpezlivosť nutná.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.