Dejiny písané hnedou Putinov koncept „ruského sveta“

Ako zdôvodnenie pre vojnovú agresiu Vladimir Putin v prípravnom štádiu, ale aj po prvých dňoch invázie na Ukrajinu uvádzal „denacifikáciu“ a „demilitarizáciu“. A tak nie je neoprávnená otázka, ktorú s počudovaním​ opakovane dostávam​, ako tomu máme rozumieť. Čo je na Ukrajine nacistické, aby mala a musela byť oslobodená týmto ničivým spôsobom?

Na toto obvinenie zareagoval aj prezident Volodymyr Zelenskyj, ktorý má židovský pôvod: nech Putin vysvetlí svojim predkom, ktorí sa stali obeťami národnosocialistického holokaustu počas druhej svetovej vojny, ako to vlastne myslí a ako je to vôbec možné.

Pozadie Putinových zmätených obvinení tvorí takzvaná idea „ruského sveta“. Prvý raz sa tento výraz spomína v písomnom svedectve v 11. storočí pri príležitosti opätovnej posviacky jedného chrámu v Kyjeve, a síce ako označenie epochy slovanských kniežatstiev s centrom v Kyjeve (veľkokniežatstvo), ešte pred tým, ako z kvázi východoslovanského praštátu Kyjevská Rus vzišli a vyvinuli sa tri dnešné národy a krajiny Bielorusov, Rusov a Ukrajincov.

Nacionalistická ideológia

„Ruský svet“ pôvodne vznikol ako sociálno-kultúrny fenomén a bol prevzatý a ďalej rozvíjaný najmä v postsovietskom období v Rusku. K podstatným charakteristickým znakom identity patria pravoslávna konfesia a ruský jazyk.

Po rozpade Sovietskeho zväzu sa táto idea silnejšie zameriavala na aspekt spoločných východoslovanských dejín a slúžila na konsolidáciu a zjednotenie Ruska. Toto platilo v rámci Ruska a tiež pre Rusov naprieč krajinami: do tejto idey boli integrovaní všetci, ktorí hovoria po rusky, a všetko, čo nejako, hoc aj vzdialene, súvisí s Ruskom.

Aj Ruská pravoslávna cirkev podporovala a podporuje túto ideu, ktorá má zaistiť upevnenie a šírenie ruského pravoslávia.

Po roku 2000 si Putin cielene osvojil tieto myšlienky a rozvinul ich na rozhodujúcu základnú ideu pre domácu i zahraničnú politiku. Postupom času bolo čoraz jasnejšie, že z tejto základnej spoločenskej idey sa stala nacionalistická ideológia, s ktorou mal štát v niektorých prípadoch najmasívnejší vplyv: napríklad štátom financované projekty doma i v zahraničí, oficiálne prejavy predstaviteľov vlády, prvé vojenské invázie do Gruzínska (2008) a na Krym a východnú Ukrajinu (2014) pod chatrnou zámienkou ochrany rusky hovoriaceho obyvateľstva a ruskej kultúry a jazyka.

Medzičasom sa zdá, že z pohľadu ruskej perspektívy túto ideológiu slobodno presadzovať všetkými dovolenými a nedovolenými prostriedkami.

Kolaps Sovietskeho zväzu ako najväčšia geopolitická katastrofa

Ide pritom o extrémnu formu ruského nacionalizmu, ktorý podporujú, rozvíjajú a presadzujú vládnuce elity. Túto ideológiu formovali nielen vplyvní ideológovia ako Alexander Dugin, ale aj samotný Putin, ktorého osobné videnia a výklady dejín formovali základ neoimperialistického nacionalizmu.

Napríklad názor, že najväčšou geopolitickou katastrofou 20. storočia bol kolaps komunizmu a Sovietskeho zväzu. Ten musí byť obnovený prostredníctvom rôznych ekonomických a medzinárodných aliancií na území bývalého ZSSR a Rusko je tým najdôstojnejším a na to povolaným nástupcom Sovietskeho zväzu.

Toto tvorí pozadie pre všetky politické konania, úsilia a požiadavky súčasného ruského prezidenta, najmä smerom na Západ.

Realizáciou svojej ideológie „ruského sveta“ a s ňou súvisiacim uchovaním ruštiny a rusky mysliacich a hovoriacich Kremeľ sleduje repatriáciu (údajné „oslobodenie“) všetkých bývalých sovietskych republík. Zároveň má existenčný strach, že by sa to mohlo nepodariť.

Implementácia tejto ideológie Ruska v Bielorusku sa javí tak, že pokračuje relatívne ľahko. Avšak nedávne protesty a udalosti tak v Bielorusku, ako aj Kazachstane ukázali, že presadzovanie tejto ideológie naráža na odpor. Kritika „ruského sveta“ sa stala obzvlášť výraznou na Ukrajine a trvá už roky.

Nikdy sa nevyhýbal špinavým praktikám

Hoci Putin ako bývalý šéf tajnej služby nemá problém siahať po špinavých prostriedkoch (pobúrenie vyvolali predovšetkým štátom nariadené vraždy v zahraničí), po demokratických a proeurópskych protestoch Euromajdanu na Ukrajine nemohol nič dosiahnuť napriek desaťročiam úsilia v tomto smere. Logická, aj keď desivá je jeho terajšia reakcia, keď sa uchyľuje k najnásilnejšiemu prostriedku: vojne.

Aby sa zabránilo ďalšiemu slobodnému vývoju smerom stredná Európa a liberálna demokracia, sú stanovené dva dôležité ciele. V prvom rade je pre Putina dôležité Ukrajinu demilitarizovať a očistiť od ukrajinských, demokraticky zvolených elít, aby potom v druhom kroku nastolil proruský režim; ten by potom mohol postupne implementovať ideológiu „ruského sveta“.

Namieste je otázka, ako to Putin zamýšľa presadiť, keď celý ľud odmieta nielen ruskú hegemóniu nad svojou krajinou, ale predovšetkým zničenie svojej namáhavo vybudovanej demokracie a slobody. Uchýli sa Putin k známym metódam masového vyháňania a vyhladzovania? Po jeho vyhrážke – jadrovými – odstrašujúcimi zbraňami sa, žiaľ, všetko, aj to nemysliteľné, javí ako možné.

Sme svedkami nacistického postupu, vyhladzovacej vojny proti ukrajinskému ľudu, proti jeho identite, ktorá nie je totožná a kompatibilná s myšlienkou „ruského sveta“.Zdieľať

Dobytie hlavného mesta Kyjeva je pritom pre Putina kľúčové. V prvom rade preto, lebo tam vládne aktuálna a legitímna ukrajinská vláda. A okrem toho je vzhľadom na jeho ideologické pozadie jasné: Akú hodnotu má Rusko so svojou históriou založenou na ideológii „ruského sveta“ bez Kyjeva, historického centra východných Slovanov, Kyjevskej Rusi?

Z Putinovho pohľadu sa toto mesto musí stať bezpodmienečne súčasťou zóny ruského vplyvu, respektíve musí prinajmenšom podporovať ideológiu „ruského sveta“.

Podľa môjho názoru sovietska červená mala vždy blízko k nacistickej hnedej. V týchto dňoch Putin ukazuje svoju pravú tvár diktátora inšpirovaného Sovietskym zväzom a neoimperializmom. Červená farba jeho sovietsko-ruskej ideológie prechádza do najhlbšej hnedej.

Na tomto pozadí možno tiež pochopiť, prečo mu imponovali vonkajšie krídla tak krajne pravicových, ako aj krajne ľavicových síl po celom svete a prečo pestoval spojenia s nimi.

Dosiaľ slávne stránky veľkého ruského ľudu, pred ktorým ako naším susedom so všetkými jeho zásluhami v kultúre, technike a športe mám veľký rešpekt, sú v týchto dňoch pošpiňované tak, že ich v budúcnosti bude veľmi ťažké očistiť.

Žiaľ, od ozbrojenej, medzinárodnému právu odporujúcej invázie na Ukrajinu, ktorá sa začala 24. februára, sú dejiny Ruska písané hnedým atramentom a označované červenými škvrnami krvi preliatej na oboch stranách.

Lebo sme svedkami nacistického postupu, vyhladzovacej vojny proti ukrajinskému ľudu, proti jeho identite, ktorá nie je totožná a kompatibilná s myšlienkou „ruského sveta“.

Spochybňuje právo Ukrajiny na existenciu

Ukrajinci si nenechajú vnútiť túto ideológiu, ani tí ukrajinsky, ani tí rusky hovoriaci; presne tak ako existujú nemecky hovoriace národy a štáty, ktoré nemusia a nechcú nevyhnutne predstavovať jeden štátny útvar.

S čistým štítom Putinovho Ruska je teraz totálny koniec! Pretože postupuje brutálne, s hroznou agresiou proti civilnému obyvateľstvu Ukrajiny. Znovu a znovu vidíme scény z miest a obcí, o ktoré sa bojovalo na východe.

Vidíme ruských vojakov, ktorí sa čudujú, že napriek všetkým prísľubom, ktoré dostali doma, ich nevítajú s kvetmi ako osloboditeľov. Ukrajinský ľud proti nim demonštruje a kričí na nich v ruštine, ktorej rozumejú: „Ste tu cudzinci a votrelci.“ „Choďte živí domov, odkiaľ ste prišli.“ „Nikto nás nemusí oslobodiť a predovšetkým nie ten váš Putin!“

Putin si dovoľuje neslýchané a dokonca spochybňuje právo Ukrajiny na existenciu. Teraz sa ukazuje, že jeho ideológia je ukrajinofóbna, brutálna, pohŕdajúca ľuďmi a plná lží a neprávd. Ako taká sa zapíše do dejín civilizovaného sveta.

Samotný Putin sa v uplynulých týždňoch ukázal ako klamár bez škrupúľ a despota nielen pred západným svetom, ale aj pred svojím ruským ľudom.

Očividne v týchto dňoch predvádza svoj neľútostný boj proti všetkému, čo je slobodomyseľné a ukrajinské. Dáva tomu nálepku „nacistické“, pretože to ohrozuje jeho ideológiu, a so všetkou silou proti tomu zakročuje.

Hovoriť o „nacistickej“ Ukrajine je len pozornosť odvádzajúci manéver pre verejnosť. Neprezrádzajú jeho metódy a neoimperialistické zámery nastoliť nový poriadok vo svete jeho „nacistický“ charakter?

Avšak jeho „ruský svet“ sa rozbije na Ukrajine.

Autor, narodený v roku 1976 v Ternopile, je kňazom Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a rektorom Collegia Orientale v bavorskom Eichstätte.

Článok pôvodne publikoval Die Tagespost. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa