Fratelli tutti Koronavírus ukázal, že nikto sa nezachráni sám, píše pápež v novej encyklike

Dnes po poludňajšej modlitbe Anjel Pána bol oficiálne publikovaný text encykliky pápeža Františka Fratelli tutti - o bratstve a sociálnom priateľstve. Prinášame stručný pohľad na obsah dokumentu, ktorý priniesol v osobitnom vydaní denník L´Osservatore Romano.

Text encykliky Fratelli tutti - o bratstve a sociálnom priateľstve, ktorá sa svojím charakterom radí medzi sociálne encykliky, je pomerne rozsiahly. Jeho 287 číslovaných odsekov sa delí do ôsmich kapitol:

Krátka syntéza encykliky pápeža Františka „Fratelli tutti“

Bratstvo a sociálne priateľstvo sú cesty na vytvorenie lepšieho, spravodlivejšieho a pokojnejšieho sveta spoločným úsilím všetkých, ktoré načrtáva pápež František vo svojej novej encyklike. Dôrazné „nie“ hovorí vojne a globalizácii ľahostajnosti.

Ktoré sú to tie veľké ideály, ale aj konkrétne uskutočniteľné cesty pre toho, kto chce vytvoriť spravodlivejší a bratskejší svet vo svojich každodenných vzťahoch v spoločnosti, politike, v inštitúciách? Hlavne na túto otázku odpovedá encyklika Fratelli tutti. Svätý Otec ju definuje ako „sociálnu encykliku“ (6), ktorá si zapožičala názov z „Napomenutí“ (Admonitiones) sv. Františka z Assisi, ktorý používal tieto slová, „aby oslovil všetkých bratov a sestry a predostrel im formu života s chuťou evanjelia.“  (1).

Encyklika má zámer podporiť túžbu celého sveta po bratstve a priateľstve uprostred spoločnosti – tzv. „sociálnom priateľstve“. V pozadí je pandémia COVID-19, ktorá – ako prezrádza pápež František – „vtrhla nečakane, práve keď som písal tento list“. Avšak globálna zdravotná krízová situácia ukázala, že „nikto sa nezachráni sám“, a že skutočne nastal čas „snívať ako jedno ľudstvo“, v ktorom sme „všetci bratmi“ (7-8).

V prvej z ôsmich kapitol, ktorá má názov „Tiene uzavretého sveta“, sa dokument pozastavuje nad mnohými pokrivenosťami súčasnej doby: manipulácia a deformácia pojmov ako demokracia, sloboda, spravodlivosť; egoizmus a nezáujem o spoločné dobro; prevaha trhovej logiky založenej na zisku a kultúra skartovania; nezamestnanosť, rasizmus, chudoba; nerovnosť v právach a ich aberácie ako otroctvo, obchodovanie s ľuďmi, ženy zneuctené a potom nútené na potrat, či obchodovanie s orgánmi (10-24). Ide o globálne problémy, ktoré vyžadujú globálne reagovať, zdôrazňuje pápež a dvíha varovný prst proti „kultúre múrov“, ktorá napomáha mafiám profitujúcim zo strachu a osamelosti (27-28).

Na mnohé tieto tiene však Encyklika odpovedá žiarivým príkladom dobrého Samaritána, ktorému je venovaná druhá kapitola „Cudzinec na ceste“. V nej Svätý Otec zdôrazňuje, že v chorej spoločnosti, ktorá sa otáča chrbtom k bolesti, a ktorá je „negramotná“ v starostlivosti o slabých a zraniteľných (64-65), sme všetci povolaní stať sa blížnymi tomu druhému (81), prekonajúc predsudky a osobné záujmy. 

V skutočnosti sme všetci spoluzodpovední za budovanie spoločnosti, ktorá by vedela začleniť, integrovať a pozdvihnúť toho, kto trpí (77). Láska buduje mosty a my „sme stvorení pre lásku“ (88), dodáva pápež a vyzýva obzvlášť kresťanov, aby rozpoznávali Krista v tvári každého vylúčeného človeka (85).

Princíp schopnosti milovať podľa „univerzálneho rozmeru“ (83) sa preberá aj v tretej kapitole „Premyslieť a vytvárať otvorený svet“: v nej pápež František vyzýva „vyjsť zo seba samých“, aby sme nachádzali v druhých bytostný rast (88) tým, že sa otvoríme blížnemu v dynamike lásky (caritas), ktorá nás nasmerúva k „univerzálnemu spoločenstvu“ (95). V konečnom dôsledku – ako pripomína encyklika – duchovná výška  ľudského života je určovaná láskou, ktorá nás vedie hľadať to, čo je lepšie pre život druhého (92-93). Zmysel pre solidaritu a bratstvo sa rodí v rodinách, ktoré treba chrániť a mať ich v úcte v ich „primárnej a nezastupiteľnej výchovnej misii“ (114).

Právo na dôstojný život nemôže byť nikomu upieraný, potvrdzuje ďalej Svätý Otec, a keďže práva presahujú hranice krajín, nikto nemôže zostať vylúčený, bez ohľadu na to, kde sa narodil (121). V tejto optike pápež žiada tiež myslieť na „etiku medzinárodných vzťahov“ (126), pretože každá krajina patrí aj cudzincovi a zdroje určitého územia sa nemôžu upierať tomu, kto je v núdzi a pochádza z iného miesta. Prirodzené právo na súkromné vlastníctvo bude teda podľa princípu všeobecného určenia stvorených dobier až druhoradé (120).

Špecifický dôraz kladie Encyklika aj na otázku zahraničného dlhu: pri rešpektovaní princípu, že dlh treba splatiť, je však žiadúce, aby tým nebol ohrozený vývoj a obživa najchudobnejších krajín (126).

Téme migrácie je venovaná časť druhej a celá štvrtá kapitola „Srdce otvorené celému svetu“: migrantov s ich „doráňanými životmi“ (37), na úteku pred vojnami a prenasledovaniami, prírodnými pohromami,  bezohľadnými obchodníkmi s ľuďmi, odtrhnutí od svojich pôvodných komunít, treba prijímať, chrániť, podporovať a integrovať. V prijímajúcich krajinách bude správnou rovnováhou vyváženie medzi ochranou práv občanov a zaručením prijatia a pomoci migrantom (38-40).

Konkrétnejšie pápež uvádza niektoré „nevyhnutné odpovede“, predovšetkým pre tých, ktorí utekajú pred „vážnymi humanitárnymi krízami“: zvýšenie a zjednodušenie udeľovania víz; otvorenie humanitárnych koridorov; zabezpečenie bývania, bezpečnosti a základných služieb; ponúknutie možností práce a vzdelávania; podporovanie sceľovania rodín; ochrana maloletých; zaručenie náboženskej slobody. To, čo sa žiada predovšetkým – ako čítame v dokumente –  je globálne spravovanie (governance) migrácie, ktoré v mene solidárneho rozvoja všetkých národov rozbehne dlhodobé projekty idúce nad rámec jednotlivých krízových situácií (129-132).