Americké tabu

Americké tabu

Lee Harvey Oswald, fotografia z apríla 1963. Foto: wikimedia

Amerika a jej dve jazvy: politické atentáty a konšpirácie.

James Thomas Hodgkinson mal 66, pochádzal zo štátu Illinois a pred pár dňami, 14. júna, desať minút strieľal na politikov republikánskej strany. Štyria z prítomných boli postrelení, jeden z nich politik – tajomník republikánskej väčšiny v Dolnej komore amerického Kongresu Steve Scalise bol v kritickom stave. Zvyšnými obeťami boli Zack Barth, politický poradca, Matt Mika, lobista a Crystal Griner, ochrankár postreleného kongresmana. Hodgkinson bol na mieste prezidentskou ochrankou postrelený, na následky zranenia v nemocnici zomrel.

Na basebalovom ihrisku neďaleko Washingtonu bolo spolu 12 republikánskych politikov, dvaja senátori Rand Paul a Jeff Flake, desať kongresmanov. Trénovali na basebalový zápas s výberom demokratov, ktorého výťažky idú tradične na charitu.

Nechajme teraz bokom ďalšie detaily tohto pokusu o politický atentát, všimnime si žáner ako taký. Politický atentát, resp. pokus oň. Je neuveriteľné, ako takéto pokusy patria k dejinám Ameriky.

Nejde len o atentát na prezidenta Kennedyho v novembri 1963 či prezidenta Lincolna v apríli 1865, ktoré sú najznámejšie, zastrelený bol aj prezident Garfield v júli 1881 a prezident McKinley v septembri 1901.

Ani to nie je všetko. Desiati prezidenti z doterajších 45 čelili pokusom o atentát (okrem Lincolna a Kennedyho, ktorí najskôr prežili neúspešné atentáty, aj prezidenti Jackson, obidvaja Rooseveltovci, Truman, Nixon, Ford, Carter, Reagan, obidvaja Bushovci aj Clinton). Niektoré pokusy boli vážne, osobitne ten na Trumana, ale v živej pamäti zostal aj na Reagana, iné boli odhalené dostatočne skoro, aby k ničomu vážnemu nedošlo, niektorí z menovaných prezidentov čelili opakovaným pokusom. Do najvyššej kategórie by sme mali zaradiť aj ďalších vrcholných politikov, od prezidentských kandidátov ako Robert Kennedy (zavraždený v lete 1968) po kongresmanov a guvernérov.

Problém je pritom hlbší, než len dostupnosť a relatívne voľné držanie zbraní. Izrael je podstatne viac militarizovanou spoločnosťou, množstvo zbraní je dostupných na Ukrajine či na Balkáne, a predsa tu podobné javy nevidieť. Americký príklad je znepokojivejší, pretože sa viaže na ďalšie neblahé javy, o tom až za moment.

Na snímke a výzve FBI je James T. Hodgkinson, ktorý strieľal minulý týždeň na republikánskych politikov. Foto: TASR/AP

Zostaňme ale iba pri prezidentoch. Ak si uvedomíme, že každý štvrtý až piaty americký prezident čelí atentátu, a najmä, že od začiatku 20. storočia atentátom čelilo 11 z 20 prezidentov (!), pričom Trump úraduje len pár mesiacov, o niečom znepokojivom to svedčí.

Je to tak trochu tabu americkej demokracie. Možno by sme mohli povedať, že takmer rímske (či rimanské) tabu, pretože to zvláštnym spôsobom prepája americkú republiku s antickým Rímom. Washington túžil napodobniť kult Ríma s jeho kopčekmi a architektúrou, ale so symbolmi a ich trochu gýčovými napodobeninami prišlo aj niečo z rímskeho ducha a intríg. Akoby to patrilo ako tieň k veľkej moci.

Zvyšný svet sa od Vietnamu zvykne zaoberať násilnými prejavmi americkej zahraničnej politiky, rôznymi pokusmi o štátne prevraty a cielené atentáty, ale politické atentáty sú vlastné aj americkej republike. Sú jej temnou súčasťou.

A to v miere, ktorá sa vymyká každej inej západnej demokracii.

Priamo s tým súvisí druhé tabu americkej politiky: vzťah ku konšpiráciám.

Každému napadne JFK, zavraždenie Kennedyho, ale aj následné zavraždenie jeho vraha Lee Harvey Oswalda Jackom Rubym.

Oswald bol bývalý mariňák a iba 24-ročný mladík, ktorý krátko pred atentátom na Kennedyho pobýval v Minsku v Sovietskom zväze, oženil sa s ruským dievčaťom Marinou, liberálna Amerika v ňom videla fanatického pravičáka, ale on bol marxista. Napokon, potvrdzuje to aj jeho pokus o zavraždenie generála majora Edwina Walkera v apríli 1963, pričom Walker bol vyhlásený antikomunista a pravičiar, člen Spoločnosti Johna Bircha.

Ruby zabíja Oswalda. Dva dni po atentáte na Kennedyho. Foto: wikimedia

Lee Harvey Oswald zavraždenie Kennedyho popieral, fantázia mala priestor. Najmä ak dva dni po atentáte na Kennedyho bol verejne a na pohľad prvoplánovo jednoducho zavraždený aj Oswald. Väčšina Američanov dodnes verí konšpiratívnemu pozadiu atentátu na Kennedyho, podľa prieskumu z roku 2013 až 61 percent Američanov verí konšpiratívnemu zdôvodneniu. Fantazírovanie zašlo tak ďaleko, že v 80. rokoch sa uskutočnila exhumácia Oswaldovho tela, aby bolo vyvrátené, že v jeho hrobe leží iné telo.

Konšpirácie patria rovnako k Nixonovi, Reaganovi, Rooseveltovi… a, samozrejme, že aj k mladšiemu Bushovi, Clintonovi a celkom iste k Obamovi a Trumpovi.

Trumpa sprevádzajú od začiatku.

Aby sme si rozumeli, dobrá konšpirácia potrebuje viac než len zručných konšpirátorov, potrebuje pochybnosť mixovanú s trochou nejasnosti, svojím spôsobom príležitosť. Určujúce je prijatie vo verejnosti.

Kennedy, Nixon či druhý Roosevelt ponúkli skvelé, priam filmovo dokonalé príležitosti. Inokedy to také jednoznačné nie je. Príkladom je obviňovanie a podozrievanie súčasného prezidenta Trumpa z jeho tajomných väzieb na Rusko.

Na pôde Kongresu pracujú už takmer pol roka dve vyšetrovacie komisie (to, že sú dve, je dôležité), pozornosť sa len zvýšila po odvolaní ostatného šéfa FBI Jamesa Comeyho v máji tohto roku.

Trump je často neohrabaný, vulgárny a popudlivý, občas koná intuitívne, inokedy iracionálne, odvolanie Comeyho z neuveriteľných dôvodov (postup voči Hillary Clintonovej počas kampane) to len potvrdilo. Problém je, že doteraz sme nepočuli jediný dôkaz, že by využitie prezidentskej právomoci odvolať riaditeľa FBI súviselo s ruským tlakom na neho, resp. jeho dohodami/záväzkami s Putinom či nejakými Rusmi. Čistá špekulácia a konšpirácia.

Bývalý riaditeľ FBI James Comey po príchode na vypočutie pred senátnym výborom na kontrolu tajných služieb vo Washingtone 8. júna 2017. Foto: TASR/AP

Nič na tom nemení ani správa 17 spravodajských agentúr, ktoré sa zhodli na zasahovaní ruských hackerov do americkej predvolebnej kampane. Nejde o to, že by ruskí hackeri nezasahovali do predvolebnej kampane, to celkom určite áno, či o tom vedel aj ruský prezident a či to bolo organizované z Kremla, je už veľká neznáma, ale to všetko je nepodstatné. Podstatné je, ako to súvisí s Trumpom: a tu žiadny dôkaz, že by si to objednal, že by to dokonca rozhodlo voľby v jeho prospech, nič také doteraz nikto nepreukázal.

Nejde o to, že z toho mal Trump prospech. Mal. Rovnako ako z wikileaks, rovnako ako z informácií o daroch pre Clintonovú z Blízkeho východu či správaní sa Clinton foundation na Haiti. Rovnaký prospech mala Clintonová z informácií o Trumpových účtovných machináciách, jeho univerzite či vulgárnych nahrávkach, takéto veci patria v elektronickej dobe ku kampani. Najmä ak kandidujú takí kandidáti ako Clintonová a Trump.

Podstatou je niečo iné, unikajúce – odlíšenie faktov a podozrení. A toto odlíšenie sa dnes systematicky stráca. Je to zásluha médií, politikov z opačného tábora aj spoločenských elít, ktoré dokážu viesť diskusiu o odvolaní (impeachmente) prezidenta bez toho, aby to mohli oprieť o niečo viac než podozrenie a osobný nesúhlas s jeho správaním.

Problém je, že takéto ideologické cvičenia podkopávajú dôveru v systém. Ohrozujú verejný život podobne, ako keď orgány štátu nekonajú, keď konať majú. To ohrozenie je síce trochu menšie, ale zato pôsobí dlhšie a dokáže sa zakoreniť a rásť.

A aby som túto tému uzavrel, pridám tretie tabu.

O Amerike sa snažím čítať veľa a čítam o nej rád, ale o vplyve výskytu konšpirácií či zdôvodnení politických atentátov ako niečoho takmer „bežného“ v živote americkej republiky sa na americké pomery píše veľmi málo.

Američania sú nezvykle poctiví, keď ide o najrôznejšie sociálne štatistiky, vedia hovoriť otvorene o tých najcitlivejších témach, napríklad o rase aj náboženstve, ale keď príde reč na atentáty a konšpirácie, ľad je zrazu tenký.  

A to je tretie tabu dnešnej Ameriky.

Silná spoločnosť musí odolať politizácii všetkého, svet sa nedelí na republikánov a demokratov ani trumpovcov a antitrumpovcov. Na to však časť ľudí musí byť ochotná vyjsť zo zákopov, v Amerike práve prebieha opačný proces.

Dôsledky sú nepríjemné. James Hodgkinson, ktorý minulý týždeň strieľal na pravicových politikov, bol normálny politicky uvažujúci človek. Trochu vášnivejší (bol súčasťou facebookovej skupiny za rozpustenie republikánskej strany), ale žiadna choroba alebo politický radikalizmus sa u neho neprejavovali (podporoval Sandersa, kritizoval Trumpa), mal, naopak, obavu o budúcnosť americkej demokracie. S týmito názormi sa stotožňujú milióny Američanov.

Ťažko si predstaviť vážnejšiu výčitku ako to, že takíto ľudia siahajú po zbraniach proti politickým oponentom.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo