Zvláštne tváre

Neboli to obyčajné duchovné cvičenia. Boli pre rodiny s deťmi. Rodičia nemuseli opustiť svoje deti a zároveň mali čas na svoje vnútro, zatiaľ čo ich ratolesti boli zabávané v iných priestoroch toho istého komplexu.

Bolo to všetko veľmi zvláštne. Tých detí sme mali na krku okolo dvadsať. Najprv sa rozpŕchli po telocvični, a potom začali hľadať kamarátov a kamarátky – z tých starších, animátorov. A vtedy to bolo vidieť. Ich tváre.

Skúsený animátor, vychovávateľ by povedal, že na chvíľu potrebujú zabudnúť na rodičov a musia využiť čas. Dôležité je, aby si neublížili a dobre sa zabavili, prípadne sa nejako obohatili.

Oni ale potrebovali viac ako využiť čas, chceli mať ten čas zhmotnený, držať niekoho za ruku, komunikovať. Chceli akoby skočiť do druhého.

Aj päťroční Marek a Jožko mali svoju požiadavku, ktorá vyjadrovala ich potrebu(?) – najlepšie je, keď ma držia za ruku a nohu a točia čo najrýchlejšie.

Ale napriek všetkým hrám, skákaniu, kriku a blázneniu bolo v ich tvárach vidieť čosi zvláštne. Akoby tam bol spoločný menovateľ detskej a dospelej duše. Tie nevinné deti to prezrádzali. A naozaj, nevidím veľký rozdiel v pohľade na malého Mareka, Jožka, Cyrila... Je podobný pohľadu adolescenta na vrchu kopca – oči hľadajú, ústa chcú rozprávať, všetko to kompenzuje pocit túžby po akomsi lietaní v srdci. A dospelí, duša z čias dieťaťa žije už inými problémami, ktoré často zahlušia pocity po lietaní z mladosti či po hre z detstva.
Ľudská tvár sa zmenila, problémy sa zmenili, ale duša a jej tvár zostali. Ako hociktoré z detí na „ducháčoch“ - v každom bol Ježiš. Dôkaz? Všetkým animátorom zobral oddych, pasívnu pohodu, silu. A dal nám viac, ako je pocit darovania, pocit obety a šťastia – aj v pohľade na tvár malého Mareka to vidím: Dal nám lásku. Tu je ďalší dôkaz, spoločným menovateľom v dušiach detí a dospelých je láska – Ježiš.
Preto bolo niečo na tých tvárach také zvláštne.

Pavol Rábara
Foto: archív autora