Reakcia Milovať znamená aj viesť dialóg

V piatok večer viacerých z nás, laických členov a členky Katolíckej cirkvi, zasiahol „internetový výbuch“ v podobe zverejnenia obežníka pre kňazov Trnavskej arcidiecézy, pod ktorým bol podpísaný otec arcibiskup Ján Orosch.

Už sme si zvykli, ak sa na to vôbec dá zvyknúť, že rôzne kauzy spojené s našou cirkvou v spoločnosti intenzívne rezonujú a mnohí ľudia majú potrebu sa k nim vyjadriť a zaujať voči cirkvi negatívny postoj. Tentokrát sme to boli my, veriaci laici, ktorí sme nechápavo krútili hlavou a prežívali intenzívny pocit hanby za slová v obežníku. Rozhodli sme sa preto konať.

Pápež František nám počas svojej návštevy v Bratislave pripomenul: „Cirkev nie je pevnosťou, nie je mocenskou štruktúrou či hradom, ktorý je postavený na návrší, hľadiaci zhora na svet s odstupom a vystačí si sám. Cirkev je spoločenstvo, ktoré túži pritiahnuť ku Kristovi cez radosť evanjelia.“

Možno nie každý chápe, že Katolícka cirkev nie sú len biskupi a kňazi. Je to živý organizmus, ktorý je tvorený predovšetkým pestrou paletou laických veriacich, ktorí sú sprevádzaní svojimi duchovnými pastiermi na ceste k Bohu. Spoločne tvoríme Boží ľud. 

Hoci to tak zvonka nemusí vyzerať, veľa iniciatív sa začína zdola a v bežnom živote tvoríme lokálne spoločenstvá, v ktorých funguje otvorený dialóg a spolupráca medzi kňazmi a laikmi. Tento dialóg je pre Katolícku cirkev vlastný, patrí k jej tradícii a my ho považujeme za dobrý, ba dokonca za nevyhnutný.

Aj v kontexte aktuálne prebiehajúcej synody sám pápež František pozval nás laikov do osobnej angažovanosti na živote tohto spoločenstva. Svätý Otec chce, aby v cirkvi prehovoril nielen biskup a kňaz, ale každý veriaci. Súčasťou začatého synodálneho procesu je naše aktívne zapojenie do spoločnej reflexie, ktorej ovocím je aj vyjadrenie názorov i podnetov pre dobro cirkvi. 

Ak by sme sa snažili umlčať hlas nášho svedomia a zakryť ho povinným rešpektom voči autoritám, otočili by sme sa chrbtom tradícii cirkvi, ku ktorej nás synodálny proces navracia. Veď jeden zo zásadných cieľov, ktorý je pred nami, je zbaviť sa hlboko zakoreneného klerikalizmu.

Pápež František sa počas návštevy na sídlisku Luník IX vyjadril takto: „Cirkev je domov, je to váš domov. Preto chcel by som vám zo srdca povedať, ste vítaní, vždy sa cíťte v cirkvi ako doma a nikdy sa nebojte v nej žiť. Nech nikto nenecháva mimo cirkvi vás alebo niekoho iného!“

Čítajte tiež

Komentár

Ešte ku kauze arcibiskupa Oroscha Čomu nemusia rozumieť nečlenky a nečlenovia Katolíckej cirkvi

Eva Čobejová

Slová trnavského arcibiskupa v obežníku pre kňazov vyvolali pobúrenie. Možno až hystériu.

Viacerí z nás cítili, že kresťanským poslaním v týchto situáciách, ako bola vražda, je byť ako Samaritán z evanjelií. No a Samaritán sa nepýtal, či zranený cestujúci nebral drogy, nepil alkohol alebo náhodou predtým nezhrešil. Samaritán prejavil milosrdenstvo bez domýšľania. A Ježiš nám vraví, že máme robiť podobne. Byť milosrdným samaritánom je naším poverením, ktoré vyšlo z Ježišových úst. Keď začneme ignorovať takéto poslanie, čo ostane?

Ako veľmi sa mnohí z nás obávajú, že ak sa nevymedzíme voči takým vyjadreniam našich duchovných pastierov – sprievodcov na ceste k Bohu, ku ktorým patria aj nešťastné slová arcibiskupa Jána Oroscha, naše spoločenstvá prestanú byť bezpečným miestom pre tých najzraniteľnejších.

A každá cirkevná ustanovizeň pritom naozaj musí byť nielen studňou teologického bohatstva, ale predovšetkým poľnou nemocnicou, miestom prijatia, bezpodmienečnej lásky a uzdravenia. Cirkev nesmie byť spoločenstvom, ktoré otvára a prehlbuje zranenia. Navyše, o domov sa treba starať spoločne. Nestačí, že túto úlohu necháme na duchovných. Áno, sme to my veriaci, ktorí sme rovnako spoluzodpovední za to, ako bude Katolícka cirkev v 21. storočí vyzerať.

V tomto duchu viacerí z nás pristúpili aj k tejto kauze a spontánne sme sa začali organizovať, aby sme vyjadrili svoj postoj. Cieľom petície „Arcibiskup Orosch nehovorí v našom mene“ nebolo dehonestovať otca arcibiskupa. Túžili sme dať hlas tým z nás, ktorých sa slová arcibiskupa dotkli alebo ich inak pohoršili, lebo sme to vnímali ako dôležité a naliehavé. Pretože na konci dňa, ak budeme mlčať my, ktorí našu cirkev milujeme, o to hlasnejšie bude počuť hlas tých, ktorí ju v láske nemajú alebo jej absolútne nerozumejú a radi ju pravidelne za jej prešľapy kritizujú.  

O oprávnenosti našich výhrad svedčí aj Katechizmus Katolíckej cirkvi. V ňom sa píše, aby sme ľudí s homosexuálnou orientáciou prijímali „s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbali sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim“. Okrem toho v bode 2477 nachádzame, že rešpektovanie dobrého mena osôb zakazuje každý postoj a každé slovo, ktoré im môže zapríčiniť nespravodlivú škodu.

Previnením okrem osočovania a ohovárania je dokonca aj nerozvážne posudzovanie. Obzvlášť závažné sa javí spochybňovanie neviny obetí, lebo výraz „nevinná obeť“ znamená podľa slovníka slovenského jazyka v prenesenom význame „neprávom postihnutý človek“. A hádam si naozaj nikto nemôže myslieť, že dvaja mladí ľudia si takúto smrť zaslúžili.

Sme súčasťou Božieho ľudu, členmi Katolíckej cirkvi, mystického Kristovho tela, a vždy nás zabolí, keď niekto z našich radov urobí nejaký prešľap a jeho zlyhanie sa stáva dôvodom na zosmiešňovanie, osočovanie či odsudzovanie celej cirkvi, teda každého z nás.

Myslíme si, že zaujať postoj vnútri nášho spoločenstva a vymedziť sa voči zlyhaniu je prejav našej vyspelosti a zrelosti. Dokonca aj vtedy, keď ide o niekoho, kto je povolaný nás viesť a sprevádzať, aby sme náhodou spolu s ním nepadli do jamy. A ak kričíme, keď sa nám od okolitého sveta dostáva krivda alebo neprávosť, mali by sme konať rovnako v prípade, keď vidíme „brvno“ vo vlastnom oku.

Aj preto sme cítili potrebu povedať, že arcibiskup Ján Orosch vo svojom príhovore v obežníku urobil prešľap a nehovoril v našom mene. Viacerí z nás sa za neho v tomto čase modlili a budeme sa za neho modliť aj naďalej. Vnímame jeho gesto, ktorým dal najavo, že ho celá situácia mrzí, a uvedomujeme si, že je to svojím spôsobom akýsi precedens aj do budúcnosti.

Nasledujúc Ježišovu výzvu, aby naša reč bola áno – áno; nie – nie, nebojme sa ozvať aj v budúcnosti. Je to znak zdravého spoločenstva. Lebo milovať znamená aj viesť dialóg a vyjadriť sa.