Niekoľko slov o tom, ako sa k najranejším kresťanom správali rímske autority.

O dobe, keď sa z dôvodu očakávania Pánovho druhého príchodu považovalo za zbytočné jednotné plánovanie misionárskej činnosti komunity a jej prípadná hierarchická organizácia.

Pôvodne bol Syn človeka apokalyptickou tradíciou chápaný ako eschatologický sudca s nadľudským rozmerom.

O Pavlovi, ktorý sa svojimi úvahami postaral o slobodu pohanokresťanov od zachovávania predpisov židovského zákona.

O napätí medzi jeruzalemskou komunitou a cirkevnými obcami mimo Palestíny a o Pavlovi, ktorý udal definitívny smer cirkevného vývoja. 

Misionárska činnosť mala spočiatku úspech predovšetkým medzi helenistami, ako boli nazývaní židia, ktorí hovorili po grécky a boli prítomní v tých dňoch v Jeruzaleme, ale obvykle bývali v diaspóre, čiže mimo Palestíny.

Moderní bádatelia majú sklon domnievať sa, že Ježiš sa nestotožnil s Mesiášom, ale že tento posudok mu vystavila prvotná komunita.

Ak Ježišovo kázanie a pôsobenie nevyvolalo odpor v orgánoch rímskej moci, znamená to, že Rimania dobre postrehli jeho programovo pacifistický charakter.

Nachádzame sa v Palestíne medzi rokmi 27 až 30. Už nejaký čas týmto územím otriasajú nepokoje, ktoré vyústia do násilných činov.

Nový vzťah Cirkvi s Rímskou ríšou neznamenal koniec apologetickej literatúry, znížil však jej dôležitosť a hlboko zmenil jej charakter.