Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Dnes treba vedieť
12. január 2016

Dnes je 160 rokov od úmrtia Štúra

V sobotu 28. novembra 2015 uplynulo 200 rokov od narodenia Ľudovíta Štúra, a to bol aj rozhodujúci fakt, že minulý rok bol našimi oficiálnymi štátnymi orgánmi i národnými kultúrnymi inštitúciami vyhlásený za Rok Ľudovíta Štúra.

Dnes je 160 rokov od úmrtia Štúra

V sobotu 28. novembra 2015 uplynulo 200 rokov od narodenia Ľudovíta Štúra, a to bol aj rozhodujúci fakt, že minulý rok bol našimi oficiálnymi štátnymi orgánmi i národnými kultúrnymi inštitúciami vyhlásený za Rok Ľudovíta Štúra. Dnes uplynie 160 rokov od jeho úmrtia po tragickej udalosti. 

O nešťastnom zranení Ľudovíta Štúra v modranskom chotári v sobotu 22. decembra 1855 počas zimnej vychádzky a malej predvianočnej poľovačky na zajace máme presné informácie. Napriek tomu vzniklo niekoľko konšpiračných teórií, medzi nimi aj úvaha o možnej samovražde. Naposledy v knihe súčasného maďarského historika Józsefa Demmela Ľudovít Štúr - Zrod moderného slovenského národa v 19. storočí (2015).

O tragickej udalosti vieme priamo od Ľudovíta Štúra. Medzi vianočnými sviatkami roku 1855, ešte netušiac, že leží na smrteľnej posteli, svojmu najmladšiemu bratovi Jankovi povedal toto: „Janko môj, čo by k tomu všetko bolo treba, aby sa to stalo v okamžení, čo by dlaňou plesol. (...) Vtom - strelu sám ani nepočujúc, domnieval som sa, nemôžuc vstať, že som si nohu zlomil alebo vytkol, ale pohnúc telom v protivnom smere, videl som vypálený kabát a krv.

Tak som zvedel, že som sa postrieľal.“ Brat Janko si to zapamätal prakticky doslova a tak si to neskôr aj zapísal. Toto svedectvo, ktoré sa zachovalo v jeho pozostalosti, potom vyšlo v 10. ročníku Sborníka Matice slovenskej - pre jazykozpyt, národopis a literárnu históriu v roku 1932. Janko Štúr bol však v tom roku už skoro tri desiatky rokov po smrti. Zomrel v roku 1905.

V matrike modranských zosnulých je udalosť zapísaná takto: „Dne 22. decembra 1855 na polovce príkopu jakousi preskočiti chtěje, padl a v pádu ručnici tak nejak nešťastně podtrhl, že mu vypálila a stehenní kost prostřelila, následkem čehož ve velkých bolestech a mnohém krvácení výšeuvedeného dne pokojne skonal.“ 

No a svedok najpovolanejší, spisovateľ Ján Kalinčiak, na plecia ktorého o dva týždne neskôr doľahla organizačná i finančná ťarcha Štúrovho pohrebu, časť nešťastnej udalosti vo vlastnom životopise popísal takto: „Ľudia sa pozerali smerom k Dolnému námestiu, odkiaľ bolo počuť hrkot približujúceho sa rebrináka. 'Už ho vezú!' Pohol som sa k Emresovcom. Medzitým voz dorazil k domu.

Inzercia

Niekoľkí chlapi opatrne odniesli Ľudovíta do domu. Bol som už blízko. Zazrel som mu tvár strhanú bolesťou. Na chvíľu otvoril oči a niečo povedal. Žije! blyslo mi hlavou. (...) Pomaly som sa spamätával z prvého ustrnutia. Skladal som si útržky rozhovorov. Chlapec, čo mu robil honca, podrobne rozprával, ako sa to stalo. Preskakoval priekopu medzi vinohradmi a roľami...“ atď. Ešte niekto pochybuje? Vari bolesťami schvátený Štúr presvedčil chlapcov, aby hovorili o nešťastnej náhode, keby to bolo inak?

Na Štúrovu žiadosť, vyslovenú v prvých minútach po uložení do postele, Kalinčiak napísal list jeho bratovi Jankovi do Bánoviec nad Bebravou: „Braček môj Janko! Smutnú novinu nakrátko. (...) Jeho bolesť a útrapy sú hrozné. Kričí pri každom pohnutí, ba i keď sa nepohýna, bo muskuly samy od seba sa trhajú.

Píšem Ti akokoľvek. Zajtra idem sám do Prešporka po lekárov - ktovie, či niečo pomôžu? Odpusť. Moja duša strápenejšia ako Tvoja. Ak možno, pošli len sestru. Tvoj Janko Kalinčiak. P.S.: Ak sestra príde, nech nepovie, že som jeho stav takým nebezpečným byť udal, to jest, ak Ľudovít do tých čias dožije.“

 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.