Sebaodcudzenie kultúrneho marxizmu Čo o prevládajúcej ideológii dneška hovorí katolícka sociálna náuka

Vzhľadom na prezidentské voľby budú celonárodné médiá – najmä televízia – opäť venovať obrovskú pozornosť sťažnostiam skupiny ľudí, ktorých by sme mali nazývať kultúrni marxisti. Ich myšlienky o odcudzení siahajú až k triednemu boju v 19. storočí v Európe.

Predovšetkým však: kto sú kultúrni marxisti? Začnime tým, kým nie sú.

Historicky sa marxizmus spája skôr s hospodárskou než kultúrnou oblasťou. Už od Marxa a Engelsa sa sústreďoval predovšetkým na konflikt medzi kapitálom a prácou. Tento konflikt mal podľa marxistov nevyhnutne viesť k zruinovaniu robotníka, lebo ho vykorisťoval, a tak v ňom vytváral hlboko zakorenené odcudzenie. (Dejiny ukázali, že to tak nie je.) Podľa marxistickej analýzy je vždy nejaké odcudzenie, napríklad od výrobných prostriedkov. Čo však iné druhy odcudzenia?

K stému výročiu modernej katolíckej sociálnej náuky napísal pápež Ján Pavol II. encykliku Centesimus annus (1991). Významným úspechom tejto encykliky je, že pápež venuje pozornosť kultúre. Nad kultúrou uvažuje pod hlavičkou „iné kompetenčné oblasti“. Ako píše, prvou z nich je vláda zákona, nie svojvôle ľudí. Patria sem aj štruktúry zainteresovanosti a spoluzodpovednosti. Prehliadať by sa nemal ani rešpekt k slobode, najmä náboženskej. A nemali by sme zabúdať ani na rodinu a iné stredné spoločenské skupiny, ak máme správne chápať kultúru.

Marxizmus má hlboko cynický pohľad na schopnosť ľudskej prirodzenosti prežívať konflikt a napriek tomu sa vyhnúť rozpadu spoločnosti. Pozrime sa na to takto: boli sme stvorení pre spoločenstvo – spoločenstvo každého druhu. Počnúc najväčším – spoločenstvom celého ľudstva (alebo ľudského rodu, ako často hovorievame) – máme aj spoločenstvá ako národný štát, mesto alebo štvrť, pričom najdôležitejšia je rodina, ktorú utvárajú manželia a deti. V týchto spoločenstvách, v ktorých je zjavne rozličná miera dôvery a dôvernosti, budeme mať aj tak nezhody a konflikty.

Pri prvých náznakoch ťažkostí však väčšina z nás nezdrhne, najmä tí z nás, ktorí sa hojne napili z kresťanských zdrojov. Zostávame, lebo sme konflikty predvídali – jasne ich vidno už na prvých stránkach Knihy Genezis – a dostali sme prostriedky na ich riešenie. Niektoré z týchto nápravných prostriedkov sú možno – úprimne povedané – nešikovné a nie všetky hladko vedú k elegantnému a ucelenému riešeniu. Máme ich však, a tak potvrdzujú radu obsiahnutú v Centesimus annus – že totalitné riešenia sú jednoducho nezlučiteľné s vládou občanov. Nikdy nepotláčame slobodu v márnej snahe umlčať opozíciu.

A umlčiavanie opozície je presne to, čomu kultúrni marxisti dnes dávajú prednosť. Za posledných niekoľko rokov boli rečníci na mnohých vysokoškolských podujatiach bežne prekrikovaní a bránilo sa im, aby oboznámili poslucháčov so svojím postojom v rámci toho, čo mala byť slobodná výmena myšlienok. Je to presný opak toho, čo hovorí svätý pápež Ján Pavol II. v encyklike Centesimus annus o ľudskej potrebe štruktúr zainteresovanosti a spoluzodpovednosti. Žiaľ, absencia zainteresovanosti a zodpovednosti sa na mnohých vysokých školách stala rýchlo normou.

Ploty robia dobrých susedov. No táboriská, ktoré sa tento rok objavili na vysokých školách, sú zónami nezainteresovanosti, ktoré sa uzatvárajú samy do seba. Študenti a agitátori, ktorí stavajú stany, sa slnia vo vlastnom sebaodcudzení. A nikto sa im nepostaví na odpor, kým právoplatné autority – v tomto prípade vedenie univerzít – neukážu potrebnú odvahu nariadiť, aby sa táboriská odstránili. Môžeme iba dúfať, že by tieto opatrenia možno – iba možno – spôsobili, že sa študenti a agitátori začnú zamýšľať nad svojím vyhnanstvom, do ktorého sa sami uvrhli.

Nemalou súčasťou problému je, že vedenie bolo ochotné energicky zakročiť iba na niekoľkých univerzitách – a v dôsledku toho bolo aj z niektorých našich najprestížnejších univerzít vypudené.

Izolovanosť dnešného kultúrneho marxizmu reálne nikto nespochybňuje. Je to ďalšie potvrdenie verdiktu, ktorý vyslovil Ján Pavol II. v encyklike Centesimus annus, že socializmus zlyhal. Podobne ako všetky ľudské bludy však socializmus, napriek svojim katastrofálnym výsledkom v dejinách, nie je mŕtvy. Iba sa objavuje v stále nových podobách. Napríklad sa mu ešte stále darí upútavať pozornosť miliardárov, ako je George Soros, ktorý rozdáva svoje bohatstvo, aby ovplyvňoval výsledky volieb miestnych štátnych zástupcov po celých Spojených štátoch.

Niet divu, že keď kultúrni marxisti v týchto obvodoch ničia majetok, obsadzujú budovy či narúšajú právoplatné činnosti, sotva dostanú čo i len príslovečné pohrozenie prstom. Paródia na spravodlivosť v týchto prípadoch iba podčiarkuje aktuálne oslabovanie demokracie na mnohých miestach.

Takisto je veľmi dobré, aby sme odcudzenie správne rozoznali a napríklad si nemysleli, že mnohí dospelí sú dnes iba intelektuálne zmätení, keď sú v skutočnosti hlboko odcudzení Bohu, sami sebe aj iným. Je na mieste pozrieť sa realite do očí. A je lepšie urobiť to skôr ako neskôr.

 Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Msgr. Robert J. Batule je kňaz diecézy Rockville Centre a farár v Kostole sv. Margity v New Yorku. Vyučoval v dvoch rôznych seminároch a počas svojej takmer 40-ročnej kňazskej služby prispieva do rozličných katolíckych publikácií esejami, článkami a recenziami kníh.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.