Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
V skratke
25. november 2021

Máme sa pozerať po tom, čo robia s pandémiou iní, alebo to dať na Pacha?

Máme sa pozerať po tom, čo robia s pandémiou iní, alebo to dať na Pacha?

Každá generácia má svoju predstavu slobody, tvrdí ústavný právnik Pavel Holländer.

Problém sa vynára vtedy, keď okamihu našej existencie začneme prisudzovať povahy večnosti a tým aj dejinne všeobecnú platnosť.

Zároveň tvrdí, že naliehavosť pripomínania si všeobecného významu a hodnoty slobody narastá úmerne s pocitom jej obmedzovania. Preto je to teraz v čase pandémie opäť téma dňa.

Český týždenník Echo uverejnil rozhovor s týmto rešpektovaným ústavným právnikom, ktorý pochádza z Lučenca, v osemdesiatych rokoch pôsobil na Právnickej fakulte Univerzity Komenského a potom bol sudcom českého Ústavného súdu. Je aj výskumným pracovníkom košickej právnickej fakulty.

Hospodářské noviny mu kedysi dokonca udelili titul „Intelektuálne najvplyvnejšieho českého právnika“.

Rozhovor s ním viedol Daniel Kaiser, ktorý v čase pandémie často píše o útokoch na slobodu a na základné občianske práva.

Kaiser sa Holländera pýta, či sú pritvrdené pravidlá pre nezaočkovaných útokom na slobodu, a naznačuje, že on sám to tak vníma. No ústavný právnik to odmieta a tvrdí, že „tieto opatrenia nijako nevybočujú z rámca podobných opatrení prijímaných európskymi krajinami, napríklad Rakúskom“.

A potom sa začína vcelku zaujímavá polemika dvoch mužov so silným názorom. Kaiser odmieta brať to, že aj ostatné európske krajiny prijímajú podobné opatrenia, za platný argument. Tvrdí: „Myslel som si, že keď žijeme v Českej republike, musíme si rovnováhu medzi verejným zdravím a dodržaním základných občianskych práv nachádzať sami.“

Ústavného právnika Holländera jeho tvrdenie pobaví a na chvíľu dokonca zvolí sarkastický slovník, ktorý inak nie je typický pre ústavných právnikov. Kaiserovi povie, že ho tou otázkou potešil a že ju bude rozprávať svojim priateľom na pobavenie.

A potom dodal, že má v tejto súvislosti dve asociácie – jedna sa týka českých dejín (je teda pre nás Slovákov menej známa). Po tom, čo roku 1863 českí poslanci začali pasívnu rezistenciu alebo bojkot rakúskej ríšskej rady, dal sa František Ladislav Rieger voziť po Prahe v kočiari a mával z neho zhromaždeným davom na znamenie veľkého politického víťazstva kusom balustrády, ktorú odtrhli z rokovacej sály viedenskej ríšskej rady. V skutočnosti to bola slepá politická ulička.

Druhá asociácia je nám Slovákov trochu bližšia. Holländer hovorí, že mu Kaiserova otázka evokuje slovenský film Martina Ťapáka Pacho, hybský zbojník.

Iste, je to naša milovaná filmová klasika. A veľká sranda. Pacho nie je Jánošík, je to len model možného a vysnívaného zbojníka, ktorý – podľa reklamného textu distribútora – častejšie používa rozum ako svaly, vie si poradiť v každej situácii, lebo je šikovný a prešibaný. A rešpekt nevzbudzuje len u mužov, ale aj medzi ženami, nevynímajúc cisárovnú a uhorskú kráľovnú Máriu Teréziu. Nikto mu neodolá, lebo má zdravý rozum a tvorí si preto vlastné zákony.

Je to asi model, v ktorom sa cítime dobre. Nerešpektujeme zákony, ktoré nám naschvaľovali kdesi vo Viedni, lebo sme múdrejší ako tí zadubenci vo Viedni. Máme zdravý sedliacky rozum a dobré srdce. Čo viac treba? Ako film je to fakt veľká sranda, ale trošku sa nám to možno dostalo pod kožu aj v iných súvislostiach, ako je filmová zábava.

Zrejme na toto naráža rešpektovaný ústavný česko-slovenský právnik a ešte chvíľu ostane pri sarkazme, keď dodá: „Áno, určite nemá žiadny zmysel ohliadať sa na úvahy a rozhodnutia našich európskych susedov, zvažovať ich argumenty, konzultovať s nimi vzťah medzi sledovanými cieľmi a použitými prostriedkami. Veď sú to hlupáci, vystačíme si sami! Držím palce.“

Ale potom už Holländer odloží sarkazmus a povie, že pokiaľ nechceme byť hrdým Kocúrkovom, stálo by za to poohliadnuť sa po štandardoch úvah v demokratických krajinách sveta. A myslí tým aj susedné Rakúsko s jeho veľmi tvrdým lockdownom či povinným očkovaním.

Novinára Kaisera však celkom nepresvedčí, odpovie, že rôzne európske krajiny prijímajú rôzne opatrenia, takže niekde zavádzajú povinné očkovanie a niekde dokonca tresty pre ľudí, ktorí sa nechcú dať očkovať, ale iné krajiny, ako napríklad Nemecko, až tak ďaleko nechcú ísť. A Dan Kaiser sa opakovane pýta, či je toto ešte sloboda.

Holländer si myslí, že nie je nutné postupovať úplne rovnako. A súhlasí s tým, že zavedenie povinnosti očkovať späté so správnou či trestnou sankciou je nepochybne zásahom do osobnej slobody.

Ale zároveň pripomína, že inštitút povinného očkovania je českému právneho poriadku známy – je zakotvený v zákone o ochrane verejného zdravia a vo vykonávacích predpisoch k nemu. A tento inštitút opakovane schválil Ústavný súd.

Zároveň však možno položiť otázku, či je v uvažovanom kontexte opodstatnený a tiež či je táto povinnosť reálne vymáhateľná a či sa skutočne nachádzame v stave analogickom vojne či prírodnej katastrofe alebo v situácii analogickej dramatickej mortalite detí v dôsledku infekčných ochorení, ktoré nepochybne opodstatňujú výrazné obmedzenia slobody.

Holländer pripomína ešte jednu dôležitú vec: zavádzanie očkovania detí po druhej svetovej vojne nebolo sémanticky späté so slovom povinné, ale plošné.

Slová sú dôležité. Pamätáte? Plošné testovanie znelo z Matovičových úst určite lepšie ako povinné testovanie.

No aj vďaka tejto skúsenosti s plošným testovaním má v slovenčine už slovo plošné dosť negatívnu konotáciu. Lebo stálo to veľa síl, peňazí, úsilia, a veľký efekt neprinieslo. Navyše, plošné testovanie ostalo našou sólo jazdou, neinšpirovali sme tým druhých. Možno sme im skôr ukázali cestu, ktorá nevedie k cieľu.

(Inak, viete si predstaviť, ako asi by bral očkovanie či zatvorenú krčmu hybský zbojník Pacho? Bral by to ako panské huncútstvo, ktoré na dobrý slovenský ľud vymysleli viedenskí zadubení páni a netreba to brať vážne. Odhadujem.)

No Holländer spomína ešte jednu vec: plošné očkovanie detí po druhej svetovej vojne bolo prijaté s veľkým étosom. „Tvárou v tvár osobnej skúsenosti, rodinnej skúsenosti, poznaniu danému živou pamäťou a tvárou v tvár svojmu prínosu bolo očkovanie prijaté a oceňované. Dnes sme inou civilizáciou, civilizáciou z inej planéty. Tiež by som radšej videl étos než povinnosť.“

V tejto súvislosti som si spomenula, ako som pred mnohými rokmi robila rozhovor so starou dámou, ktorá robila prvé povinné očkovania na Hornej Orave. Bola na to do konca života hrdá a mala vo svojom okolí veľkú vážnosť. Brali ju ako ženu, ktorá zachránila množstvo životov. Dnes musia byť zdravotníci s ihlami chránení políciou.

Iná doba, celkom iný étos.

Pavel Holländer však ešte dodal, že by bol rád, keby epidemiológovia aj politici uvažovali takým spôsobom, ako to robil Ústavný súd: teda aby posudzovali efektívnosť zvoleného prostriedku vo vzťahu k sledovanému cieľu. V prípade kolízie chránených účelov zvažovaním možných porovnateľných alternatívnych prostriedkov vedúcich k dosiahnutiu zamýšľaného cieľa a výberom toho, čo obmedzuje kolidujúci účel v menšej miere, prípadne pomenovaním kolidujúcich účelov.

Slovensko je však v tomto smere na tom o čosi horšie. Povedal to v rozhovore pre Postoj Radoslav Procházka. Podľa neho sa českí ústavní právnici aj český Nejvyšší správní soud zhostili svojej úlohy v čase pandémie dobre.

A o slovenských pomeroch povedal: „V podstate všetky vyhlášky hlavného hygienika sú postihnuté niekoľkými problémami. Prvým je úplná absencia odôvodnenia, čo je z ústavnoprávneho hľadiska extrémne vážny, povedzme že fatálny nedostatok. Druhým problémom je veľmi sporný rozsah právomocí hlavného hygienika, ďalej minimálna predvídateľnosť, spôsobená mimoriadne krátkymi legisvakančnými lehotami, no aj labyrintózna povaha obmedzení, a teda ich znížená zrozumiteľnosť. Obsah je tak v istom zmysle druhoradý; podstatné je, že proces jeho tvorby nedáva verejnosti žiadny bezprostredný dôvod na stotožnenie sa s ním.“

Trochu sme to teda dali na Pacha, hybského zbojníka.

 

FOTO – SFÚ

 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva