Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
V skratke
20. apríl 2021

O reakcii na výbuch v Česku by sme mali rozmýšľať s chladnou hlavou

O reakcii na výbuch v Česku by sme mali rozmýšľať s chladnou hlavou

Informácie o tom, že za výbuchom muničného skladu v Česku je ruská rozviedka GRU, sú vážna vec.

Aj keď nad celým prípadom stále visia otázniky, fakty, ktoré predložili české bezpečnostné služby, vyzerajú presvedčivo. Nemá zmysel ich spochybňovať volaním po jednoznačnom dôkaze ruskej viny, keďže niečo také sa v prípade spravodajských operácií dá na stôl položiť len ťažko.

Tiež je správne sa v tejto situácii s Českom solidarizovať a rozmýšľať nad tým, aká by mala byť naša reakcia. Jej podoba by však mala byť výsledkom chladnej úvahy, nie prepálenej verejnej debaty, v rámci ktorej niektoré médiá tlačia politikov k súťaži o čo najradikálnejší výrok.

„To naozaj chceme obchodovať s Rusmi, ako keby sa nič nestalo?“ pýtal sa včera Denník N. Narážal na nákup ruskej vakcíny Sputnik V a na odpovede viacerých politikov, ktorí odmietli naše rozhodovanie o Sputniku priamo spájať s výbuchom v Česku. Na stránkach denníka kvôli tomu čelili plamennému apelu: „Náš najbližší priateľ tvrdí, že ho napadli, a my máme s agresorom obchodovať akoby nič, to akože naozaj?“

Nuž, na tomto výroku nesedí nič.

Česko netvrdí, že bolo napadnuté. Premiér Babiš vyhlásil, že výbuch muničného skladu nebol aktom štátneho terorizmu, ale išlo o útok na tovar bulharského podnikateľa. To akciu ruskej rozviedky na českom území nerobí prijateľnou, ale je to niečo iné ako napadnutie štátu.

Po druhé, my predsa s agresormi čulo obchodujeme. Dajme bokom import ruskej ropy a plynu, ktorý sa ani po anexii Krymu nezastavil.

V marci tohto roku navštívil minister zahraničných vecí Ivan Korčok Azerbajdžan. Teda len niekoľko mesiacov po tom, ako táto krajina v pozícii agresora oživila zmrznutý konflikt v Náhornom Karabachu. Okrem vojenských strát na obidvoch stranách bol výsledkom aj exodus tisícov Arménov, ktorí museli opustiť svoje domovy, či ničenie arménskych kultúrnych pamiatok a sakrálnych objektov.

Napriek tomu Ivan Korčok v Baku konštatoval toto: „Moja vôbec prvá návšteva Azerbajdžanu bola užitočná. Táto krajina sa nachádza doslova na križovatke dvoch kontinentov. Napriek relatívnej geografickej vzdialenosti medzi našimi krajinami máme spoločný záujem o ďalší rozvoj dvojstrannej spolupráce, obzvlášť v obchodno-ekonomickej oblasti.“ Čiže agresor-neagresor, o biznis s ním máme záujem.

Rovnako nikto nenavrhuje embargo na obchod s Tureckom, ktoré v pozícii jasného agresora vyčistilo sýrsky Afrín od Kurdov, pričom sa správalo mimoriadne brutálne a neváhalo bombardovať aj nemocnice. Dostatočne známa je aj úloha Turecka pri azerbajdžanskom angažovaní v Náhornom Karabachu. Napriek tomu sa Turecko ako potenciálna hrozba „nezmestilo“ ani do našich najnovších strategických bezpečnostných dokumentov.

Ale najmä, ak už hovoríme o novej studenej vojne Západu s Ruskom, tak Česko určite nie je jej hlavným frontom. Tým je Ukrajina, ktorú v mene obchodu (plynovod Nord Stream 2) v tejto kľúčovej veci hodila Európa cez palubu.

Nič z vyššie napísaného nemá byť relativizáciou operácie GRU v Česku. Volanie po adekvátnej reakcii je namieste, len sa o nej musíme baviť s chladnou hlavou. Veľká Británia po útoku v Salisbury požiadala EÚ o koordinovanú diplomatickú akciu a mnohé európske štáty jej vyhoveli a vyhostili ruských diplomatov. Ak o niečo podobné požiada Česko, mali by sme sa k tomu pridať.

Mediálne tlačenie politikov k radikalizmom typu – neobchodujme s Rusmi – však adekvátnou reakciou určite nie je. Skôr festivalom jalovej hystérie.

Foto:: Blesk.cz – Slávka Červená

Odporúčame