Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
V skratke
24. marec 2020

Keď naši rodičia nemohli chodiť do školy

Keď naši rodičia nemohli chodiť do školy

Deti teraz nechodia do školy. Máme pocit, že sa deje niečo mimoriadne. Ale v pamäti niektorých rodín už podobná skúsenosť je. V zápiskoch svojho otca som našla jeho spomienky na koniec druhej svetovej vojny. Mal vtedy deväť rokov a spolu s rodinou žil v Stropkove.

Z tohto mesta sa na jeseň 1944 stala vojnová zóna, školu zavreli a civilné obyvateľstvo muselo ísť povinne preč z mesta. Otcova rodina odchádzala na evakuáciu medzi poslednými, až 7. novembra 1944. Rodina putovala do obce Víťaz, kde bola až do 26. januára 1945. Deti do školy vtedy nechodili. Rodina sa vrátila do Stropkova medzi prvými. Otec v spomienkach píše: „Začiatkom apríla sa po meste rozšírilo, že sa ide znova otvoriť Ľudová (základná) škola. Nový obecný úrad vyzval rodičov, aby prišli pomáhať pri obnovení školy. Išli sme teda aj s otcom. Triedy boli prázdne, v niektorých bola slama a neporiadok po vojakoch. Lavice boli vyhodené na školskom dvore. Kým teda ženy čistili triedy, my sme medzi lavicami vyberali také, ktoré neboli dolámané a dali sa použiť. Chlapi ich nanosili dnu a miestnosti školy sa začali opäť podobať na triedy. Až na to, že všetky obloky boli rozbité a v niektorých chýbali aj rámy. Ale nám to nevadilo, lebo bola jar a vonku pekne teplo...

Pomaly začali prichádzať aj učitelia... Lenže každý z nich musel prejsť previerkou, či nebol gardista alebo sa veľmi neangažoval za starý ľudácky režim. Po vojne ako prvú obnovili našu štvrtú triedu. Učiteľom sa nám stal Jozef Vajs. Rodičom vysvetlil, že musíme začať čím skôr, aby sme nestratili v školskej dochádzke jeden rok. Týždeň po Veľkej noci sme mali prvé vyučovanie. V štvrtej triede sa nás zišlo asi desať žiakov. Postupne prichádzali ďalší. Takmer každý deň sa prihlásil niekto nový... Ale aké to bolo vyučovanie! Nemali sme učebnice, zošity, ba ani ceruzky. Čoskoro sa dačo našlo na školskej povale a aj rodičia dačo pozháňali. Väčšinou sme však iba sedeli a počúvali učiteľa... Ale bolo to ťažké, lebo neboli obloky, tak sme videli a počuli všetko, čo sa deje na hlavnej ulici. Najmä keď po nej prešlo auto, všetky hlavy sa obrátili jedným smerom... Čoskoro sa obnovilo vyučovanie i v ďalších triedach. Iba prvá sa neotvorila. Na konci roka nebolo vysvedčení, dostali sme iba papier s textom: Schopný postúpiť do vyššieho ročníka. Preto mi podnes medzi vysvedčeniami chýba to zo štvrtej triedy...“

Historická fotografia mesta je z facebookovej stránky História mesta Stropkov.

Odporúčame