Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
V skratke
18. február 2020

Bol by omyl stratiť nádej, zaznelo na rozlúčke s Michalom Stachom

Bol by omyl stratiť nádej, zaznelo na rozlúčke s Michalom Stachom

Uplynulý piatok sa rodina, blízki a priatelia rozlúčili s Michalom Stachom, dvadsaťročným študentom, ktorého život vyhasol na konci minulého roku vo vodách Dunaja. 

Na rozlúčke s Michalom v Prešove boli aj jeho priatelia a spolužiaci z Kolégia Antona Neuwirtha. Medzi nimi aj Mária Siváňová, ktorá si pripravila peknú a hlbokú rozlúčkovú reč. Vyberáme z nej niektoré pasáže. 

V kolégiu si na konci akademického roka písali študenti vzájomne venovania, Mária vybrala z tých, ktoré patrili Michalovi a ktoré o ňom hovorili... 

„...že je génius, unikátny a talentovaný básnik, človek, ktorý nás pozýva na hĺbku celým svojím bytím. Miško má krásnu myseľ a túžbu po poznaní, ktorá inšpiruje chtiac či nechtiac všetkých naokolo. Zapálený filozof, ktorého myslenie je omnoho rýchlejšie, ako je fyziologicky možné hovoriť a dýchať. 

Niekto z nás napísal, že je ten najúprimnejší človek, akého pozná, a že práve autenticita je to, čo ho vystihuje. Ak niekto dokáže vidieť krásu naozaj vo všetkom, tak je to práve on, a schopnosť kontemplovať akúkoľvek časť tohto sveta celé hodiny bola preňho typickou činnosťou. 

(...)

V tomto vzácnom spise však nájdeme aj to, že Miško je schopný veľkej láskavosti, húževnatosti pri krájaní cibule a horlivosti pomôcť v akejkoľvek časti kuchyne. Jeho smiech je nákazlivý, nehovoriac o jeho zmysle pre humor. Na jednom výlete nám takmer polhodinu bez zastavenia rozprával tie najabsurdnejšie vtipy o medveďovi a zajacovi. Tiež vždy stálo za to vidieť, s akou chuťou sa dokázal zasmiať sám na sebe, keď sa stratil, napríklad uprostred poľa v Česku, ťahajúc kufor a hľadajúc trapistický kláštor, kde sa rozhodol stráviť sviatky. 

(...)

Spomínam si tiež na to, ako sme sa chodievali modliť ruženec a rozmýšľali o tom, aké by to bolo sedieť s cigarou v ruke v partii jeho obľúbených filozofov, a nikdy nezabudnem na to, ako napriek tomu, že zo začiatku nerád behával, sa k nám vždy pridal a obetoval to za duše v očistci. Neodradili ho ani zlé poveternostné podmienky, keď padali krúpy a my sme len zrýchlili a zakričali ,Za Narniu a za Aslana!‘ 

(...)

Michal bol verným priateľom, ktorý sa učil empaticky vnímať to, čo prežívate, ochotný kedykoľvek sa za vás prihovoriť v kaplnke pred Eucharistiou aj na dlhé hodiny, pripravený povedať vám ďalší vtip alebo darovať báseň k meninám. Mišo skrýval krásu v hĺbke a našiel ju len ten, kto sa rozhodol do nej vstúpiť. 

No čo ak v tej hĺbke nebola len krása? Čo ak v najhlbších zákutiach jeho duše sídlila temnota? Čo ak v samote, ktorá bola jeho dôvernou spoločníčkou, sa odohrával jeho boj o život? Možno vy, ktorí ste tu prítomní a počúvate práve túto moju ,ódu na Michala‘, neveriacky krútite hlavou a pýtate sa: ,Prečo potom...? Ako je možné, že človek, ktorého toľkí ľudia považovali za blízkeho kamaráta, človek, ktorý mal tak rád štúdium, humor, ľudí, modlitbu a Boha, sa mohol zároveň tak trápiť a odvrátiť od života, ktorý vraj tak veľmi túžil žiť a milovať?‘ 

Niektoré odpovede ostávajú v tomto svete tajomstvom. Možno preto, lebo sme nekonečne omylní alebo možno práve preto, že ľudia raz pochybili, musí mnoho ostať nepoznaného... 

Vieme však, že to bol omyl. Nevieme, ako veľmi slobodný a nakoľko iba jeho. Viem však aj to, že omyl som urobila aj ja. Dokonca aj tí, ktorí ho hľadali... Zrejme všetci, ktorí sme mu boli nablízku. Bol by však omyl vyčítať si to? Je omyl vyčítať to jemu? Na čokoľvek prídeme, môže to byť znova len omyl a omyl a omyl... 

No najväčší z omylov by bol stratiť nádej a pochybovať o Božom milosrdenstvo pre tých, čo sa zmýlili... Omyl je myslieť si, že vieme, ako to videl Boh. Omyl je pochybovať o Bohu, že o nás pochybuje. Nech by sme sa kedykoľvek a akokoľvek zmýlili, nikdy sa nenechajme zmýliť o bezhraničnosti Božieho milosrdenstva. Omyl by bol zúfať nad tým, kto zúfal, pretože ak sa nemýlim, tak Michal túžil po Bohu viac ako ktokoľvek, koho poznám, a ja dúfam, že aj v poslednej sekunde... 

Modlime sa a nebojme sa oňho! Snáď by sme sa na to mali pozrieť tak, ako to napísala Miškovi jedna naša spolužiačka: 

,Najskôr som sa ťa bála. Neskôr som sa bála o teba. Teraz sa bojím o nás bez teba.‘“

Odporúčame

Whoops, looks like something went wrong.