Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
V skratke
18. december 2015

Ústavný súd

Ústavný súd

Prezident Andrej Kiska koná v záujme spoločenského dobra, ak prechádza do otvoreného konfliktu s Ústavným súdom a označuje jeho rozhodovanie za šokujúce. Súd v Košiciach, ktorý by mal byť ozdobou nášho ústavného systému, sa pod vedením Ivetty Macejkovej stal rohožkou pre najnižšie politické záujmy.

 

Keď bol prezidentom Ivan Gašparovič, Macejkovej dobrý známy, súd v rozpore s dovtedajším chápaním postavenia prezidenta výrazne posilnil jeho právomoci. Navyše to robil úplne škandalóznym spôsobom. Ako sme s kolegom Jozefom Majchrákom upozornili pred tromi rokmi, samotná Macejková si tesne pred hlasovaním v spore o vymenovanie Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora pozvala sudcu Juraja Horvátha priamo na koberček. Horváth po tomto rozhovore krátko pred hlasovaním zmenil názor. A vďaka jeho hlasu sa napokon tesná väčšina ústavných sudcov rozhodla, že prezident môže nevymenovať parlamentom zvoleného generálneho prokurátora aj z iných než zákonných dôvodov.

V spore Kisku a parlamentu o menovanie ústavných sudcov však Macejkovej súd opäť rozhodol v rozpore so svojím predošlým revolučným výkladom. Dôvod je jediný: prezidentom už nie je Gašparovič, ale Kiska, ktorý nie je členom Macejkovej právnej mafie. Stačí už len citovať z odlišného stanoviska sudcu Ladislava Orosza, ktorý sa opäť ocitol v menšine: „Považujem v záujme svojej profesionálnej cti za potrebné dištancovať sa od rozhodnutia, ku ktorému mám zásadné výhrady. Nachádza sa v ňom príliš málo presvedčivej ústavnoprávnej argumentácie a, naopak, neprimerane veľa politiky.“

 

Vladimír Mečiar pred zhruba 20 rokmi vyhlásil, že Ústavný súd je „chorý prvok na scéne“. Keby to vtedajší samovládca nepovedal z celkom zištných dôvodov, keďže Čičov súd mu odmietol ísť po ruke, mohli by sme spokojne povedať, že Mečiarov výrok bol prorocky presný.

 

 

Odporúčame

O čo ide Világimu?

O čo ide Világimu?

Mnohí o ňom aj dnes píšu ako o oligarchovi, ktorý z pozadia Mosta rozhodol o novej vládnej koalícii. Je to však trochu komplikovanejšie.